TV Oko Spisovateľka Veronika Šikulová: Bola som dcéra a už som mama

Názov jej novej knihy Domček jedným ťahom evokuje niečo milé, detské. Áno, je aj spomienkou na detstvo a na prvé lásky, rozhodne však nie je iba sladkobôľnym vzdychaním za mladosťou. Sú v nej aj poriadne hlboké vzdychy a múdrosti zrelej ženy, ktorá naprík

lad na plné ústa priznáva, že starne. Možno sa v nej autorka vyrovnáva s osamelosťou, s vierou, so smrťou otca, no nič akoby nemyslela smrteľne vážne. V Domčeku jedným ťahom sú miesta, kde VERONIKA ŠIKULOVÁ dopraje čitateľovi a osobitne čitateľkám katarziu doslova v každej vete.

Kniha Domček jedným ťahom je na svete. Vznikla jedným ťahom?

Prvá časť knižky vznikla doslova jedným ťahom, každý deň možno jedna poviedka. Predchádzali jej básne. Pôvodne som chcela vydať knižku vo vydavateľstve F. R. & G., mala sa volať Diera do svetra alebo Strelené básne. Básnik Rudo Jurolek mi vtedy napísal, že píšem básne ako odpojený vagón, bez akýchkoľvek pravidiel. Nebola to výhrada, aj svokor, básnik Jozef Mihalkovič, mi tie básne nehanil, ale ja som cítila, že básničky nie sú dobré. Trochu som sa chcela blysnúť pred Olegom Pastierom aj pred ostatnými básnikmi, že aj ja viem písať básne. Ale pre istotu som mu k tým básňam začala posielať aj poviedky - iba tak, že ešte aj toto píšem, a možno som v tom trochu lepšia! Každý deň jednu poviedku - Jaše, Dušinku, A už čit.

Potom som zobrala rukopis z vydavateľstva Olega Pastiera a rozhodla som sa vydať knižku v Slovarte, tak som tie básne vyhodila. A pridala niektoré texty, napríklad poviedku Horekomoštopoje, ktorá vyšla v knižke Sex po slovensky. V nej som si vymyslela postavu Starého. Povedala som si, že keď odo mňa niekto bude chcieť poviedku na objednávku, vždy napíšem o tom Starom. To bude taká moja postava, ktorú budem mať vždy do poviedky na zákazku. Postava Starého vystupuje v druhej časti knihy, nazvanej Spoviedky, ktorá je pre mňa omnoho dôležitejšia ako prvá, lebo je trochu aj o samotnom písaní, o slovách. Moje slová, teda spoviedky, sú niečo ako papierová skladačka. Ako papierové mesto. Kúpiš si model, zostriháš ho a hráš sa.

Vyzerá to, akoby písanie bola ľahká práca.

No nie je. Aj keď, ja to hrozne rýchlo robím, hrozne rada to robím, veľmi mi to ide od ruky. Potom nasleduje čítanie po sebe a to už mi tak rýchlo, ľahko a nonšalantne nejde. Už si začínam predstavovať nekonkrétneho čitateľa alebo niekoho, kto to bude čítať. Alebo si predstavím: Však Bože, to bude čítať aj moja mama, náš pán farár, svokor, možno deti...

Použijete autocenzúru, keď si spomeniete na mamu?

obr_09.jpgPri tejto knižke som mala možno najmenšiu zo všetkých, ktoré som doteraz napísala. Povedala som si, že už som stará koza na to, aby som hádzala falošné úsmevčeky - akože - všetko je v poriadku, sláviček spieva a trnky sú modré a trpké. Proste, už sa mi nechcelo vyškierať.

Nemáte teda problém sadnúť si a začať písať?

Nie, v ktorejkoľvek dennej aj nočnej hodine. Nemám čas na nejakú inšpiráciu, píšem, keď deti zmiznú do školy, keď nie sú doma, keď je tam pokoj, ticho. Samozrejme, že mávam taký pocit hluchoty, ako keby mi niekto zapchal uši aj pusu, ale to tak po piatich minútach, po jednej cigarete, prejde. Rozpíšem sa tak, že začnem písať akúkoľvek vetu alebo hocičo, čo si práve myslím a zrazu vidím, že to už ide, že to začína odsýpať.

