- v SND bola Čechovovou Čajkou, po ktorej túžia aj zrelšie herečky, v televízii si ju obľúbili mladí v hudobnej relácii Deka. "Look" úspechu je očividný. Čo však s ním, keď sa pritrafí nepríjemné zranenie kolena, keď si človek hľadá nezávislú cestu? Odrazu získa čas na sebareflexiu. Herečka Slávka Halčáková nedávno prepožičala svoj hlas Jane z Arcu pre dvojdielny kanadský televízny film. Postava Jany sa jej stala blízkou tým, ako sa "dokázala napojiť na mimozmyslový svet, ako sa riadila srdcom a vesmírnou energiou." Aj Slávka, narodená v znamení strelca, sa vie "napojiť". V reálnom svete sa smeje, pracuje a spieva.
Po vážnom zranení kolena si musíte dávať na seba pozor a čakáte na ďalšiu operáciu. Predsa vás však vidno na miestach, kde sa tancuje. Rada tancujete?
Tanec riešim vrchnou časťou trupu. (Smiech.) Rada tancujem. Nemám vytipované podniky, väčšinou ma kamaráti niekam zoberú, a mňa pochytí túžba zatancovať si aj tam, kde sa netancuje... Mám veľa energie, som hyperaktívna a potrebujem ju zo seba dostať, lebo inak som agresívna.
Ako sa prejavuje vaša agresivita?
Väčšinou sa neprejavuje. Keď ma prepadne, zavriem sa radšej doma. A cvičím, alebo kričím.
Nie je to prejavom neistoty?
Veľa ľudí ma vníma ako bojovníka, považujú ma za konfliktný typ. Pritom mi vôbec nejde o boj, ale o to, aby sme sa pri komunikácii akceptovali. Nemyslím si, že je zlé vysloviť nesúhlas a ponúknuť inú alternatívu. Neistota priťahuje neistotu. Keď som si neistá, tak zneistím aj okolie. Občas ma tak ovládne, že neverím ani tomu, čo mám už dávno premyslené. Neverím na stopercentne sebavedomé typy. Práve takýto postoj je prejavom skrytej neistoty. Je milé, keď dá niekto najavo, že teraz jednoducho nevie, ako ďalej...
Na divákov, ktorí vám držia palce, neisto vôbec nepôsobíte.
Som optimista. Nebaví ma byť dlho smutná alebo zakomplexovaná. Chvíľu sa síce v depkách "vyplieskam", ale potom hľadám niečo, prečo byť šťastná. Ako hovorí moja kamarátka, stačí posielať dobré kódy do vesmíru a oni sa nejako vrátia. Možno nie mne, ale aspoň susedovi (smiech).
V Deke budete účinkovať už len do leta. Svojho času ste naznačovali svoju nevôľu uvádzať túto hudobnú reláciu. Preto ste z nej odišli. Predsa ste sa vrátili, keď musela moderátorka Vera odísť. Hovoríte si: "Konečne to budem mať za sebou!"?
Na jednej strane sa teším, že azda získam viac času na pre mňa dôležitejšie projekty, na druhej strane - ani nie. Odrazu som si uvedomila, že každá práca, aj moderovanie v Deke, je len princíp schopnosti presadiť si, čo mi je vlastné, a čo nie. Uvoľnila som sa a napriek limitom, ktoré táto relácia pre mňa ako moderátorku prináša, baví ma a v podstate mi bude aj smutno. Myslím však, že je správny čas odísť a dúfam, že budem mať príležitosť zrealizovať nápad, ktorý práve spisujem.
To je televízia. A čo divadlo?
Kvôli kolenu už pol roka nehrám. Niekedy som preto naozaj smutná. Nehrám a neskúšam. Okrem toho, ako každý si potrebujem dokázať zarobiť peniaze predovšetkým tým, čo ma baví. No, a divadlo je momentálne v úzadí... Verím ale, že nie nadlho.
A film?
Mojím najväčším snom, čo sa týka filmu, je ponúknuť zaujímavý námet a byť spoluautorkou scenára. No, a samozrejme - hrať. Film je pre mňa vzácny v tom, že kamera je - čo sa týka herectva - intímna. V divadle je všetko príliš "divadelné", vymyslené - je to zhustená karikatúra života. Mám rada filmovú ilúziu aj ako divák. Napríklad, počas premietania Harryho Pottera, ktorého milujem, som sa tak vžila do deja, že keď hrdinovia hrali metlobal, uhýbala som na svojom sedadle pred loptičkou, ktorá letela na plátne. Filmy by mali ponúknuť ilúziu, že keď vyjdem z kina, mám pocit, že sa so mnou niečo udialo. So mnou sa vždy niečo deje, ja si žijem vo vlastnom svete a som schopná si nahovoriť úplne neuveriteľné veci. Potom na mňa kamaráti kričia: Slávka, nelietaj!
