Raz večer chceli policajti legitimovať istého chlapíka, keď liezol cez okno z ulice rovno na divadelné javisko. Nemám občiansky, musím na scénu – vysvetľoval zúfalo. Strážca zákona sa o tom musel presvedčiť na vlastné oči. Potom oznámil do vysielačky: je to o. k., hrajú divadlo! O tom, že to nie vždy vypáli ústretovo, dobre vie dotyčný z divadla SkRAT menom DUŠAN VICEN. Spolu s ostatnými členmi súboru im neustále robí starosti otázka, či sú štruktúram našej kultúry naozaj takým tŕňom v oku.
Fungujete v priestoroch, o ktoré treba stále bojovať, keďže sú štátne a považujú sa za lukratívne. Čo znamená robiť v nich napriek tomu divadlo?
„Znamená to strácať veľkú časť energie nezmyselnými bojmi s úradníkmi z inštitúcií, ktoré majú v názvoch označenia ako kultúrna či osvetová. Našťastie sa, aspoň zatiaľ, dá energia dobíjať tým, že robíte s ľuďmi, ktorých máte radi a ro〜zumiete si. Alebo – aby som zacitoval jednu svoju postavu – ktorých najmenej nenávidíte.“
Nepovažujete to za príliš veľký komfort?
„Môcť robiť divadlo s takýmito ľuďmi je obrovský komfort.“
Tvoríte ako kolektív už roky. Býva problém so zhodou názorov?
„Naše postoje k veciam, o ktorých vypovedáme, a aj k tomu, ako a aké divadlo chceme robiť, sú veľmi podobné. Preto kompromisy, ktoré z času na čas musíme robiť, nie sú také bolestné. Zatiaľ sa nám darilo zvládnuť konflikty vyplývajúce z názorových, tvorivých, alebo osobných stretov. Zrejme to bude aj všetkými tými patafyzickými skutočnosťami, ktoré existenciu nášho súboru sprevádzajú od jeho vzniku. Ako hovorí Ľubo Burgr v postave Nového človeka z jednej našej inscenácie – ubite ma, ušliapte ma, čím brutálnejšie ma ušliapete, tým dlhšie tu budem... Skrátka, nemáme povahy na to, liezť úradníkom do zadku.“
Je to potrebné?
„Keď sa pozrieme na históriu udeľovania grantov za posledných pár rokov, tak sa zdá, že niečo robíme zle. Vydali sme knihu pôvodných textov našich inscenácií, pravidelne reprízujeme, získavame ocenenenia, hráme po celom Slovensku, sme pozývaní na festivaly do zahraničia. Napriek tomu akoby v slovenskom kultúrnom kontexte Skrat fungoval sám pre seba.“
"Ako hovorí Ľubo Burgr v jednej inscenácii – ubite ma, ušliapte ma, čím brutálnejšie ma ušliapete, tým dlhšie tu budem... Skrátka, nemáme povahy na to, liezť úradníkom do zadku."
Nomen omen. Čo to robí s vašou tvorbou?
„Viem, že si mnohí povedia, prečo by sme mali dostávať nejaké štátne granty, nech sa uživíme sami. Ale to z veľkej časti robíme. Každý z nás má zdroj hlavného príjmu na hypotéky či plynárov odinakadiaľ. Potom sa doplazí na skúšku a snaží sa niečo vytvoriť. Samozrejme, sami sme si túto cestu vybrali, ale pýtame sa, že keď už sa nejaké granty na tvorbu udeľujú, tak podľa čoho. Podľa toho, že ten člen komisie je v tomto projekte nejakým spôsobom zainteresovaný a iný člen komisie tamtých tvorcov nenávidí? Nemáme žalúdok na to, aby sme po premiére pozývali na chlebíčky takzvaných správnych ľudí.“
Ovplyvnil by dostatok peňazí z grantov váš základný pocit z tvorby?
„V konečnom dôsledku peňazí nikdy nie je dosť. Hovoríme o pocite tragikomickej absurdnosti. Na javisku sa v absurditách vyžívame, ale v prostredí prevádzky divadla je to ubíjajúce. Robíme všetko, autorov, hercov, kulisákov, účtovníkov, technikov, šoférov, upratovačov. Musíme prispôsobovať skúšky tomu, kedy je voľný ten takzvaný lukratívny priestor a kedy herci môžu popri iných zamestnaniach do neho prísť.“
Stojí to za to?
