Jeho romány sa dnes predávajú v miliónoch, no dlho to bolo inak. Americký spisovateľ DAN BROWN pritom tvrdí, že nezmenil ani slovo. Jeho najnovšia kniha Stratený symbol vyjde vo februári.
Napísali ste päť románov, na tom najnovšom ste pracovali šesť rokov. Nie ste už z tých komplikovaných zápletiek trochu vyčerpaný?
„Áno, som vyčerpaný. Ale neviem si predstaviť, že by som sa pustil do niečoho jednoduchšieho. Je to skôr naopak, píšem čím ďalej tým komplikovanejšie a Stratený symbol ma stál veľa síl. Prirovnávam vznik kníh k hmlovinám vznášajúcim sa vesmírom. Občas sa zhluknú a vytvoria nejakú planétku. Teraz som v takej hmlovej fáze: mám príliš veľa nápadov, ktoré nechám trochu vykryštalizovať."
Vraj chystáte román o slávnom skladateľovi - mohol by to byť napríklad Mozart, ktorý bol prominentným členom slobodomurárskej lóže?
„O Mozartovi som si veľa naštudoval, pretože slobodomurári ma veľmi zaujímajú. Ktovie, možno raz napíšem knihu s názvom Mozartov kód."
Slobodomurári sú hlavnou témou vašej novej knihy. Neuvažovali ste nad členstvom?
„Slobodomurárom nie som a ani byť nemôžem. Jedným z hlavných predpokladov vstupu je zachovať tajomstvo, ja tajomstvá rád vyzrádzam. Nikdy by som sa nepridal k slobodomurárom, aby som ich vzápätí zdiskreditoval. Radšej budem zháňať informácie zvonku."
Slobodomurári sú trochu záhadná organizácia s množstvom slávnych mien. Môžu byť nebezpeční?
„Predsudky vznikajú z neporozumenia. Ako hovorí hlavný hrdina knihy študentom: 'Symboly akejkoľvek kultúry a filozofie pôsobia strašne, keď si ich zle vyložíte'. Ak si prečítate, že slobodomurári pijú krv, predpokladáte to najhoršie. V skutočnosti ide o veľmi krásny rituál."
Čo je podľa vás najväčšie nebezpečenstvo civilizácie?
„Ľahostajnosť. Otupenosť. Nezáujem o históriu, budúcnosť, vedu, náboženstvo. Často sa pohybujem na školách a vidím okolo seba dva typy ľudí: tých, ktorí sú zvedaví, chcú sa učiť a niečo zmeniť, a potom takých, ktorí sa radšej hrajú videohry. Dnes sme oveľa ľahostajnejší, ako sme kedy boli."
V knihe spomínate rok 2012, keď má podľa niektorých proroctiev prísť koniec sveta. Máte strach?
„Žijeme v skúšobnej lehote, v provizóriu. Postupujeme technologicky dopredu, ale nie som si istý, či etika a filozofia tomu tempu stačia. Je nebezpečné vyrobiť nukleárnu zbraň bez toho, aby sme eticky pochopili, čo to vlastne znamená. To je akoby ste deťom dali zápalky. Myslím, že nás čaká koniec sveta tak, ako ho poznáme. Ale strach nemám. Verím, že to bude pozitívna zmena, že to bude okamih odhalenia, veľkého osvietenia. Azda pochopíme, aká mocná je ľudská myseľ, ako dokáže ovplyvniť hmotu. Ide len o to, naučiť sa túto silu rozvinúť."
Tvrdíte, že obyčajná myšlienka môže niečo zmeniť vo fyzickom svete. Čo dokáže zmeniť literatúra?
„Je to univerzálny jazyk, podobne ako všetky druhy umenia. Keď sa pozeráte na obraz, odrazu strácate jazykovú i kultúrnu bariéru, podobne to funguje v literatúre a hudbe. Ako spisovateľ máte zodpovednosť zmeniť svet k lepšiemu."
Vaše knihy naznačujú, že vás viac fascinuje história než súčasnosť. Čo politika, ignorujete ju úplne?
„Pripadá mi dočasná, povrchná. Zaujímajú ma zmeny ovplyvňujúce históriu. Idey, ktoré pretrvajú storočia, nie politici, ktorí skončia po niekoľkých rokoch."
V mladosti ste absolvoval náboženskú výchovu. Považujete sa za zbožného človeka?
„Svoje náboženstvo vnímam ako nedokončené dielo. Som skôr duchovne než nábožensky založený. Nechodím do kostola, odpovede získava zo starovekých náboženských kníh. Moja viera je veľmi osobná, súkromná, ale o Bohu veľa premýšľam. To by som aj mal, keď píšem také knihy."
