Rozprávkovo šarmantný film Amélia z Montmartru ho preslávil po svete a zároveň uvalil kliatbu – nakrúti ešte čosi, čo sa mu vyrovná? Dnes má v našich kinách premiéru film JEANPIERRA JEUNETA s názvom Galimatiáš. Je o bezdomovcovi, ktorému nešťastnou náhodou zostane v čele jedna zablúdená guľka. V Paríži sme boli pri tom, keď o ňom rozprával v komornom stretnutí so skupinkou novinárov. Bol úprimný, vážny a veľa sa smial.
„Hľadáme pána Jeuneta, ešte ho čaká jedno stretnutie“ bolo potom počuť vo vysielačke organizátorov. „Videl som ho vo výťahu, odchádzal,“ znela odpoveď. Jasné. Zase sa vyparil – do ulíc Paríža,
z reality do svojho vymysleného sveta.
Paríž je evidentne vašou veľkou inšpiráciou, vy sa ho nikdy nevzdáte?
„Keď som sa po nakrúcaní Votrelca vrátil z Los Angeles, vravel som si: Panebože, Paríž je také krásne mesto a Francúzi to nevidia! Rozhodol som sa, že ja pre nich vyrobím ešte krajší Paríž, akurát, že trochu falošný. No a nakrútil som v ňom tri filmy – a povedal si dosť! Skončil som, ukázal som už všetko, čo mám na ňom rád a ak sa k nemu niekedy vrátim, tak skoro to nebude. Páči sa mi predsa aj Hongkong alebo San Francisco.“
V tom vašom Paríži sa pohybujú postavičky z okraja spoločnosti. Vždy sa im akosi podarí uspieť a splniť si sny – kde sa vo vás berie ten ideál, že aj slabí majú silu?
„Ja superhrdinov neznášam, naopak, slabších hrdinov obdivujem, pretože oni majú iný spôsob, ako prežiť. Väčšinou na to používajú fantáziu, a to mi pripomína môj vlastný život. Kedysi som bol v Paríži zamestnancom telekomunikačnej spoločnosti – aby som sa tam nezbláznil, musel som snívať.“
Teraz váš hrdina bojuje proti výrobcom zbraní. Vo filme ich, hoci s humorom, spájate s prezidentom Sarkozym.
Aj to bol váš zámer, spraviť tak trochu politický film?
„No, v prvom rade som chcel spraviť film o pomste, pretože mám rád westerny Sergea Leoneho a mám rád aj jednoduchšie naháňačky s bandami hlupákov. Motív predávania zbraní sa mi zdal prirodzený, pretože predávať zbrane chcú všetci. Američania, Číňania, Belgičania, a, samozrejme, aj Francúzi. Každý vie, že všetci prezidenti Francúzska boli zároveň aj predajcami zbraní, takže aj Sarkozy ním musí byť. Nehovorím to ako urážku, je to úplne normálne.“
Je to vôbec potrebné, ukazovať na plátne násilie?
„Áno, viem, na čo myslíte a viem, že je ľahké zarábať práve na násilí. Veď si len zapnite telku, tam iné filmy ani nehrajú. Som hrdý, že mne sa Améliu z Montmartru podarilo nakrútiť bez násilia a napriek tomu s ňou uspieť. Aj v Galimatiáši som sa mu vyhýbal, v podstate som len ukázal nesympatických chlapíkov v čiernych oblekoch.“
Vymysleli ste aj veľa akcie, zostrojili ste mnoho prístrojov a pripravili aj let z rakety. Vyzerá to, že sa vyznáte v matematike aj vo fyzike.
„No, to som sa len inšpiroval sériou Mission Impossible. Som jej fanúšikom. Tiež som si pred písaním scenára zapisoval do zošita rôzne gagy, ktoré som kdesi videl alebo čítal, a keď bolo treba ozvláštniť nejakú scénu, ten zošit som otvoril. Ja skrátka vykrádam, a to všetkých!“
Čo znamená názov vášho filmu vo francúzštine? Čo to je, Micmacs a tire-larigot?
„Micmacs je pomenovanie pre manipuláciu, intrigy a ’tire-larigot’ znamená veľa. Je to starý francúzsky výraz a príliš neskoro som pochopil, že robím chybu, keď z neho robím názov filmu. Dnes už mu mladí Francúzi nerozumejú a je mi jasné, že to aspoň desať – pätnásť percent divákov odradí.“
"Od Amélie ma všetci milujú. Hoci už začínam tušiť obrat, už si vravia: úspechu si mal dosť, teraz je čas ťa potrestať!"