Zdedili ste talent po otcovi?

Mne sa zdá, že otec bol omnoho väčší poctivec. Iba spätne si dokážem predstaviť, ako písal. V dome bolo úžasne veľa papierov, písal na stroji, proste prvý papier a kopiráky. A ja som tie tenučké papiere nachádzala všade. Keď sa pomýlil alebo nebol s niečím spokojný, tak to vytiahol. Neviem, či neznášal na strane preklep, alebo to bola veta, s ktorou nebol spokojný, po dvoch-troch riadkoch to vytiahol a pokrčil. To boli haldy pokrčeného papiera. Používali sme ich na kreslenie, aj na záchode sme ich mali. Prepisoval a prepisoval.

Prvá časť knihy má názov Je mi leto. Čo to znamená - Je mi leto?

Je mi leto je „je mi leto" a ešte aj trochu ľúto. Je to aj názov jednej z poviedok, básnik Jano Litvák mi poradil, aby som tak nazvala aj prvú časť knihy. Opravovala som poviedky v Budmericiach, a tie, ktoré som opravila, som už nepotrebovala mať vytlačené, tak som ich dala do pľacu, že na nich môžeme sušiť huby. A Jano, ako krájal huby, si tie poviedky čítal. Môj tato zomrel v lete, tak preto to - je mi to leto a preto aj - je mi ľúto.

Myslela som, že to znamená: je mi tak príjemne ako v lete.

Nemám rada slnko, pre mňa ani leto nie je príjemné! Čím väčšia sychrina, hmla, dážď a hrmavica, tým lepšie!

V úvode knižky je veta: Všetky postavy v tejto knižke som ja. Väčšinou sa autori snažia dištancovať od svojej postavy, vy práve naopak.

obr_08.jpgNo, každá má niečo zo mňa. Poetka Dana Podracká hovorí, že aj Vinco, aj Pustaj, aj mŕtvy otec, aj Agáta, aj mama, vlastne všetky postavy je Verona. Áno, ale jedným dychom sa dá aj povedať, že ani jedna nie som ja. Písanie je úžasné v tom, že sa s tým môžete takýmto spôsobom hrať.

Aký životný pocit ste sa snažili vyjadriť?

Viete čo, nijaký.

Nijaký?

Najmä v časti Spoviedky sa mi už nechcelo stonať, rozmazávať nejaké romanticko-letno-dcérovsko-otcovské pocity. Tam už som mala takú radosť z písania. Pamätám sa, že pri poviedke o sexe do Sexu po slovensky sa mi možnože prvýkrát stalo také niečo, že vyslovene som sa tešila, že mám ten text a nech ma nikto neotravuje, nech ma nechajú s tým Kocom, ktorého som posielala na túlačky.

O čom sa vám píše ťažšie: o detstve a o puberte alebo o tom, čo prežívate teraz?

Určite sa mi lepšie píše o súčasnosti, hoci nemám pocit, že píšem sama o sebe, a ešte nejaké závažné výpovede. Ja mám radosť z písania!

Myslela som, že naopak. Že o tom, čo zažívate teraz, sa vám píše ťažšie.

Doteraz som mala pocit, že som jednou nohou v minulosti a teraz ma to prestalo strašiť. Hoci román, ktorý práve píšem, bude z minulosti. Ale už sa tej minulosti nejako menej bojím alebo ma menej bolí. Zdá sa mi, že to všetko už je prebolené, vyhorené. Zapáčilo sa mi písať na plnú pusu. Skrátka, všetky dobré veci, čo som počula, také žartovné, všetky moje drobné modranské zážitky som tam chcela prepašovať. Šlo mi vyvaliť bok, ako a kam by som ich mohla dať, lebo každý jednotlivo je nanič. To je potom ako Čmarda. Také drobné veci, kontrast bujarej veselosti s vážnou témou poviedky, sa mi páčili. Posratý kôň, ktorý chodí po záhrade ako protipoloha tomu, že žena je mŕtva, že keby ráno nevstala, možno si to nikto ani nevšimne.