Netajíte svoj záujem o alternatívne vnímanie sveta. Ako vnímate ľudí, ktorí takýto postoj ignorujú?
Mám okolo seba ľudí, ktorí, i keď ma majú radi, asi pociťujú kontakt so mnou - či už profesionálny, alebo osobný - ako komplikáciu. Niekedy sa mi zdá, že robím chybu, keď som otvorená. Niekedy by bolo lepšie, keby som to všetko, čo mi chodí po rozume, čím sa zaoberám a čo si pomenúvam, nerozprávala nahlas.
Myslíte, že niektoré veci nie je potrebné vôbec pomenúvať?
Ale je, len v tom pomenúvaní všetkého okolo seba aj s mojimi tarotovými kartami a s celou astrológiou sa môžem veľmi ľahko zamotať... Ale i tak je to zábavné, je to môj svet. Som z tých, čo všetko analyzujú a snažia sa objasňovať. Asi som smiešna, taká "Slávka riešiteľka".
Čo je podľa vás láska?
Pre mňa je to stav, keď nemusím rozmýšať, "či ma je veľa, alebo málo". Keď si dovolím byť sama sebou. Vlastne ani neviem, či na to niekedy prídem, ktorá je tá pravá a vôbec neviem, či niečo také ako pravá láska existuje... Ale keď som zaľúbená, tak je pre mňa všetko krásne. Ak nemám pri sebe zamilovaniahodný objekt, tak si ho vymyslím. Nemusí to byť muž, môže to byť aj práca, hlavne, aby ma to celú pohltilo a aby som nemusela myslieť na to, že nie som zamilovaná (smiech).
Aký pocit by to mal byť v profesii?
Aby som sa cítila v každej práci slobodná, aby som bola funkčnou súčasťou niečoho, aby som nebola len nejaká použitá talentovaná bábka.
Nezdá sa vám, že je dnes slovo láska trochu "preťažené"? V každodennom styku si ľudia často hovoria, alebo píšu v esemeskách, že sú si drahí, frekventovaným oslovením je napríklad Čau, láska, miláčik aj v prípadoch, keď je zúčastneným jasné, že o lásku vôbec nejde?
"Ľúbim ťa", som veľmi dávno nevyslovila. Niečo sa vo mne obrátilo. Nepotrebujem o svojej láske hovoriť. Buď cítim, že mi vybruje celý žalúdok a všetko to okolo srdca, alebo nie. Myslím si, že vtedy, keď láska nie je, tak ju človek potrebuje neustále privolávať slovami. Túži, aby sa naplnili. Ja hovorím: cítim ťa...
Spoluvytvárate hudobnú reláciu. Spievate aj sama?
Nedávno som stretla Roba Pappa v potravinách a pýtam sa ho: čo pappáš? Ocenil môj zmysel pre humor a ponúkol mi, aby som si s ním zaspievala v novom albume. Asi netušil, že to zoberiem vážne. Tak sme prišli do štúdia a spoločne sme si "zalalákali" do jednej jeho novej pesničky. Medzitým mi telefonovala moja teta Rebecca, samozvaná slovenská ezoterička a ufologička, že čo robím. Viete, ona je už taký môj tieň, všade sa strčí, kde som aj ja. Keď zistila, že spievam, tak sa pozvala na nahrávanie. Rozhodla sa, že do piesne vloží mantru na zbohatnutie. Zakódovala do nej zopár svojich múdrostí a dúfam, že ich tam Robo aspoň zo slušnosti použije, aj ten môj úžasný spev.(Smiech.) Jeho album vyjde niekedy v strede mája...
Teraz prežívate kvôli kolenu istý pracovný medzičas. Ste limitovaná vo fyzickom výkone, odrazilo sa to nejako na vašom dnešnom životnom pocite?
Koleno ma "nakoplo". A teraz kopem, kde sa dá!(Smiech.)
Pred pár rokmi ste neprijali angažmán do SND a opustili ste niektoré svoje projekty kvôli tomu, aby ste boli slobodná, nezávislá. Podarilo sa vám zažiť spomínanú slobodu?
Sloboda je pre mňa to, že som síce vyštudovala herectvo, ale už som si okrem hrania v divadle a vo filme vyskúšala všeličo. Prácu v rádiu, moderovanie, dokonca píšem, aj som si teda zaspievala a najnovšie kopem, len ako správny strelec, nemám ešte presný cieľ. Tak uhnite, alebo sa nastavte!(Smiech.)
