Môže film pravdivo rozprávať dejiny?

eľom Rolfom Hochhuthom.

Otázka spoluviny cirkvi na nacistických zločinoch nie je nová, ale je ešte stále taká ostrá, že aj šesťdesiat rokov po vojne vzrušuje a podnecuje dlhé debaty a vášnivé polemiky. Tisícosemsto miest v Paláci Berlinale bolo obsadených do posledného. Prvé otázky boli útočné. Sála hučala, nebolo jasné, či súhlasne, alebo pobúrene.

Sedemdesiatdeväťročný Nemec Rolf Hochhuth vtedy povedal: „nemeckí režiséri nenašli dosť odvahy nakrútiť tento film, hoci práva boli už roky voľné.“

Dve postavy

Predovšetkým je to šok: dve postavy, dva meteory sa roku 1942 pokúsia zalarmovať svet proti šoa. Kurt Gerstein (Ulrich Tukur), ktorý sa rozhodne stať „Božím špiónom“ v útrobách zla. Esesák, chemik, evanjelik, ktorý sa dá zatiahnuť do technickej problematiky „konečného riešenia“, aby sa dozvedel úplnú pravdu. A mladý jezuita (Mathieu Kassovitz), fiktívna postava, ktorý sa pokúsi vytrhnúť pápeža z jeho mlčania o vyhladzovaní Židov. Márne. V zúfalstve si na sutanu pripne žltú hviezdu a nastúpi do vagónov spolu s rímskymi Židmi.

Zahynú obidvaja. Gerstein, historická postava, spácha po vojne samovraždu v spojeneckom väzení vo Francúzsku, fiktívny Riccardo umrie v plynovej komore. Proti nim sú hluché uši tých, čo nechcú počuť, tých, čo „majú na to svoje dôvody.“ A ešte – čisté, cynické Zlo.

Päťdesiatdeväťročný Costa-Gavras, jeden z mužov roku 1968, ukazuje prstom na zločiny totalitných režimov už desaťročia. Jedným z jeho prvých slávnych filmov bolo Priznanie, o politických procesoch v Československu päťdesiatych rokov. Amen je adaptáciou divadelnej hry Rolfa Hochhutha Zástupca. Na Slovensku mal Zástupca premiéru roku 1966. V réžii Jozefa Budského hral Pia XII. Ctibor Filčík, Gersteina Elo Romančík, mladého jezuitu Štefan Kvietik.

Film, čo treba vidieť

Niektorí katolícki historici na Slovensku v televíznej diskusii pred týmto filmom už vopred varovali. Jeho predlohu, Hochhuthovu hru, považujú za neobjektívny proticirkevný pamflet a tvrdia, že dnes už je k dispozícii dosť informácií, ktoré dokazujú, že pápež Pius XII. urobil na záchranu Židov úplne všetko, čo len mohol, ba hádam ešte viac. Francúzsky konzervatívny týždenník Le Figaro magazine sa pýta: „Môže film prezentovať dejiny?“ No zároveň píše, že je to „krásny film,“ ktorý „treba vidieť“. Nereprodukuje históriu, ale môže vyprovokovať debatu historikov, ktorá by mala nasledovať.

Pius XII. síce nikdy otvorene neprotestoval proti holokaustu, ale zato, ako píše Le Figaro magazine: „Vatikán zachránil viac Židov než Spojené štáty, ktoré ich za tri a pol roka vojny prijali len 22 000“. Citujú slová Goldy Meirovej, izraelskej premiérky: „Pápež odsúdil katov a vyjadril súcit s obeťami“. V jedinej svojej nesúhlasnej kázni, na Vianoce 1942, však hovoril len o „neárijských občanoch“, prijal teda slovník nacistov.

„Pius XII. slovo Žid ani nevyslovil. Lenže čo povedali o Židoch Roosevelt či Churchill? Nič,“ pripomína Le Figaro magazine. O Stalinovi ani nehovoriac, pochopiteľne.