Možno je to tým, že sme skoro na deň, mesiac a rok rovnako staré, ale niekedy som mala pocit, že čítam o sebe.

obr_01.jpgPocit takej ženskej výpovede tam určite je. Darmo sa budem tváriť, že nerozlišujem medzi ženskou a mužskou literatúrou a je jedine dobrá literatúra. Tá kniha je v niečom ženská už tým, že ja som žena.

Nemám pocit, že píšete žensky, ale kniha určite osloví mnohé ženy, lebo ženy nezvyknú takto otvorene hovoriť o svojich pocitoch.

Možnože o tom starnutí - trebárs. To je teraz taká veľmi moderná poloha: nestarnem, som pekná, všetci ma milujú. Je veľmi nepopulárne hovoriť o tom, že starnem a ráno, keď sa pozriem do zrkadla, to vidím, že mi zomrel otec a ja taká dospelá a veľká si s tým neviem poradiť, že som bola dcéra a zrazu som mama. Odrazu už nie ty čakáš na ten krajec, ale zrazu ten svoj krajec máš niekomu ukrojiť a dokonca servírovať. Nikto ti nič dopredu nepovie, ani mama a určite je to tak, že so sebou celý život nosí všelijaké „trable". Lebo to je dnes nemoderné. Dnes, keď žena verejne vystupuje, tak bude hovoriť, že - byť ženou je úžasné. (smiech) Mať päťdesiat rokov je úžasné, je to pomaly najlepší vek. Ale aj dvadsať rokov je fajn, aj tridsať, aj štyridsať, lebo v každom veku prežívate niečo iné.

Ženy si nerady priznávajú, že starnú. Ťažké je priznať si to aj pre chlapa.

Ale starnú. Pre mňa bol jeden z najväčších šokov, keď zomrel môj otec. O týchto veciach sa vôbec nehovorí. Veď to vieme všetci - narodíme sa, žijeme a zomrieme. Ale že kurva, ako to bolí, to mi nikto nepovedal. Ešte keď som pracovala v Bratislave a chodila som po svete a trebárs som chcela niekomu povedať, ako mi chýba tato, každý nahodil taký útrpný výraz, akože - no ja ťa chápem, to musí byť strašné - ale už by ťa najradšej videl niekde v čertoch, aby si už o tom nehovorila a on nemusel počúvať. Myslela som si, že to prebolí, že to prejde a prekvapilo ma, ako sa to vracia. Súvisí to možno aj s tým starnutím. Otec zomrel a pre mňa sa niečo udialo. Tak ako sa udialo, keď sa mi narodili deti, jedno aj druhé.

obr_03.jpgTak, ako sa povedzme udeje niečo každý deň, hoci si to všimnem až po rokoch, po dvoch, po troch. Na nejakých obrázkoch si všimnem, že sa mením, že inak vyzerám. Myslím si iné veci. Trebárs, keď niekto rozprával, že nemôže spávať, tak to bolo pre mňa niečo veľmi nezaujímavé a nudné. Čo, nemôžeš spávať? Tak si čítaj a daj pokoj, čo to tu rozprávaš? Odrazu však nemôžem spávať, zobudím sa, idem si zapáliť, alebo pozerám von cez okno, čítam si,alebo idem skontrolovať kamaráta Dereka na Facebook a poviem mu, že: Chod spať, Derek. Možno je strelené, že som napísala tak na plnú hubu, že starnem a rozmazávam sa, že sa mení svet, v ktorom žijem, no tak som to tam tak napísala! Prečo sa tváriť, že som stále krásna, mladá, nestarnem? Možnože ja som taký deprátorský typ, že nemám tú živelnú radosť zo života. Hoci ja ju mám, iba z iných vecí! Ale tešiť sa z toho, že nestarnem, že som krásna, každý deň pomaly krajšia... Nemám ten pocit zo života.

Čo vravia na vaše knižky Modrania?

Myslím si, že to ani nečítajú. Možnože niektorí sa spoznajú, hoci každá postava má toľko zo mňa, že len útržkovito sa môže niekto spoznať. Otca vnímali Modrania ako svojho autora, ale ja si nemyslím, že mňa považujú za svoju modranskú autorku, akože takú, čo by do mapy zakreslili. Tata mali Modrania radi ako svojho.

