ec, ktorý nemá emócie, je podľa neho idiot. MARTIN TRNAVSKÝ rozhodne idiot nie je. Robí všetko naplno, poriadne a s nadšením. Už desať rokov má v Brne vlastný Divadelný spolok Frída a v Česku si ho pravidelne podáva bulvár. Je to herec v pravom zmysle slova česko-slovenský.
Máte v mene až dve slovenské mestá: Martin a Trnavu.V seriáli Ordinácia v ružovej záhrade stvárňuje riaditeľa nemocnice Tomáša Svobodu. Vyštudoval JAMU v Brne a po niekoľkomesačnom pôsobení v Činohernom klube v Prahe a zhruba dvojročnom účinkovaní v Mestskom divadle Brno si v roku 1999 založil vlastný Divadelný spolok Frída. Domovskou scénou sa mu stalo Divadlo Bolka Polívku. Jeho druhou domovskou scénou je pražské divadlo Kalich. V televízii si zahral v týchto filmoch: Požírač medvědů, O sexu, drogách a divadle, Na rozchodnou (réžia Juraj Nvota) a v seriáli Četnické humoresky. Upozornil na seba najmä v seriáli Světla pasáže a v českej Ordinácii v ružovej záhrade. V kine ste ho mohli vidieť vo filme Roberta Sedláčka Pravidla lži, kde si zahral psychoterapeuta. Jeho posledným filmom je prvotina režiséra Roberta Sedláčka Muži v říji (2009). Repertoár divadla Frída: Sex, Rock & Roll, Hospodská, Už troubějí, Panská jízda, Kosa (tu hrá aj Božidara Turzonovová), Reality show, Podivná štace, Roxana, Jako Thelma & Louise, Frankie and Johnny. V každom predstavení si zahrajú aj slovenskí herci – Judita Hansman, Kamil Mikulčík, Božidara Turznovová. Na scenároch a réžii sa podieľajú Slováci Dodo Gombár a Jakub Nvota. V Bratislave môžete Frídu vidieť raz do mesiaca v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Viac sa dozviete na www.fida.cz.
Nedávno mi to „Martin" niekto otočil a je v tom ešte aj Nitra zakomponovaná. Martin, Trnava, Nitra. Celé Slovensko obsahuje moje meno.
Vy ste zvláštny herec. Na jednej strane máte vlastné autorské divadlo a na druhej strane hráte v komerčnom televíznom seriáli, akým je Ordinácia v ružovej záhrade. To je nezvyčajná kombinácia.
Pretože je doba trhu. Autorské divadlo robíme desať rokov, teraz v januári máme desiate výročie. Mám na tričku sedemsto repríz, desať autorských hier, zo sedemsto repríz bolo na predstaveniach tristopätnásť ľudí. Do divadla sa nám vojde okolo tristoštyridsať divákov. Takže sme úspešní. Vyšli sme z divadla malých foriem, ústrednú dvojicu tvoríme ja a Radim Novák a celé mi to začalo chutiť vďaka Lasicovi a Satinskému. Miloval som ich divadlo. Chodil som na Slovensko aj do Astorky, chodil som do Semaforu.
Hneď po škole ma vzali do Činoherného klubu v Prahe, ktorý som mal veľmi rád. Je spätý so Slovenskom, pretože tam pôsobil režisér Strnisko. Vedel som, že s Lasicom a Satinským urobil veľa zaujímavých vecí. Potom som však radšej šiel na voľnú nohu a Bolek (Polívka - pozn.) mi ponúkol kľúče od svojho divadla, že si môžem robiť vlastnú tvorbu. Nech si vyskúšam slobodné povolanie. Dal som dokopy tím, začínal som so slovenským režisérom a autorom Dodom Gombárom a teraz pokračujem s Jakubom Nvotom. Na javisku som s Radimom Novákom a vždy si k sebe berieme jedného hosťa zo Slovenska, pretože pre troch ľudí sa lepšie píše. V niektorom predstavení hrá Božidara Turzonovová, v inom Judita Hansman alebo Kamil Mikulčík. Máme také česko-slovenské divadlo. A to česko-slovenské divadlo mi to teraz vrátilo, môžem si tu zahrať v televízii po česky, tak ako u mňa si slovenskí herci hrajú po slovensky.
