Krstný otec preslávil naraz otca aj syna. Ale Coppolovci si pritom nestihli veľa vecí vysvetliť. Francis Ford Coppola to teraz skúša s filmom Tetro.
Nedeľné vyhlasovanie Zlatých glóbusov nemohlo priniesť Francisovi Fordovi Coppolovi nič konkrétne, najmä nie materiálne. Nominovaný na ne nebol. Ešte asi bude musieť trochu počkať, kým sa budú hrnúť ceny - v jeho filmovej reinkarnácii.
Ako sa obnažiť
Coppola nakrútil drámu Tetro a minulý rok sa s ňou prihlásil na festival v Cannes. Slušne odmietol miesto v hlavnej súťaži, povedal, že sa radšej ukáže v sekcii Quinzaine de réalisateurs. Lebo tá je určená pre mladé režisérske talenty, a on sa tak akosi počíta medzi nich. „Moja kariéra je možno dlhá, ale stále mám len sedemdesiat rokov," vravel.
Mal pri tom oblečenú oranžovú košeľu, na druhý deň zas ružovú, možno aby prekryl zosivené spomienky na rok 1979, keď na ten istý festival prišiel ako hrdý filmový velikán a odchádzal z neho mierne nespokojný, pretože jeho Apokalypsa získala Zlatú palmu len ex-aequo.
A naozaj, keď v kinosálach zhaslo svetlo a z čiernobieleho filmu Tetro sa začali odvíjať prvé obrázky, boli späť - šesťdesiate roky, nové vlny a spolu s nimi mladý režisér, ktorý hľadá najjednoduchšiu, najčistejšiu a zároveň najúčinnejšiu cestu, ako sa dostať k srdcu, citom, spomienkam aj traumám. Že by to malo byť za cenu vlastného obnaženia, to už sa zdalo byť prirodzené i automatické.
Úprimný ako debutant
V týchto týždňoch sa Tetro šíri po svete a tam, kde sa premieta, už rastie hviezda Vincenta Galla a zároveň sa objavuje aj hviezda nová, raz ňou zrejme bude Alden Ehrenreich (cestou do Cannes ho predbehli chýry, že je novým Leonardom DiCapriom a Jamesom Deanom súčasne a sotva by sa to dalo vystihnúť lepšie).
Zato, že tak žiaria, môžu ďakovať Coppolovmu spôsobu rozprávania - úspornému, ale magickému. Obaja hrajú veľké dramatické postavy, sú bratmi, ktorí sa po rokoch odcudzenia vracajú k sebe, a ten návrat je ešte bolestivejší ako neprítomnosť.
Najprv ich stretnutie vyzerá ako jednoduchý príbeh so zašifrovanou tragédiou, ku koncu sa však Coppola dostáva na hranicu rodinnej fresky, kde už sa tragédia javí byť priam antickou. Takou, kde by si bratia i otcovia mali svoje úlohy, nevyslovené ambície a staré činy konečne poriadne vysvetliť.
Čo iné mohol Coppola nakrútiť, ak chcel byť úprimný ako debutant... „Nie je to príbeh mojej rodiny, ale vychádza z neho," vravel. Jeho otec Carmine bol flautistom v orchestri Artura Toscaniniho, doma okrem cvičenia starých partitúr komponoval aj vlastné, ale nedostal príležitosť ukázať sa s nimi.
Uznanie mu pomohol získať až sám Coppola, keď nakrúcal Krstného otca a jemu dal skomponovať hudbu. Obaja sa naraz stali slávni - a starší brat August žiarlil, lebo on bol predsa vždy šikovnejší ako Francis, on ho predsa zoznámil s divadlom, literatúrou, filmom.
Osobný a nezávislý
„Je to Coppolov najambicióznejší, najlepší a najosobnejší film za posledných dvadsať rokov. Excelentný príbeh. Čierny diamant," písali vo svete. A napríklad Francúzi, zmobilizovaní vlnou nadšenia, zaradili do programu parížskeho kina Latina starého Coppolu z roku 1974 - Rozhovor s Geneom Hackmanom v hlavnej úlohe.
Teda, starého. Coppola bol vtedy ešte mladý, akurát sa však dostával pod tlak veľkých štúdií, ktoré ho donútili nakrútiť dve pokračovania Krstného otca. Rozhovor si vtedy nakrútil aspoň na útechu, za zarobené peniaze.
Tetro by mal po rokoch tápania potvrdiť niekdajšie Coppolove pozície. Pozície filmára, ktorý svojím talentom ašpiruje na ceny - a na svoju nezávislosť.