Čo na knihu povedali váš manžel Marek Mihalkovič a vaša mama?

Moja mama je psychiater. Povedala mi, že tak som si napísala knihu o otcovi a že ona ako psychiatrička si myslí, že je to nihilistická knižka a všetko pekné okolo seba, každého vtáčika, každú kvetinu, oseriem a spláchnem do hajzľa. Upravte si to ako chcete, ale toto mi povedala. Samozrejme, že sa jej páčilo, ako je kniha napísaná. A to ma teší.

Ale na Facebooku ste sa posťažovali, že mama knihu skritizovala. Peter Holka vám na to napísal, že intimita bolí. Čo vás teda nutká byť pri písaní intímna?

obr_04.jpgNo exhibicionizmus! Každý človek je zároveň trochu herec, nie? Aj spisovateľ. Je príjemné byť trochu aj obdivovaný na tom veľkom javisku. Samozrejme, keď už na to javisko vyleziete, záleží vám na tom, aby to aj tí najbližší ocenili. Moja mama sa možno len hanbí, že ona, doktorka, má dcéru, ktorá zrazu napíše, že si kúpila šaty v sekáči za dvadsať korún a starne a ešte aj hreší škaredo a nevie sa vyrovnať so smrťou tata. Viem si predstaviť, že mama sa chce dcérou popýšiť, že - toť, vyšla jej knižka - a nie, že niekto jej povie: Však vaša dcéra je šibnutá! (smiech)

Keď sa pozriete na to dievčatko z prvej časti knihy a na tú zrelšiu ženu z druhej časti, veľmi ste sa zmenili alebo vôbec?

No, mne sa zdá, že vôbec. Ale to by sme nesmeli mať doma zrkadlo. (smiech) Mne sa zdá, že ten čas akoby vôbec nebol. Ale vojdem do kúpeľne, zažnem svetlo a - zo zrkadla sa na mňa pozerá jedna teta.

Zvyknete písať aj na Facebooku, že žijete v Modre, za zelenou bránou, na smetisku dejín. Priam sa vyžívate v dedinskom spôsobe života. Je to póza alebo to tak cítite?

Ja tak žijem. Na Facebooku majú ľudia pocit, že si vymýšľam, keď napíšem, že som trhala zelinu, potom prišiel Janko, hľadali sme papuče, lebo Molina, náš pes, ich odniesla do záhrady. Ľudia si myslia, že sa predvádzam, ale ja tak žijem. Dnes som dala na Facebook, že: Langoš a voda z hajzľa. Akože to bol môj obed. Komentovali to, že: Veve, aká labužníčka. Ale naozaj som si kúpila langoš, išla som na vécko a napila som sa vody.

V poviedke Dušinka však mladá hrdinka túži po drahej voňavke. To je typický prvok mestského života.

Ale to sa vôbec nevylučuje! Ja popritom, že som za tou zelenou bránou, chcem mať drahú voňavku, červené topánky z rozprávky, všetky možné tašky a saká a kabelky. Potom to hodím do skrine a nemám si to kam obliecť. Mám zamatové šaty z Francúzska, ktoré som v živote nemala na sebe. To sa vôbec nevylučuje! Z času na čas aj ja vytrielim do Bratislavy alebo idem s manželom do zahraničia a kúpim si handry. Potom sa chvíľku hrám, akože som panička, nalakujem si nechty a potom ma to prejde, lebo idem trhať zelinu a už zabudnem, že mám nechty upravené. Kedysi som chodievala na manikúru a kamarátka vždy hovorila, že ja mám najkrajšie nechty. Mávala som drahé laky, dala som si urobiť francúzsku manikúru, potom japonskú, lenže som na to na druhý deň zabudla, zobrala som drôtenku, vydrhla som plech, išla som do záhrady a zrazu si vravím: Načo si ja toto dávam robiť, keď to nikto neocení a vyzerám vždy ako divá sviňa?