To je fajn, že sa divadlu darí.
Lenže, môžete byť dobrá , ako chcete. Keď to o vás nikto nevie, tak si môžete robiť divadlo na lúke. Kým do nášho divadla v Brne príde 300 ľudí a máme štyri predstavenia pre 1500 ľudí, na Ordináciu v ružovej záhrade sa v Česku pozerajú 2 milióny 200-tisíc ľudí. Prvá taká veľká sprcha pre mňa bola, keď som nakrútil film Muži v říji, pri ňom som spolupracoval aj na scenári s Robertom Sedláčkom. A v Reflexe a v Cineme napísali veľmi peknú recenziu. Vraj - najviac prekvapil herec Martin Trnavský. Ale predtým napísali „telenovelový".
To bolo pre mňa niečo strašné, že mi povedali „telenovelový herec". To je daň za to, že hrám v nekonečných seriáloch. Lenže ja živím deväť ľudí a potrebujem hrať. Musíte dať o sebe vedieť, inak vás to neuživí. Hrávali sme desaťkrát mesačne, teraz hráme trinásťkrát do mesiaca. V menších mestách nakúpia trebárs 10 predstavení za rok, z toho priehrštia, z toho veľkého balíka, ktorý v Česku je.
A lepšie predajú známe tváre z televízie. Keď to máte podporené menom a divákom sa predstavenie zapáči, tak vás chcú znova, znova a znova. Preto som v českej Ordinácii vydržal rok. Vyhodili ma, lebo som im do toho stále kibicoval, že je to strašná sračka. Slovenská Ordinácia sa s tým nedá porovnať, hoci aj tá má z umeleckej stránky svoj strop a mantinel. Ale aspoň sa za to človek nemusí hanbiť.
Sú alternatívni umelci, ktorí komerciu zo zásady odmietajú.
Tak to nie, to by som bol blázon. Je blázon každý, kto povie, že do tohto nevlezie. Takým to ani neponúkajú a oni sú nasraní, že im to nikto neponúkne.
Takže desať rokov hráte divadlo a označili vás za telenovelového herca?
Pretože ma nepoznajú z divadla. Zrazu si povedali: Kde sa objavil tento herec? Ježiš, toho nepoznám. Aha, veď sme ho videli v Ordinácii v ružovej záhrade.
Aj u nás hrá Tomáš Maštalír v divadle Shakespeara, ale ľudia ho poznajú z Ordinácie.
U vás v nej zas hrajú samí dobrí herci.
To je tým, že nemajú kde inde hrať, na Slovensku sa nič iné nerobí.
A čo sa robí v Česku? Ale časy sú také. Myslím si, že keby Bolek urobil Pepeho v súčasnosti, alebo keby Lasica so Satinským vyšli so svojím Soirée, tak by na to možno ani ľudia nechodili a nikoho by to nezaujímalo. Časy sú inde, musíte nájsť kompromis.
Vraj ste nakrúcali až 22 dní mesačne.
To bolo v Česku, tu je to tak dvanásť. Trinásť dní skúšam a hrám predstavenia. Moja domovská scéna je Divadlo Bolka Polívku a potom hráme po celej republike, na zájazdoch. Aj Divadlo Kalich v Prahe sa ma ujalo. A mesiac je zrazu plný. Do toho mi ešte prišiel poker. Takže teraz bývam v aute.
Viac ako seriály vás asi baví divadlo.
No, divadlo stopercentne. Ale aj keď ste známa z televízie, že by sa na vás zosypali sponzori a dávali peniaze do divadla, to nie. Tak zarábam peniaze a ukladám si ich do kasičky. Môže sa mi stať čokoľvek a my potrebujeme peniaze na prevádzku. To sú jednoduché počty. Kto chce, ten si naše divadlo nájde. Ale zas, televízni diváci do divadla nechodia. A divadelný divák, ktorý na nás do divadla nepríde len preto, že hrám v seriáli, je blb, ktorý nevie, o čo prichádza. (smiech)
Váš vzťah k divadlu bol predtým tiež zvláštny. Vraj ste ani nechodili do divadla, boli ste len na Broukovi Pytlíkovi a na Labuťom jazere, ale pritom ste vraj odmalička tušili, že to raz budete robiť, keď ste počúvali platne Šimka s Grossmanom a Lasicu so Satinským.