Doteraz ste mávali na svoje filmy veľké rozpočty. Nebojíte sa teraz zas toho, že raz peniaze na vaše filmy nebudú a prídu kompromisy?
„Bohužiaľ, film nie je kresba ani pesnička. Už keď píšete scenár, viete si okamžite predstaviť tú sumu, čo to bude stáť. Film je svetom kompromisu medzi obchodníkmi a umelcami, to je starý známy príbeh, nehovorím vám to ako nejakú novinársku senzáciu. A kríza bola dobrou zámienkou, aby nám filmárom kazili finančníci radosť. Vravia, ó, váš film je krásny! Ale viete čo, my zas až taký krásny film nepotrebujeme, spravte radšej lacnejší! V Amerike sa už rozhodli, že budú robiť superveľké filmy za sto miliónov dolárov, ale už len dva ročne namiesto troch.“
Koľko stál ten váš?
„Dvadsaťdva miliónov. Je to príbeh o bezdomovcovi, zo súčasnosti, z mesta – vravím si, to nemôže byť drahé. Ej, a predsa bolo! Sám nechápem, ako je to možné. Asi preto, že si rád pri nakrúcaní dávam načas, no a že robím tie krásne obrázky, za ktoré mi potom vynadajú, že nie sú realistické!“
Cítite sa dnes so svojím druhom estetiky osamotený? Aj na recepcii u ministra kultúry Frédérica Mitterranda ste stáli väčšinou sám, iní režiséri stáli v skupinkách.
„To bude asi preto, že ich nepoznám! Ale minister za mnou prišiel na kus reči. Veď mal epizódnu úlohu v Amélii, pamätáte sa? V každom prípade sa však cítim trochu izolovaný a nehanbím sa za to. Odvtedy, čo som nakrútil Delikatesy, sa moje filmy predávajú po celom svete, mám šestnásť Césarov a od Amélie ma všetci milujú. Hoci už začínam tušiť obrat, už si vravia: úspechu si mal dosť, teraz prišiel čas ťa potrestať!“
Dnes veľkí režiséri ako Cameron a Spielberg nakrúcajú v 3D. Aj vás to raz postihne?
„Už pri Galimatiáši sme nad tým uvažovali, ale to ešte nedozrel čas. Museli by sme sa veľa pripravovať a ja som už bez nakrúcania trpel. Uvidíme, kedy sa do toho pustím, rozhodnem sa podľa žánru. Keby som nakrúcal psychologický film, načo by mi to 3D bolo? Na bitku manželov v kuchyni?“
A už viete, čo budete robiť?
„Nuž, čakal som, že za mnou prídete aj s nejakými nápadmi! Nemáte? Veľmi ich teraz hľadám, rozmýšľam aj nad tým, že by som spravil nejakú adaptáciu a vybral si čosi vážnejšie, dospelejšie. Napríklad, veľmi sa mi páčila kniha Lovely Bones, podľa ktorej teraz nakrútil film Peter Jackson. Zistil som, že práva kúpila moja kamarátka, ale potvora, nespomenula si na mňa. Skoro som ju za to zabil!“
Stačilo by vám, keby mal váš film veľký ohlas vo Francúzsku, ale vo svete nie?
„Ach, to by bolo frustrujúce. Zvykol som si, že moje filmy hrajú po celom svete, že všade vyvolávajú rov〜naké emócie.“
Už sa vám podarilo zbaviť tlaku, ktorý vyvolala Amélia? Ľudia odvtedy čakajú, že zase nakrútite čosi také úžasné...
„Nesťažujem sa na Améliu, vďaka nej cestujem a dostávam ďalšie peniaze. Bol to krásny príbeh, ale nie som naivný, a nie som ani Spielberg. Viem, že Amélia môže byť len jedna a že taký úspech už asi nikdy nezopakujem. Hoci... Kto vie?“
Ukazujete nám svet, ktorý je šarmantný a vrelý – čo by sme mali robiť, aby sme taký videli aj okolo seba?
„Mali by ste si príbeh o takom svete napísať a sami ho aj zrežírovať.“
V skutočnom svete nemáme šancu čosi také vidieť?
„Bohužiaľ, film nie je realita. Ale humor, ten by vás mohol zachrániť.“
Humor? Nie láska?
„Láska? Nie. Možno sex! Vidíte, aj o ňom by som nejaký film mohol nakrútiť...“