Nikdy ste netúžili žiť v Bratislave?

obr_05.jpgVždy som tam túžila žiť. Keď som chodila do školy, tak som si vravela, že tam raz budem bývať, že v Modre to nie je pre mňa. Potom sme bývali v Modre v bytovke, vydala som sa a prišlo na pretras, že konečne máme nejaké peniaze a môžeme si niečo kúpiť. Sestra povedala, že ona už má domu plné zuby, že ona pôjde bývať do bytovky, a mama tiež. Tak som zrazu povedala, že tak ja pôjdem bývať do domu. Budem mať psa a záhradu.

Študovali ste žurnalistiku, aj ste istý čas robili novinárku. Nechýba vám to?

Chýba mi, že nemám zadarmo lístky do kina alebo niekedy závidím v duši, že na nejakú akciu, kde sú moji kamaráti, nemôžem ísť. Ale to veľmi rýchlo prejde. Čas, ktorý som strávila v novinách, sa naplnil. Zdalo sa mi, že keby som tam naďalej robila, už by som nič nikdy nezačala písať. Proste som sa nevedela zmestiť do kože. Strašne dlho mi vždy trvalo, kým som sa dostala domov, vláčila som sa po kaviarňach, po kinách a po divadlách. Rada na to spomínam. Chýbajú mi niekedy ľudia z redakcií, ale redakčná robota vôbec nie.

Pracujete v knižnici v Pezinku. Čo tam robíte?

Robím na detskom oddelení, požičiavam knižky deťom.

Takže vy ste tá pani, ktorej treba podať čitateľský preukaz a ona tam všetko zapíše?

Áno. Je to možno smiešne, ale knižnica je pre spisovateľa veľmi dobré prostredie. Úžasné, najlepšie na svete. Lebo máte pocit, že všetci čítajú.

Je pre spisovateľa lepšie, keď sa živí niečím iným ako písaním do novín?

Áno, čím ďalej som od písania novinárskeho, tým to lepšie pre moje písanie. V knižnici vždy stretnem kopec ľudí, čo je dobre. Predtým som predávala v obchode Krajší svet v Modre. Bábiky, obrázky. Rok som tam robila. Páčilo sa mi, že tam prišli ľudia, že som bola predavačka, mala som pocit, akoby som sa hrala. Vždy sa mi v tom obchode páčilo a raz, keď som odchádzala, opýtala som sa: Nezobrali by ste ma sem predávať? A oni ma zobrali. Písala som tam básničky, chodilo tam málo ľudí. A potom niekto prišiel a vyberali sme čajník niekomu na oslavu a poháriky a ja som ich balila. Hrozne škaredo som to vždy zabalila. Chcela som ísť aj za dojičku, keď som odišla z Literárneho týždenníka. Aj ma zobrali, ale mama mi vynadala. Nemala by som pri tom pocit menejcennej roboty.

Aj vaša hrdinka sníva, aké by to bolo, keby robila to alebo ono.

obr_06.jpgZábavné, že ľudia majú dojem, že to je taká hniloba, ktorá nechce robiť nič, lebo všetko ofrfle. Ale ja som práveže rozmýšľala nad tým, že aj to by bolo fajn, keby som robila v čistiarni. Mne sa novinárska robota zdala nezaujímavá. Skôr, keby som sa bola lepšie učila, mohla som vyštudovať medicínu, alebo byť aspoň sestrička a bola by som niekde užitočná. Taký ten pocit neužitočnosti, to mám dosť často. Ešte som raz hovorila mame, že pôjdem predávať do mäsiarstva. Hovorí mi: Ty si sa zbesnela? (smiech) Taká tá odvaha, skúsiť niečo nové, vo mne je.

Váš manžel je fyzik a vďaka jeho práci ste strávili nejaký čas v zahraničí. Ako bolo v cudzine?

Neviem dobre jazyky, takže som to využila na to, že som začala písať omnoho viac ako doma, pretože doma sa rozptyľujem.

Zdalo sa mi, že vám chýbal domov.

Samozrejme. Keď idete niekde na chvíľku, tak si poviete: No konečne som zmizla, vypadla. No keď sme boli v zahraničí dlhší čas, mne bolo smutno. Ale boli sme tam s Marekom sami dvaja pre seba, čo je dosť dobré pre manželstvo, lebo doma sme spolu málo. Aj som si tam užila chodenia po obchodoch, čo tu nerobím, ale tam dosť výrazne.