A vy nemáte niekde také to podvedomie, ktoré vám hovorí: To takto raz určite dopadne? Neviem, bol to nejaký šiesty zmysel, ktorý nedokážem vysvetliť, ale nejako som tušil, že to raz budem robiť. Rovnako ako som tušil, že raz budem nakrúcať nejakú Ordináciu. Robil som divadlo, veľmi som s tým bojoval, ale tušil som, že jedného dna sa niečo také stane.
A naozaj za to, že ste sa prihlásili na JAMU, môže stávka? Vraj ste videli hrať nejakého herca, ktorý podľa vás hral tak zle, že ste kamarátom povedali, že to zvládnete aj vy.
Myslím, že to bola len nejaká cesta, zhoda náhod, osud ma k tomu takto viedol. Ja som v tom čase nemal čo robiť, bol som vždy taký bavič.
Niektorí herci sa pokúšajú aj tri- až štyrikrát uspieť na prijímačkách, a vás, ktorý ste ani nechodili do divadla, hneď zobrali?
To sa stáva, s tým nič nenarobím.
A čím ste tak zaujali komisiu?
Viete, to je aj tak o náhode. Oni na vás majú desať minút, tam nemôžu spoznať nič. Iba sa na vás pozrú a zistia, či máte - ja tomu hovorím - štyri ročné obdobia. Či sa viete zasmiať, či sa viete naštvať... Ako sú v poriadku vaše emócie. Herec bez emócií nie je herec. To je idiot. To oni spoznajú. A potom ide o to, kto ten ročník práve vedie. Mňa bral do ročníka Zdeněk Černín, ktorý hral a trénoval hokej a ja som prišiel ako športovec. Mal som svaly, bol som nepopísaný list papiera - čo je pre nich tiež výborná vec. Keď niekto odmalička chodí do amatérskych súborov, tak príde s nejakou machuľou.
A zrazu zistili, že mám v poriadku emócie. Tak si povedali, skúsime mu dať možnosť, či ich dokáže používať. Potom už záleží len na tom, či sa stretnete s tými správnymi ľuďmi, z ktorých si dokážete vziať to správne pre vaše povolanie. Keď vám každý dá aspoň jednu vetu do života, ktorá má zmysel pre vašu prácu, tak to bolo dobré stretnutie. Ja som takých ľudí stretol, boli to napríklad Roman Polák alebo Ivo Krobot. Tí ma posúvali dopredu. Aj Milan Lasica, o ňom som robil diplomovú prácu. S Romanom Polákom robili práve Cyrana z Bergeracu a ja som robil s Romanom Polákom Niečo za niečo od Shakespeara. Veľa som sa naučil.
Vraj, kým ste sa našli, vyskúšali ste až sedem povolaní.
Áno, viete, ja dlho nevydržím na jednej stoličke. Robil som jachting a potom, čo ma nevzali na olympiádu do Barcelony, som robil poštára. Aj záhradníka som robil, to ma bavilo. Keď som odišiel od rodiny, vlastne - neodišiel som od rodiny, odišiel som zo vzťahu... Mal som skrátka nádherný dom, nádhernú záhradu a strašne som sa o ňu staral, bol som záhradník ako blázon. Trávil som tam hodinu denne, mne to robí veľmi dobre. Potrebujem chodiť do lesa, bývať pri lese, na chate, byť v spojení s prírodou, s vodou, s jazerom a so skalami. Vždy, keď mám problémy, idem do Tatier alebo do Talianska, postavím sa proti horám a zistím, aké sú tie problémy malicherné.
Ako to myslíte, že ste odišli od rodiny? Myslíte váš bývalý dlhoročný vzťah s priateľkou?
Po 14 rokoch sa mi pre českú Ordináciu a to všetko, čo sa okolo mňa dialo, pokazil vzťah. Bolo to dosť intenzívne, ten mediálny tlak. Bavil som sa o tom s pár ľuďmi, tak to proste je, že tá druhá strana to nezvládne. Napojil sa na mňa bulvár, bol som dennodenne na jeho stránkach - len preto, že som fungoval v Ordinácii v ružovej záhrade, ktorá je v Česku priamo prepojená s bulvárom. Tie klebety, ktoré majú ľudia tak radi, a negatívne informácie si prečítali v Blesku a potom sa dívali na Ordináciu. A vďaka mne sa to dobre predávalo. Ale mne to nerobilo dobre, nemal som z toho radosť.