„Sme ako dedinské hokejové mužstvo, ktoré môže trénovať, len keď zamrzne rybník a stredný útočník príde z týždňovky v Čechách. A potom ideme hrať proti Slovanu. Napriek tomu, pocit z toho, že na skúškach spolu tvoríme, je nezaplatiteľný. Len neviem, dokedy na to budeme mať silu. Ale bol by som nerád, keby to, čo tu rozprávam, vyzeralo ako vyplakávanie. Hráme, premiérujeme, chodíme po zájazdoch. A kým nás to baví a máme pocit, že máme čo povedať, tak neskončíme. Takú radosť tým, ktorí by to z rôznych dôvodov uvítali, neurobíme.“
Nie je absurdnosť, ktorú prežívate, inšpiratívna?
„Samozrejme, že je to často vďačný materiál pre naše hry, ale celkom dobre by sme sa zaobišli aj bez neho. Je inšpiratívne, keď tu vznikne pri divadelnom ústave časopis o divadle, ktorý píše v prvom rade o projektoch kamarátov a Skrat až donedávna úplne ignoroval? Je inšpiratívne, keď v STV bola relácia o divadle, kde sa prezentovali predovšetkým projekty režisérky a moderátorky tejto relácie, a keď robili reportáž o festivale, kde Skrat získal hlavnú cenu, tak predstavili všetky divadlá okrem neho? Akurát, keď už sa tomu nedalo vyhnúť, na ilustráciu hlavnej ceny stiahli bez nášho vedomia fotky z našej stránky a tie použili. Nie je to skôr smiešne? Alebo úbohé?“
Z predstavenia Umri, skap a zdochni. FOTO - CTIBOR BACHRATÝ
Do akej miery sa vaše divadlo uživí samo?
„Sme divadlo s prevádzkou, ktoré pravidelne reprízuje a tvorí nové inscenácie. Potrebujeme aspoň v minimálnej miere zaplatiť ľudí, vyrobiť scénu, rekvizity. Máme prostriedky z dvoch percent z daní, zo vstupného. Na rozdiel od iných nemáme priamu dotáciu od štátu alebo od mesta, takže sme odkázaní na prípadných sponzorov, ktorí sa však na tento typ divadla zháňajú ťažko. A potom na tie nešťastné granty.“
Aké sú kritériá komisie, ktorá prideľuje granty?
„Kamarátšafty, osobná zaujatosť, vlastné záujmy. Skrat vždy dostával na inscenácie omnoho menej peňazí ako iné porovnateľné projekty. Pritom stále reprízuje inscenácie, ktoré boli podporené napríklad pred piatimi-šiestimi rokmi, a ľudia na ne stále chodia. Bolo by zaujímavé porovnať, koľkokrát sa odohrali inscenácie iných divadiel, ktoré boli vtedy podporené omnoho štedrejšie.“
Čím je Skrat úspešnejší, tým dostáva menej?
„Paradoxne. Vlani sme si siahli na vrchol. Dostali sme nula. To už bolo také okaté, že nám nakoniec peniaze pridelili z fondu ministra. Pritom iné projekty boli ošetrené priam kráľovsky.“
Napríklad ktoré?
„Iste len náhodou sa zadarilo školským inscenáciám istej akadémie umení, ktorej rektor iste iba náhodou sedí v komisii. A takých náhod by sa iste našlo viac, ale koho to zaujíma, keď sa to isté dnes deje, kam sa len človek pozrie.“
Navonok pôsobíte, akoby ste nechceli prijímať medzi seba nových ľudí. Je to tak?
„Skrat rád privíta každého, kto mu má čo priniesť a zároveň sa nebude snažiť z neho niečo podstatné odniesť. Navyše musí taký nový človek s nami vydržať, čo nie je ľahké, pretože, ako hovorí Vlado Zboroň, aby som opäť zacitoval z našej inscenácie – nie každý je schopný uniesť toľko tých vstupov a výstupov. Máme svoje témy, ktoré sa v rôznych podobách znovu a znovu objavujú, máme svojský spôsob, ako ich prenášame na javisko. Zároveň sa snažíme o to, aby každá inscenácia bola svojím spôsobom iná.“
Z predstavenia Mŕtve duše. FOTO - CTIBOR BACHRATÝ
Ako to vyzerá na skúškach, kde sa rodia spoločné texty?
„Niekedy len tak sedíme a nič. Povieme si, že sedieť môžeme aj v krčme a aj tam skončíme. Niekedy sa zase len tak rozprávame, impovizujeme, nahrávame, dúfame, že aspoň nejaké momenty z toho by sa mohli dať použiť. A niekedy za jeden večer vznikne celá inscenácia. Aj také sa nám stalo. To sú krásne obdobia, aj keď neľahké. Ako hovorí Inge Hrubaničová v inscenácii Stredná Európa ťa miluje – mňa nikdy nezaujímala prevádzka divadla, ale skúšky, to, keď niečo vzniká, to je iné... Používam tie citáty zámerne, aby som ukázal, ako sú naše životy, myslenie a tvorba divadla vzájomne prepletené.“
Je v nahrávkach veľa balastu?