Vaša hrdinka sa často sťažuje na osamelosť, chýba jej objatie, láska. Ako znášate, že ste pre manželovu prácu často sama?

Ja som si zvykla. Samozrejme, že si chýbame, ale je to pre manželstvo v niečom aj dobre. Sme si vzácnejší. Keď Marek odíde, máme väčší poriadok a menej zábavy doma, ale keď sa vráti, máme Vianoce aj mimo Vianoc. Je to aj s darčekmi a so všetkým, čo k tomu patrí. Deti sa naňho tešia a tá radosť sa prenáša aj na mňa, aj ja sa teším, že príde a že zase chvíľu budeme spolu, niečo si uvaríme a niekde pôjdeme. No a keď doma nie je, nemám pocit, že by som nežila. Samozrejme, že doma chýba a je mi ľúto, že sa nezúčastňuje na našom bežnom živote, ktorý sa skladá len z drobností, smútkov, radostí, že nie je pri niektorých rodinných udalostiach a že deti nevidí každý deň tak, ako ich vidím ja. A potom mu to tak v duchu zazlievam, že mi s deťmi nepomáha, že som na všetko sama. Samozrejme, nespravodlivo, veď je preč pracovne.

Vaše poviedky sa síce odohrávajú v súčasnosti, ale pôsobia starosvetsky. Aj vďaka vášmu typickému jazyku, ale aj vďaka deju. Sú tam muži, ktorí berú drevo z lesa, kôň, ktorý orie záhradu.

Žijem na vidieku a tak sa aj poviedkami spoluzúčastňujem na vidieckom živote. Pokiaľ ide o jazyk, nevyhýbam sa ani nárečovým slovám, ani argotu, ani žargónu, ani ničomu, mne sa to, naopak, páči. Mám aj rada, keď s niekým sedím a on použije slovo, ktoré nepoznám. Tak sa zaradujem, keď si ho aj zapamätám - lebo si nezapisujem. Už by som si hádam, vzhľadom na svoj vek, mala začať aj zapisovať. Poteším sa, keď si domov prinesiem nejaké slovo alebo aj pesničku, alebo hocičo.

Nedá sa povedať, že by ste ako autorka šetrili vulgarizmami. Vždy vám tak ľahko išli z úst?

obr_07.jpgNemusela som sa ich učiť ako vybrané slová. (smiech) Používam ich aj v bežnom živote. Môj švagor, Boris Mihalkovič, spisovateľ, literárny kritik a prekladateľ, mi povedal: Vieš čo, mňa to tam tak nerušilo. Ja som zvyknutý na ten tvoj prejav, aj keď sa rozprávame, tak mi to ani nedošlo.

Chodíte do kostola, čítate tam v nedeľu z Písma...

A predmodlievam ruženec. Ružence väčšinou predmodlievajú sestričky alebo staršie ženy. A ja si k nim pridám, sadnem si a predmodlievam aj ja. Páči sa mi, keď sa s nimi modlievam.

Ste pobožná? Ako o sebe sama hovoríte - ste kostolná myš?

Trochu som aj kostolná myš a asi som aj pobožná.

Ako prišlo k týmto vašim kostolným aktivitám?

Keď ma oslovili, ani som nemala o čom uvažovať. Povedala som, že samozrejme. Do kostola som začala chodiť po tom, ako zomrel otec. Predtým som do kostola nechodila. Teda, nie pravidelne, iba s babičkou a na sviatky. Keď zomrel tatko, bola som sa dať reikovať, zašla som za všelijakými čarodejnicami - u všelikoho som hľadala radu, ako mám naložiť s tým, že on tu nie je. Nakoniec som zašla za budmerickým pánom farárom Gáboríkom, naši zatiaľ kradli budmerické čerešne, a strávila som uňho jedno dopoludnie na fare. Neviem, či to bola spoveď, alebo čo to bolo, proste sme sa zhovárali. Na Veľkú noc je v Modre vždy taká spoveď, na ktorú príde viac kňazov, lebo pred sviatkami sa spovedá veľa ľudí. Bolo to asi rok po tom, čo zomrel otec. Šla som k tomu istému pánu farárovi na spoveď a náš rozhovor pri spovedi možno trochu pokračoval. A vtedy sa mi zazdalo, aká som ja hlúpa, že som sem nechodila vždy. Teraz chodím do kostola každú nedeľu aj na sviatok.