A čo ste ešte robili okrem poštára a záhradníka?
Raz som chcel vybudovať posilňovňu. Čo som ešte robil? Dokonca autodopravcu, jazdil som s autom jeden čas. Aj správcu som robil.
Kde?
Mali sme saunu. Robil som tam samé dobroty, pretože som chcel zarábať peniaze. Tak som robil nakladané hermelíny, mal som to fakt vymakané. Vždy, keď si šli ľudia do odpočivárne odpočinúť, hostil som ich. Viete, ja mám veľa energie, mám rád, keď sa niečo deje, stále niečo musím robiť. Je pre mňa lepšia fáza, keď neviem, kam skôr skočiť, než keď sedím dve hodiny na zadku a neviem, čo robiť.
Takže nebojíte sa pustiť do vecí, ktoré ste nikdy nerobili?
Nie, to ma práve vzrušuje. Napríklad teraz som začal stavať podkrovné byty. Zarobil som nejaké peniaze a čo majú ležať na konte? Začalo ma to baviť. Potrebujem zabezpečiť divadlo, keby sa mi povedzme niečo stalo a na pár mesiacov by som vypadol. Staviam pre iných nový domov a paradoxne, ja sám teraz bývam v aute.
Žili ste nejaký čas vo Francúzsku, v Cannes. Tam ste sa dostali cez jachting?
Do 16 rokov som robil tenis, veľmi som chcel vynikať v nejakom športe. Bol som cieľavedomý chlapec a mal som v pláne študovať Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave, ktorú tu študoval môj otec. Tenis ma prestal baviť. Jednak na to neboli peniaze a potreboval som robiť šport, kde nepotrebujem k sebe nikoho. Ale nie z dôvodu, že by som sa s niekým nezniesol. Tenis bol aj drahý - tréner, tenisové kurty a jedno s druhým. Tak som začal robiť jachting.
Vtedy boli oddielové lode, nemuseli ste si ich požičiavať za drahé peniaze a na vode ste boli sama, sama zodpovedná za to, či trénujete, alebo nie. Museli ste vedieť, odkiaľ fúka vietor, ako idú mraky, či bude fúkať viac zľava alebo sprava - na mori sú prúdy. A to všetko bolo iba na vás. Začalo sa mi v tom dariť, pretože som trávil na vode veľmi veľa času. Stal som sa majstrom republiky a dorastu. Po olympiáde v Barcelone sa mala rušiť jedna olympijská trieda a pretože to bolo tesne po revolúcii, olympijské triedy dostali strach, aby to neboli práve ony. Tak oslovili Poľsko, Rusko a nás. Vybrali si niektorých jachtárov a dali nám materiál, aby flotilu posilnili o východný blok. Mal som to šťastie, že som tam bol. Vďaka tomu som žil vo Francúzsku. Trénovali sme pri jazere Starnberg v Nemecku a pri jazere Lago di Garda v Taliansku, bolo to najkrajšie obdobie môjho života.
Ako bolo vo Francúzsku?
Nebolo to romantické, akože - som vo Francúzsku. Bol som stále na mori. Videl som iba breh, buď Francúzsko, Španielsko, alebo Nemecko.
A vedeli ste jazyk?
Vedel som po anglicky. A s hrôzou zisťujem, že ako človek starne, zabúda. A čím ste starší, tým je vám to hlúpejšie, že neviete. Mladí, čo dnes vedia... Ja som úplný idiot. Vtedy vo Francúzsku si jedna Angličanka liečila astmu, boli sme výborní kamaráti. Ona bola super, tak som s ňou stále hovoril. Keď trénovala naša flotila, boli v nej Poliak, Rus, Nemec, Francúz, Talian, Španiel - tak sa nakoniec hovorilo po anglicky. Potom sme vyliezli presolení, unavení a mokrí a išli sme do krčmy a zase sme sa rozprávali s Talianom, Francúzom, so Španielom, s Nemcom po anglicky. Boli sme v medzinárodných vodách.
A tam ste predávali tričká?
