Výber z kultúrneho periodika 60. rokov je nielen cenným dokumentom, ale stále aktuálnym a výnimočným čítaním.
BRATISLAVA. „Happening ukazuje veci naruby, no ony sa vtedy nestávajú svojím opakom, ale ešte viac sebou samými. Akoby pod mikroskopom sú vidieť neha aj škaredosť, ktoré obvykle vidieť nie sú, z tuctových situácií sa stávajú lyrické i drastické," napísal v roku 1967 v mesačníku Sešity pro mladou literaturu český umelec Eugen Brikcius a pridal popis niekoľkých svojich prinajmenšom neobvyklých pouličných akcií, pre ktoré však často nič netušiaca verejnosť a režim zvlášť nemali pochopenie. „Happening sa dostal pred súd a zo súdu sa stal happening," popisuje osud jedného z nich.
Aj Filko, Mlynárčik, Tatarka
Táto téma sa v periodiku, ktorý pripomína 660-stranová kniha Sešity: výběr z 33 a půl čísel časopisu (vydavateľstvo Gallery), objavovala často. Rozsiahlu štúdiu s mnohými konkrétnymi popismi venoval happeningu aj Jindřich Chalupecký, kde medzi plejádou svetoznámych mien tohto fenoménu ako John Cage, Joseph Beyus či Yves Klein nechýbajú ani Stano Filko či Alex Mlynárčik so svojimi bratislavskými akciami.
Ako vidno, časopis, vychádzajúci v rokoch 1966 až 1969, napriek svojmu názvu mal oveľa širší záber. Prívlastok „pre mladú literatúru" sa podľa básnika Petra Kabeša, ktorý celý čas viedol redakciu a pred smrťou stihol zostaviť základ výberu pre túto knihu, dá pociťovať ako istá apriórna diskvalifikácia, a bol vlastne ústupkom vydavateľovi. Až počas Pražskej jari sa redakcii podarilo oficiálne deklarovať jeho orientáciu aj v názve - Sešity pro literatúru a diskusi.
Časopis tri roky umožňoval vzácne poznanie toho najlepšieho (v mnohých prípadoch dovtedy zakazovaného) z literárnej tvorby, hudby, filmu, divadla a výtvarného umenia. Kolář („Eliot, Sandburg, Lee Masters mi dali najviac, a patrilo k nášmu remeslu prekladať ich") vedľa Tatarku s jeho predstavou o kultúre ako obcovaní, samozrejme Škvorecký, Zábrana, Sidon a desiatky ďalších špičkových domácich mien, rozhovory s Duchampom či Michauxom, úryvky z Gombrowicza, Millera, Mandeľštama, Dahrendorfa, ukážky z filmových scenárov a divadelných hier.
A k tomu trebárs mladý Jirous už vtedy porovnáva východiská a podhubie českého a anglosaského hudobného undergroundu.
Smutné čaro nechceného
Napriek určitému politickému odmäku však časopis neustále bojoval s cenzúrou, ktorej existenciu pocítili mnohé texty vrátane Camusovej eseje o treste smrti, príspevkov z legendárneho IV. spisovateľského zjazdu či článku o súčasnej emigrantskej poézii.
Slobodné nadýchnutie v marci 1968, keď bola cenzúra oficiálne zrušená, trvalo päť mesiacov, okupácia v šesťdesiatom ôsmom znamenala aj pre tento časopis začiatok konca a bolo len otázkou času, kedy sa mená tvorcov časopisu a drvivej väčšiny nimi uvádzaných českých, slovenských a zahraničných autorov ocitnú na indexe.
Sešity ešte nejaký čas vydržali, počtom 33 vydaných čísiel sa dožili „Kristových rokov". Keďže ďalšie dve čísla, ktoré sa už nepodarilo vydať, boli redakčne pripravené, nemožno si myslieť, že záverečný text tridsaťtrojky bol považovaný za rozlúčku s čitateľmi. Napriek tomu sú jeho tragikomická absurdita a smútok v niečom symbolické.
Jindřich Procházka v ňom totiž píše o happeningu, ktorý tajne pripravovali s básnikom Josefom Honysom. Malo ísť o jeho fingovaný pohreb v ústeckom krematóriu, a tak keď sa po čase podľa dohovoreného scenára v novinách objavilo parte o Honysovom úmrtí, nasadol Procházka, plný vzrušenia a radostného očakávania z „čierneho happeningu", na vlak do Ústí nad Labem. V tamojšej obradnej sieni síce stretol známe literárne osobnosti, no pri pohľade na ich trúchliace tváre s hrôzou zistil, že to, čo pred mesiacom vymysleli, sa stalo desivou skutočnosťou.