„Isteže. Veľká časť skúšok je nevydarených, ale bez nich by nemohli prísť tie zlomové. To zároveň núti hercov chodiť na všetky skúšky, pretože nikdy nevedia, kedy tá zlomová príde a keď ju premeškajú, majú smolu. V tom je metóda takzvanej kolektívnej tvorby vzrušujúca. My sme ju nevymysleli, len si ju všelijako modifikujeme.“
Ste autorom niekoľkých divadelných hier. Nechcete robiť divadlo podľa predlohy, povedzme vašej?
„Kým to funguje tak, že herci si zručne a originálne dokážu svoje postavy v procese tvorby vymyslieť sami, nie je dôvod na tom nič meniť. Navyše nemám ambíciu režírovať svoje texty.“
Prečo ich píšete?
„Myslel som si, že by to mohlo zaujímať aj niekoho iného, kto by sa tým možno zaoberal. Teraz už len obosielam súťaže, kde je nejaká finančná výhra. Hry aj zaujali, ja som si vylepšil rozpočet a tým sa to skončilo.“
Mrzí vás to?
„Čo s tým? Minulý rok som v anonymnej súťaži Literárneho fondu získal prvé miesto za rozhlasový text a druhé za dramatický. Zobral som si na slávnostnom vyhlásení peniaze v obálke a šlus. Nikto sa o to viac nezaujíma. Dodnes poriadne neviem, kto bol v porote, aká bola úroveň, nič. A nedozviem sa to ani na stránke Literárneho fondu, ktorému, či chceme, či nie, odvádzame dve percentá z honorárov. Riaditeľ literárneho oddelenia Slovenského rozhlasu mi síce povedal, že tú moju vec chcú na budúci rok urobiť, ale po tohtoročných skúsenostiach s nimi o to ani veľmi nestojím.“
Čím vás odradili?
„Po konzultáciách s dramaturgom som im odovzdal jeden text a až z internetu som sa dozvedel, že už bol aj odvysielaný. Žiadny kontakt, ani len oznam o tom, že sa to chystajú vysielať. Dodnes som to nepočul. Je toto normálne? Možno áno, ale potom som asi naozaj z iného sveta. Pritom tam robia samí takí, čo si hovoria autori. Ako sa vraví – zabudol vôl, že teľaťom bol.“
Začínali ste kedysi ako divadelník na Orave. Kde sa to vo vás vzalo?
„Neviem, ale boli to krásne časy. Chodili sme na chatu a blbli s partiou pri fľaši vína. A jedného dňa sme si povedali, že z toho urobíme divadlo. Dali sme dohromady to, čo sme si nevedomky naskúšali. Začali sme chodiť po prehliadkach amatérskych divadiel a získavali ceny. Všetci tam čakali, že to bude folklór, papundeklové stromčeky a tak. Namiesto toho osem či desať polonahých oravských mužských tiel, preháňajúcich sa po javisku. Hovorili nám, že stelesňujeme saudkovskú estetiku. A že robíme takzvané autorské divadlo. Netušili sme, o čom hovoria. Boli sme exoti.“
Vtedy ste založili Divadlo Ka. Čo vám dnes táto minulosť hovorí?
„To boli deväťdesiate roky. Sídlili sme v kine Javor v Tvrdošíne, mali sme kde skúšať a skladovať rekvizity. A keď nás pozvali na festival do Čiech, zašli sme za primátorom a ten nám dal peniaze na cestu. Ľudia 'zvonka' nechápali, kde sa také divadlo na Orave vzalo. A doma nechápali, prečo niekto robí divadlo, ktorému nikto nerozumie. Dodnes si však myslím, že sme sa priblížili k tomu, o čom často počúvam ako o zlatých šesťdesiatych. Zažili sme Noc v Stoke, kde vystupovalo zo dvadsať súborov a spoznal som tam ľudí, s ktorými divadlo robím dodnes. Samozrejme, aj vtedy sme mnohých poburovali a utopili by nás v lyžičke vody, ale je to ako s vojnou. Na všetko zlé sa časom zabudne. Zostala len krásna spomienka na eufóriu a čistú, práve objavenú chuť robiť divadlo. Nechcel som byť patetický, ale... Aj my sme len ľudia.“