Áno. Vidíte? Ja to mám v sebe. Vravel som si: Ako to, že nikto nemá tričká Star class? Teda triedy Star, to bola milionárska trieda. A nikto to nerobil. No tak som vzal logo, nechal som si urobiť tričká a na tom som zarábal. Výroba trička ma vyšla na sto korún a ja som ich vtedy predával zhruba po 25 mariek, čo bolo asi 800 korún.
A kto to kupoval?
Všetci! Pretože nikto to nemal a boli radi, že majú tričko Star class. Išli sme na preteky, kde bolo asi 170 lodí. Boli to dvojposádkové lode, čiže 340 ľudí, okolo ešte nejaký aparát. Dal som tričká chlapcovi na jury, kde sa dávalo štartovné a povedal som: Pozri, máš desať frankov z každého, chcem to predávať po 100 frankov. Vystavil to a ľudia to brali, za dve hodiny nič nebolo. Chlapec si zarobil na každom 10 frankov a ja som mal ďalších 90.
Dobrý podnikateľský nápad.
To je veľmi jednoduché. Viete, ako dlho mi to vydržalo? Štvrť roka. Lebo na to prišiel jeden taký... Dal to obchodu a začal s tým obchodovať, Hally Hansen to potom celé robil. Patentoval si to. Prišiel a hovorí: Chápeš, že nám to nenapadlo? Prečo to nemáme?
Takže nie je ťažké prísť na dobrý podnikateľský nápad?
Ale v jednoduchosti je aj tak vždy krása a sila. Akurát, že vtedy boli také časy.
Nelákalo vás dať sa na podnikanie v inej oblasti, keď ste boli taký úspešný?
Ale ja podnikám v divadelníctve a funguje mi to. Pretože chcem, aby to ešte viac fungovalo, podstúpil som seriálovú cestu. Jednak som potreboval peniaze, viac peňazí. Do divadla. A jednak, sľuboval som si od toho viac, že to priláka do divadla viac divákov. Bára Munzarová do toho vliezla vyložene preto, že potrebuje splatiť úver.
A ja som vravel: Nie. A ona: Poď, v Brne sedíš na zadku, hráš šesťkrát mesačne a nikto tam na teba nepríde. Ty vôbec nevieš, čo to je, nemať prácu. Tak som si to vážil. Strhol som ju nakoniec na svoju stranu a prerábali sme si scenáre. Bavilo ju to a bolo to fajn. Ale potom to už začali písať takým štýlom, že to už nešlo zachrániť.
A preto vás vyhodili?
To je tiež veľmi jednoduché ako s tými tričkami. Naštval som autorku, lebo som jej scenáre prepisoval a dokázal jej, že to robí blbo.
Myslela som, že váš vyhodil režisér alebo dramaturg.
Oni majú v istej chvíli určitú moc a majú pocit, že vám dávajú prácu. Súčasný stav je, že popreli sami seba, lebo prišli za mnou, že by mi radi dali prácu, pretože by mohli dostať iný projekt, ale potrebujú tam mať niektorých osvedčených hercov a aj tých, ktorých stratili. Prídu za mnou a ja sa na nich iba pozerám... To je jeden sprostý biznis a je to všetko o inteligencii ľudí. Viete, ono ešte potlesk divákov nič neznamená. A to, že seriál je sledovaný, to tiež nič neznamená. V utorok a vo štvrtok je v televízii prd a ľudia sú na niečo zvyknutí, tak keď prídu z práce domov a potrebujú dostať svoju dávku emócií, si to proste pustia. A pri tom žehlia, umývajú okná a robia svoje denné práce. Najhoršie na tom je, že pri tom nemusia komunikovať so svojím partnerom.
Na výrobe seriálov je finančne zainteresovaných veľa ľudí...
Dobre, ale to neznamená - bavíme sa teraz o Česku - že to musia robiť v takej kvalite, v akej to robia. Viem, o čom hovorím. Keby som mal peniaze a dal by som dohromady pár ľudí s Gombárom a Nvotom, tak postavím taký tím, že urobíme perfektný seriál. V takomto seriáli si ako herec nemôžete nájsť nejaký charakter, tam musíte vystúpiť za seba. A pokiaľ nie ste schopná tam byť za seba, tak tam nemáte čo robiť, ste trápna.
Dietlove seriály boli iné.