Veľa ľudí ich považuje za protináboženské.
„Náboženstvo má jediného nepriateľa - ľahostajnosť. Ja nie som nepriateľ. Som niekto, kto ľudí vyburcuje, aby sa začali zaujímať o to, prečo veria. Da Vinciho kód veľa ľudí naštval, ale ešte viac ich nadchol. Odporcovia sú vždy hlasnejší ako priaznivci. Vatikán bol tou knihou dosť roztrpčený, nazývali ma klamárom. Ale nič iné som nečakal. Téma o ľudskej podstate Boha mne osobne náboženstvo skôr približuje, než vzďaľuje, ale pre iných je to kacírstvo."
Kritika sa však netýkala iba náboženských otázok. Viete, že Wikipédia má k historickým nepresnostiam vašej knihy zvláštnu sekciu, ktorá má vyše dvadsať strán? Nebolo by jednoduchšie tvrdiť, že ste napísali román a nezdôrazňovať, že ide o pravdivé fakty, ako to stále robíte?
„Kritika ma nevzrušuje. Mám rád romány, ktoré sa týkajú reality, čistú beletriu nečítam. Napísal som knihu, ktorú považujem za svoju osobnú pravdu. Všetci jej veriť nemusia. V tom spočíva krása spisovateľstva - môžete si rozprávať svoju verziu. Stojím si za všetkým. Je ťažké zavďačiť sa každému čitateľovi. Jedným z cieľov písania je vyvolať reakciu, zaujať, dojať, potešiť, naštvať. Mám oveľa radšej rozčúlené reakcie než žiadne."
Prečo sa na pokračovanie Da Vinciho kódu čakalo tak dlho? Boli ste pod tlakom?
„Na Stratenom symbole som začal pracovať už pred vydaním Da Vinciho kódu. Odrazu začali chodiť nadšené ohlasy a bolo ich čoraz viac. Uvedomil som si, že všetko, čo odteraz napíšem, budú čítať milióny ľudí. Na chvíľu ma to ovplyvnilo, začal som uvažovať inak. Ale potom to zmizlo. Raz som sa prebudil a vedel som, že nič sa nezmenilo. Že budem musieť vstávať o štvrtej ráno a snažiť sa napísať najlepšiu knihu, akej som schopný. Moje postavy nezaujíma, koľko milónov kníh som predal."
Spôsobili zdržanie aj vaše súdne spory o plagiátorstvo?
„Stálo to veľa času a energie a nie je nič príjemné čítať v novinách, ako vás niekto osočuje, že ste klamár a zlodej. Bolo to trápne, obzvlášť keď to nie je pravda."
Najskôr ste napísali tri knihy, ktoré sa príliš nepredávali. Kde bol problém?
„Nezmenil som ani slovo. Bolo to lepšie načasovanie. K úspechu mi dosť pomohol aj schopnejší vydavateľ."
Istý čas ste boli hudobníkom. Prečo ste to zabalili?
„Nebol som príliš úspešným hudobníkom, nebaví ma ani vystupovanie. Kým hudobníci a herci sa ukazujú na javiskách, spisovatelia hrajú svoju osamelú šou v tmavej pracovni v pyžame. Nie sme celebrity."
Podľa vašich kníh vznikli dva filmy, no oba majú negatívne recenzie. Ako ste s spokojný s filmami vy?
„Zachovali tempo a dušu románov, ale je ťažké vtesnať dej do dvoch hodín. Krátenie a zmeny boli nevyhnutné. Na scenároch som sa trochu podieľal, ale nie som ten, kto by mal režisérovi radiť ako nakrúcať. Myslím si, že Anjeli a démoni sú lepší film než Da Vinciho kód."
Váš hlavný hrdina Robert Langdon je vraj mužom, akým ste vždy chceli byť. Čo vám k nemu chýba?
„Je oveľa bystrejší, statočnejší, má dobrodružný život. Jedna čitateľka sa čudovala, ako môže byť lepší, keď všetko, čo si myslí on, si predsa myslím aj ja. Lenže kým Langdon utrúsi jednu duchaplnú vetu, ja pre ňu strávim tri dni rešeršovaním."
Ako vám pri písaní pomáhajú vaše špeciálne gravitačné topánky?
„Odľahčujú tlak na chrbticu, pričom sa vám nahrnie do hlavy množstvo krvi. Je to úplne odlišná perspektíva, dobrý spôsob, ako prísť na úplne nové nápady. Ako dieťa ste predsa dolu hlavou neustále - visíte na stromoch, preliezačkách, skriniach. Keď zostarnete, už to nerobíte. Pre mňa je to magické miesto na premýšľanie."