Po krste knihy ste vraj boli v kostole a učinili ste závažné rozhodnutie aj ohľadom písania. Aké?

Tých rozhodnutí som učinila niekoľko, ale - zrazu som mala pocit, že už nebudem písať. Zrazu sa mi zdalo, že toľko takých zaujímavých vecí sa deje vo svete, a ja píšem nejaké ťapiny? Položila som si otázku: Prečo to robím?

Myslela som, že povzbudivý ohlas od ľudí vás naopak posmelil.

Spätná väzba od ľudí je pre mňa dôležitá, aj román, ktorý píšem, je pre mňa veľmi dôležitý. Dokončiť ho, dopísať, aby bol dobrý. Ale povedala som si, že už nebudem písať, ako keď Olympic vyhlásil, že už nikdy nebude mať koncert.

A čo budete robiť? Piecť koláče a starať sa o záhradu? A chodiť do knižnice?

A do kostola. (smiech) Povedala som si síce, že nebudem písať, ale zároveň sa mi zdá, že by som mala ešte napísať dve detské knižky, takže možno ešte chvíľku počkám s tým rozhodnutím. Zatiaľ budem chodiť do toho kostola a uvidím.

Nemáte iné ambície? V oblasti kariéry?

obr_10.jpgZarobiť peniaze - takú ambíciu mám! Chcela by som mať hrozne veľa peňazí. Keby mi ich niekto dal, auto by som si kúpila, opravila by som si dom, svoju izbu by som si spravila.

A nesplnený sen?

Viete, aké mám nesplnené sny? Keby som to povedala, tak sa smeje pol národa. Neviem napríklad tancovať. Chcela by som vedieť tancovať flamenco.

Veď to je reálny sen, splniteľný.

A už teraz mám naň aj ideálnu váhu... A potom sa mi zdá, že by som mala vykonať Svätojakubskú púť do Compostely. A ešte jeden taký viridianovský sen, že keby som mala peniaze, všetkým ľuďom, ktorých mám okolo seba a ktorým niekedy trochu pomáham, by som pomohla naozaj. Ale neviem peniaze ani ušetriť, všetko vždy miniem do posledného centa.

Ale aby mohol človek robiť charitu, musí najprv sám dobre zarábať.

Čo budem robiť? Šéfku nejakého podniku, ktorý bude vyrábať jed na potkany? Keby mi to písanie vynášalo! Vždy mame zazlievam, že keď som bola mladučká a vydala som sa - bolo to po revolúcii - ma na ulici zastavili, či nechcem ísť robiť manekýnku do Paríža. Marek ani mama ma nepustili. Možnože by som toľko nepribrala a bola by som dnes úplne niekde inde, mala by som prachy. Prišla som vtedy domov, všetci mi vynadali, že či mi šibe, a bolo po modelke.

Od rána do večera fungujete na Facebooku. Čo vám to dáva?

Robím to pre pobavenie. Seba aj ostatných. Kedysi, keď sme s Deniskou Fulmekovou chodili do kaviarne U Michala, sme vždy čakali, kto tam bude. Prisadli sme si k niekomu, pri stolíku sa niečo odohralo, niečo sme porozprávali, predviedli sme sa, alebo niekto sa pred nami predviedol. A keď ma Denisa zlanárila na Facebook, objavil sa tam jedného dňa aj Kamil Zbruž a hovorí: Vidím, že ste si tu otvorili stolík ako U Michala. Vy tu fungujete, pokrikujete tu jedna na druhú, podobne ako v kaviarni. Je to iný život tých mojich mačacích zážitkov.

