Denníkové zápisky sú výpoveďou o vzťahu, o prijatí, kde niet čo odpúšťať.
Tituly súčasnej francúzskej literatúry pre vydavateľstvo Pectus vyberá a prekladá Vladimíra Komorovská. Jedným z tých, na ktorý sa dlho čakalo (v origináli 1983), je ten, čo v názve nesie meno Marguerite Durasovej, prozaičky, dramatičky, scénaristky a režisérky.
Otvorenie dverí
Autorom je človek, ktorý ju posledné roky životom sprevádzal - mladý filozof Yann Andréa (1952), oddaný životu a dielu, každému slovu, výdychu a nádychu tejto pozoruhodnej spisovateľky.
Oddanosť mladého muža k starnúcej spisovateľke vyzerala ako literárna, no bola skutočná. Deň, keď mu otvorila dvere a ponúkla ho pohárikom, akoby sa nikdy neskončil. Dvere sa nezavreli i vína bolo nadostač až do chvíle, keď si Yann uvedomil hrozbu zabitia. Zabitia alkoholom, a tak Marguerite sprevádzal na liečenie. Znie to prosto, no všetkému predchádzala latentná, vnútorne spojitá predohra.
Otvoreniu dverí predchádzali stovky listov, na ktoré Marguerite síce neodpovedala, no odkladala si ich; Yannovej osobnej ochrane a oddanosti predchádzal nesmierny obdiv k jej literárnemu dielu; liečeniu nevyslovená hrozba smrti.
Na zlome viet a slov
A bola to láska, ktorej sa nič nezapiera, nič sa neskrýva, hoci pretrváva vykanie - akýsi dáždnik, ktorý ochraňuje auru šarmu, nech ju dážď podlosti nezmyje. Próza Yanna Andréu má formu denníkových zápiskov, zachytávajúcich liečbu Marguerite Durasovej na klinike v Neuilly. A predsa, nie je to prostý denníkový zápis, aké sú azda v zásuvkách mnohých ľudských životov. Nie je to len výpoveď o jednej osobe. Je to výpoveď o vzťahu, o prijatí, kde niet čo odpúšťať, o porozumení v každom momente sily aj slabosti.
A autentickosť vetám nezaručujú len slová, ale to, čo je medzi slovami, medzi vypovedaným, medzi Yannom a Marguerite, a najmä vo všetkom na zlome viet a slov. Marguerite sama Yannovi svojho času povedala „píšte". Môžeme si len predstaviť, že na to nebolo potrebné zvláštne naliehanie ani presviedčanie o talente.
Yann nepočúval iných a nečítal iných, všetko, čo videl a čítal u Marguerite, postačovalo. Nič ho nerozptyľovalo inakosťami, je len taká, akou ju vidí. Jedinou mu bola Marguerite, aj na hranici smrti. Bolo len „nekonečné balansovanie na hranici možností, toto kmitanie na hrane okamihu".
Spoznal, že nikdy neopustí drahú bytosť. Zachytáva presné slová a vety, ktoré mu diktuje Marguerite, no zapisuje si aj jej komentáre.
Stav, ktorý nie je v rozpore s literárnou tvorbou
Napríklad také, ktoré prišli po delirických atakoch: „Hrozné, čo som si vytrpela, akoby mi do tela vložili dynamit, ktorý nikdy nevybuchne." Ešte zopár spomienok na dieťa, ktoré zomrelo, na syna, ktorého miluje, a zopár úvah, predovšetkým o literatúre. Lebo stav, do ktorého sa dostala, „nie je v rozpore s literárnou tvorbou".
A Yann to zhodnotí: „Každé slovo, čo sa napokon zachytí, sa zákonite stáva ťažiskom vášho vnútra, tak obohacujete biele plochy, ducha sveta. V gradácii vety sa skrýva taká bolesť, že ju len alkohol dokázal zmierniť, odľahčiť, pôsobil ako kontrapunkt voči napísanej strane. Odteraz sa vystavujete nahote slov, utrpeniu úplne sama. Mlčíte, zdá sa, že spíte. Nepočujete."
Veľa spala a Yann vnímal „pravidelný rytmus vášho dychu, to zabudnutie, prinášané na oltár večnosti". To sa už Marguerite miešali bludné predstavy s realitou, no napokon, zdá sa, že sa prebudila, precitla. A povedala: „Jediné, čo sa oplatí robiť, je písať." Yanna obdivom napĺňala Durasovej komplexnosť myslenia, uchvacovalo ho to jednoduché slovo milovať, ktoré „sa zľahka dotýka medzery medzi dvoma vetami".
Kto teda bola Marguerite Durasová? Sama sebe vernou, mnohorakou a zároveň jedinečnou (literárnou) postavou, autentickou každým slovom. A za každé slovo milovaná. Yannom Andréom, a nielen ním.
