Stačí zverejniť jej fotografiu a väčšina ľudí hneď vie, že má do činenia s niekým veľmi pozoruhodným.
BRATISLAVA. Dcéra legendárneho francúzskeho šansoniera Serga Gainsbourga a britskej herečky Jane Birkinovej je predovšetkým známa ako herečka, no dnes 38-ročná Charlotte na seba nedávno upozornila aj svojím tretím albumom IRM. Nahrala so známym zvukovým mágom a svojským pesničkárom Beckom.
Dieťa slávnych rodičov. Nad touto nálepkou asi len ťažko zvíťazí. Minimálne vo Francúzsku nie je možné, aby prekonala tieň otca, ktorý sa po smrti v roku 1991 stal národným hrdinom. Sama však dokázala už dosť.
Hudobný debut jej ešte produkoval otec. Album Charlotte For Ever vyšiel v roku 1986 a medzinárodná verzia obsahovala aj pesničku Lemon Incest. Tá vyvolala pobúrenie, pretože sa v nej spievalo o láske medzi otcom a dcérou, ktorá mala vtedy trinásť.
Potom sa dlho venovala iba filmovaniu, ďalší album nahrala až v roku 2006. Pomohli s ním známe mená: skupina Air a britský džentlmen Jarvis Cocker. Jej najnovšie CD je však iné, už len preto, že v trinástich pesničkách sa snúbi francúzsky pôvab a Beckova uletenosť. Hudobník, ktorý sa v prvej polovici 90. rokov preslávil hitom Looser, nikdy nenahral album, ktorý by zapadol do kategórie „normálny". Stačí si pozrieť video k pesničke Heaven Can Wait, v kde sa Charlotte a Beck promenádujú s rôznymi bizarnými postavičkami.
Na albume pracovali dva roky. Medzitým Gainsbourgová odbiehala na nakrúcanie Antikrista a podľa jej slov tento film album IRM veľmi ovplyvnil.
Jednou z tém CD je smrť. Speváčka totiž takmer zomrela na následky zranení hlavy, ktoré si spôsobila pádom na vodných lyžiach. Keď ležala v nemocnici, nahrala si zvuk skenera, ktorý snímal jej úraz a použila ho v titulnej pesničke nového albumu. No výsledok nepôsobí čierno ako Antikrist, ani chladne ako zvuk lekárskeho prístroja. Zo všetkých trápení sa Charlotte vyspievala. S Beckom spolu robili na podkladoch, aj písali texty, väčšinou po anglicky. Od francúzštiny si stále drží pri speve odstup, dodnes neprehryzla porovnávanie so otcom.
IRM je hrou skúseného hudobníka a ženy, v ktorej sa opäť prebudia gény. Gainsbourgová stále zostane spievajúcou herečkou, no darí sa jej to oveľa lepšie, ako napríklad Scarlett Johanssonovej, ktorú kritici popravili za coververzie Toma Waitsa.
Jej to skrátka pristane na obrázkoch, aj v pesničkách.
Peter BálikHrá ako žiadna iná herečka
Keď sa niekto venuje dvom druhom umenia naraz, väčšinou to druhé robí ako hobby. Úspešných príkladov paralelných kariér nie je veľa, jedným z tých najznámejších je Charlotte Gainsbourgová.
Čo môže urobiť dcéra známej herečky a speváčky a ešte známejšieho hudobníka, filmára a básnika? Uniknúť ich tieňu alebo v ňom žiť. Charlotte Gainsbourgovej sa podarilo to prvé. Veľmi rýchlo a skvele.
Túžila študovať dejiny výtvarného umenia, ale rodičia rozhodli, že bude herečkou a speváčkou. V trinástich ju poslali na casting filmu Paroles et Musiques, kde debutovala s Catherinou Deneuveovou.
Slávne priezvisko a rodinná podpora môžu fungovať len krátko, nedostatok talentu zakryť nedokážu. To však nebol jej prípad, čo sa potvrdilo, keď za postavu rebelujúcej tínedžerky v L’Effrontée (1986) získala najvýznamejšiu francúzsku filmovú cenu Cézar. Po ďalšom výraznom výkone v Merci la vie, kde podľa režiséra Bertranda Bliera „vyšla zo začarovaného kruhu zakomplexovaných dievčat a je schopná hrať aj osoby silné, vzdorujúce nepriazni osudu“, sa zviditeľnila aj v Betónovej záhrade.
Rovnomennú adaptáciu knihy Iana McEwana režíroval jej strýko, no nik ho nemohol obviniť, že úlohu najstaršej dcéry starajúcej sa o súrodencov po smrti rodičov jej dal protekčne. Film s incestným záverom bol v roku 1993 zjavením aj v našej televízii.
Charlotte nie je typickou kráskou, má však šarm a je nezameniteľná s inými, čo ukázala aj v ďalšej kultovej snímke generácie dnešných tridsiatnikov 21 gramov, kde sa nestratila vedľa Seana Penna a ďalších slávnych mien. Potom ste ju museli zaregistrovať vo filmoch Náuka o snoch a I’m Not There, ale najmä vlani.
Antikrist, veľmi naturalisticky stvárnený príbeh manželov vyrovnávajúcich sa so smrťou syna vzbudil veľké diskusie, no ona ho zvládla tak bravúrne, že dostala cenu pre najlepšiu herečku na festivale v Cannes: „Myslela som si, že som skôr zdržanlivá, ale ani tie najdrsnejšie scény mi nespôsobovali problémy. Na tomto povolaní je fascinujúce a zároveň znepokojujúce, koho všetkého v sebe objavíte,“ povedala v rozhovore pre L’Express.
Režisér Lars von Trier citovo žmýka ženské postavy na doraz. Svoje by o tom vedeli rozprávať aj Nicole Kidmanová či Björk. Táto Islanďanka sa viac venuje hudbe a pokojný album Vespertine bol pre ňu terapiou po nakrúcaní, podobne to teraz vyriešila aj Charlotte. Dánskemu filmárovi teda môžeme vďačiť za dve výborné cédečka.
Oliver Rehák