Som v robote a detičky prídu a hľadám nejakú knižku - nejaké báje, keby ste nám našli, teta... Nájdem im to a keď mi už veľmi lezú na nervy, potom kydnem niečo na Facebook a zase fungujem v tej knižnici. A takisto odfiltrujem to, čo sa deje doma. Marek mi niekedy aj povie: No, teraz bež a napíš to na Facebook! Už s tým ráta, a ja sa mu posmievam, že pôjdem a všetkým to poviem, aký si neznesiteľný, keď si chorý. Marek vraví, že to je také rozmieňanie na drobné, ale on je iný človek, veľmi introvertný. Už si ani nepridávam nových kamarátov, sme na Facebooku ustálená partia. Ako keď prídete do kaviarne, prehodíte slovo, dve. Ani si tam nevypijem.

Ešte sa vrátim ku knižke. Niektoré poviedky sa začnú nenápadne a potom zrazu hromadíte na seba úžasné vety, múdrosti. Čo veta, to katarzia. Kde sa vo vás berú tie vety a toľko?

To vrstvenie, to je taký spôsob písania. Poviem to a poviem to ešte raz a poviem to inak a ešte aj k tomu dodám niečo a znovu to poviem ešte inak a dodám a ešte dodám. Také pohrávanie sa s písaním. V druhej časti som sa snažila používať všetky spôsoby prehovoru, aj toho pekného, aj toho čoraz menej používaného nárečia. Aj prostredie, ktoré opisujem - je od vidieckeho až po intelektuálno-samotárske. Vrstvenie nie je len v tých katarzných myšlienkach, ale aj v prostrediach, ktoré sa striedajú a menia.

Aký význam má pre vás spoveď v kostole? Je pre vás písanie spoveďou?

Nie. Spoveď a písanie majú odlišného adresáta. Do istej miery môže byť aj poviedka spoveďou, ale spoveď v kostole je pre mňa asi dôležitejšia. Spoveď má pre mňa teraz väčší význam.

Jung tvrdil, že mal menej klientov spomedzi katolíkov, ktorí sa chodili pravidelne spovedať, vraj to funguje ako psychohygiena.

Katolík neberie farára a toho tam hore ako psychológa, ale určite sa vám uľaví, keď veci pomenujete. Funguje to tak. Už to, čo katolíci nazývajú sebaspytovaním svedomia, je veľmi dôležitá vec. Že veci sama pred sebou pomenujete, že ich priznáte. Lebo človek vlastne najviac klame sám seba. Len čo ich pomenujete sama pred sebou, už ich môžete povedať komukoľvek. Synovi Vincovi vždy hovorím: Spytuj si svedomie. A on mi vždy povie: Však si spytujem! A sluchadlá má pritom na ušiach. (smiech)

Ale aj spisovateľ pomenúva veci, nie?

No veď v tom je asi trochu aj poviedka spoveďou. Ale spoveď je niečo špeciálne, lebo tá sa týka temných stránok. Len čo človek dokáže to temné v sebe nahmatať a pomenovať, už vtedy prichádza úľava.

Čo dáva zmysel vášmu životu? Písanie?

Som zaskočená, neviem. Deti? Písanie? Viete čo, to tam nedajte, ale niekedy mám pocit, že nič. (smiech?)

Veronika Šikulová (1967)
Narodila sa v Modre. Je najstarším dieťaťom známeho slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Ako redaktorka pôsobila v periodikách: Literárny týždenník, Nový Čas a Meridián. Pracovala tiež v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre a teraz je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Okrem literatúry píše fejtóny do časopisu Miau. Debutovala knižkou Odtiene, za ktorú dostala cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy Z obloka, Mesačná dúha a knižka pre deti To mlieko má horúčku. Nedávno jej vo vydavateľstve Slovart vyšla kniha poviedok Domček jedným ťahom. Býva na námestí v Modre - za zelenou bránou, je vydatá, má dve deti a zlatého retrievera Molinu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  5. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  10. Univerzita vyTVORená nápadmi študentov!
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 19 972
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 4 901
  3. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 763
  4. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 2 385
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 275
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 2 148
  7. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 1 723
  8. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 1 645
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 499
  10. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 230

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.

Neprehliadnite tiež

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.

Yoko Ono zasiahla proti poľskej limonáde. Aj keď právo na to celkom nemá

Novovzniknutá firma nemala šancu, Yoko vlastní značku John Lennon.

BBC bude cez víkend pripravovať reláciu o slovenskej hudbe

World Music Festival v Bratislave pomôže zviditeľniť našu hudbu.