Súťaže v písaní sú zvláštna vec. Pretekať v poviedkach nie je ako atletika: tam zvyčajne vyhrá ten, kto vyskočí najvyššie, dohodí najďalej či zdvihne najťažšiu činku.
Kto vyhráva v literárnej súťaži
Pri textoch však vyhráva ten, kto najviac - ešte k tomu po množstve kompromisov - osloví porotu. A keby zasadla v inom zložení, vyhral by niekto iný.
No aj keď sú kritériá umeleckého víťazstva už z podstaty náhodné, je dobré, že aj trinástykrát súťaž Poviedka prebehla. Rovnako ako to, že vyšiel zborník víťazných prác.
Keby totiž nič iné, aspoň niektorí autori dostanú možnosť verejne odprezentovať svoje texty a médiá si všimnú, že vôbec jestvujú, prípadne že existuje čosi ako mladá či rodiaca sa slovenská literatúra. A pre pár autorov to môže byť impulzom napísať plnohodnotnú knihu.
Stav literatúry - blog
Kritizovať výber či výsledné umiestnenie poviedok preto nemá zmysel. Zmysel však možno má spýtať sa, prečo síce pri desiatke textov nemáte pocit, že sú napísané zle (iná je otázka, či tie texty nie sú úplne zbytočné), no prakticky ničím vás neprekvapia.
Bohužiaľ, po týždni si - azda s jednou či dvoma výnimkami - už nepamätáte, o čom vlastne tie poviedky boli.
Pritom otázka, prečo v súťaži chýbajú žánrové, a preto možno i zaujímavejšie texty, vlastne už zaznela v predslove Petra Šuleja. Odpoveďou azda bude, že fantastika má relatívne životaschopnú (a uzavretú) komunitu i vlastné súťaže.
A možno sa písanie presunulo na blogy a rôzne fanziny a žiadny schopnejší autor už jednoducho nemá potrebu raz do roka dúfať v nejaký úspech akotak prestížnej, no stále iba súťaže.
Najmä ak dobre postavený blog s vhodným titulkom si len na sme.sk prečíta oveľa viac ľudí, ako môže byť čitateľov zborníka Poviedky.
Píšu mladí po starom?
Je otázne, či výber poviedok v zborníku odráža skutočný stav domácej literatúry. Ak by to tak bolo, znamenalo by to, že aj mladí autori píšu literatúru po starom a nič na tom nezmení ani fakt, že nepoužívajú veľké písmená (Masár a trochu i Kuruc).
Pracujú síce s absurditou (Kilánová, Masár a Vasičáková-Očenášová), no chýba ten „wow efekt". Občas to pripomína školské cvičenie, ako napísať dialóg (Mikšík).
Poviedky to síce nie sú bez pointy a viacerých fascinujú najrôznejšie psychické problémy, no často im akosi chýba atmosféra.
Napriek tomu však niektoré príjemne prekvapia. Alebo sú aspoň príjemne stráveným časom. A to väčšine čitateľov úplne stačí.