Nová otázka

Je to naozaj zvláštne, koľko rokov trvalo, kým o pápežovi Piovi XII. niekto nakrútil film. „Nemeckí režiséri si na to nikdy netrúfli,“ vyhlásil Rolf Hochhuth. „Určite to nie je otázka odvahy,“ tvrdí však nemecký týždenník Der Spiegel. Pontifikát Pia XII. trval od roku 1939 do roku 1958, čiže celú najhorúcejšiu fázu dvadsiateho storočia. Záhadná postava, pre film nesmierne lákavá. Žiadna jednoznačná nálepka sa naňho, zdá sa, celkom nehodí. Bledý askéta s takmer priesvitnými rukami, ktorý na raňajky vypil pohár mlieka, zjedol k nemu krajec chleba a za celý deň už viac nič. Hovoril o sebe, že je skromným sluhom Božím. Pritom sa obklopoval nádherou a pompou, ako žiadny z jeho predchodcov alebo nástupcov. Cítil zodpovednosť za blaho celého ľudstva, ale nijakému smrteľníkovi vraj nikdy nevenoval spontánne slovo.

O zbožnosti Pia XII. nikto nepochyboval. Zároveň bol profesionálnym politikom, schopným šikovne lavírovať. Lavírovanie bola odpoveď na to, čo sa ukázalo ako najťažšie otázky dvadsiateho storočia. Vedelo sa, že Hitlera neznášal, rovnako ako sa vedelo o Hitlerových záchvatoch zúrivosti, keď by bol najradšej „tú bandu svíň vykopal z Vatikánu.“

Hochhuth a Costa-Gavras vychádzajú z toho, že keby bol pápež stratil čo len slovo o osude Židov – o ktorom mu povedali poľskí kňazi, jeho „tajná služba“ – Nemci by Hitlera boli zvrhli. „Za týmto zbožným prianím,“ upozorňuje Der Spiegel, „stojí myšlienka, že moc mohla takto masovo vraždiť Židov len preto, že to utajila pred nemeckým národom.“

Je pravda, že nacisti zastavili zabíjanie mentálne postihnutých práve po protestoch nemeckej katolíckej cirkvi. No po Krištáľovej noci, keď na nemeckých uliciach rozbíjal Židom okná nadšený dav, „každý, kto mal oči, musel pochopiť, že žiadne prožidovské protesty by sa v Nemecku nekonali,“ tvrdí denník Süddeutsche Zeitung.

Vzdor zvnútra

„Od Z a Priznania som nakrúcal o jednotlivcoch, ktorých zvalcovali totalitné mašinérie a ja som sa snažil vlámať do ich súkolí,“ hovorí pre francúzsky týždenník Le Point Costa-Gavras. „No Gerstein vzdoruje vnútri systému. Verím, že taká možnosť existuje. Bol som roky v Hollywoode a v samom strede toho systému som nakrúcal protiamerické filmy.“ Necháva všetkých, aby sa obhajovali pred tribunálom dejín – neveriacich Američanov, hluchých nemeckých evanjelikov, aj mlčiaceho pápeža Pia XII.

Čo by sa stalo, keby pápež jasne odsúdil holokaust? Amen niektoré možné následky načrtáva: okupácia Vatikánu, zostrené prenasledovanie nemeckých a poľských katolíkov. Ale len načrtáva, bez veľkej naliehavosti. Film je inscenovaný, tak ako inscenuje Costa-Gavras, stroho, klasicky, sugestívne.

Po roku 1945 Pius XII. protestoval proti utláčaniu kresťanov komunistami. Výsledok bol, že niekoľko tisíc lojálnych katolíkov šlo do väzenia. Nikto nevie, čo by sa stalo, keby hlava cirkvi za vojny otvorene protestovala proti holokaustu, pretože to neurobila. Dnes by taká cirkev zrejme bola trochu inou cirkvou. Veľa katolíkov veľmi chcelo, tak ako páter Riccardo, počuť jasné slová. Ale ľudové povstanie za Židov na výzvu pápeža? Blahoslavený, kto tomu uverí.

Autor: MARTA FRIŠOVÁANDREA PUKOVÁ