Áno, ale to bolo trinásť dielov, to bola nádhera. Malo to svoje charaktery a mohli ste si to vyskúšať, nakrúcalo sa nie štrnásť obrazov za deň, ale tri, to bola paráda. V tých časoch, keď sa nakrúcal seriál, to bolo niečo - spoločenská udalosť. Dnes je to výplň medzi reklamným blokom. Takže musíte hrať reklamne, inak to nefunguje.
Ale určite je to zaujímavá herecká skúsenosť.
Samozrejme, že je. Zahrať si s pani Vášáryovou alebo so Zdenou Studenkovou, to sú výborné herečky, ktoré - aj keď to scenáristi napíšu akokoľvek - tak nepripustia, aby to aspoň herecky nezvládli.
Začínali ste v Činohernom klube v Prahe, kde ste pôsobili necelý rok...
Ani nie, tri mesiace. Mňa Strnisko tak sklamal, že som mu povedal na rovinu, čo si o tom všetkom myslím a musel som odísť. Sklamalo ma veľmi, akým spôsobom pristupuje k ľuďom. Neznášam to. Ja sa snažím urobiť v divadle pohodičku, aby to bola rodina. Aby si všetci sadli okolo jedného hrnca a varili ten guláš spoločne. Aby si každý ctil svoj odbor, aj scénograf a hudobníci. Môžu si k tomu niečo povedať a robíme to spolu. Musí to byť tímová práca. Nemám rád byť v systémovom divadle, kde prídete a dočítate sa v „listine smrti", že práve dnes, v tejto inscenácii, hráte. A prečo tamto nehrám ja, prečo to hrá on? Pretože si sa neusmial na tohto režiséra alebo ho nemáš rád, tak proste nehráš? Veľmi rád počúvam ľudí, keď mi majú čo povedať. Ale keď len tak niečo „žvatlajú", tak ich nepočúvam.
Štátne kamenné divadlo spútava tvorivosť?
Tam sa schová veľmi veľa zakomplexovaných ľudí. Dodo Gombár, váš výborný režisér, pôsobil v Zlíne. Pozdvihol totálne celý súbor. V Zlíne, ja tomu vravím za kopcom, za Buchlovskými kopcami, úplne odrezaný od centra Českej republiky, Prahy, kde nikto nejazdí. Pracoval s tými deckami a ony ho mali radi. Ale nemal ho rád 70-ročný riaditeľ, ktorý bol kádrovo niekde úplne inde, pretože za rok končil. Proste ho vyhodil. V lete, keď k tomu nikto nemohol nič povedať. Je to o zakomplexovaných ľuďoch. Ja to neznášam, nemôžem s týmito ľuďmi spolupracovať. Keď vidím nejakého blbca alebo debila, hneď mu dám po hube. Hneď to s ním vyriešim. Som emotívny, potrebujem filtrovať svoje emócie.
Tak ste si založili vlastné divadlo. Neviem ako v Česku, ale na Slovensku je to pomerne veľké dobrodružstvo. Dá sa tým uživiť?
Všetkým sa dá uživiť, keď to robíte dobre. Nie je to iba moje zásluha. Keď máte trinásť predstavení za mesiac a zájazdy na faktúru...
Tak sa to dá?
No, samozrejme. V Divadelnom spolku Frída je hlavným hercom Martin Trnavský a Radim Novák. Spolok Frída má na pleci Martin Trnavský. Musíte mať divadlo, kam sa vlezie určitý počet ľudí, musíte mať repertoár, kde nehrá desať hercov, pretože keď každému dáte honorár, ste v háji. V predstavení Hospodská hráme s Radimom Novákom 25 postáv a v jednej chvíli, s použitím bábok a všetkým možným, to vyzerá, že je tam deväť ľudí. Musíte z núdze vytvoriť cnosť. U mňa robia ľudia tri profesie a majú peniaze za troch. Zvukár robí zároveň technika, je tam od rána do večera a baví ho to. Robím divadlo, ktoré múdreho neurazí a hlúpejší ho pochopí. Robíme iné divadlo, iný štýl, na náš štýl si musíte zvyknúť. Ale to nie je nič originálne, vychádzame z divadiel malých foriem, z Lasicu a Satinského, zo školy slovenského strihového herectva, ktoré však prišlo z Česka, z Činoherného klubu na Slovensko. A potom sa tam zas vrátilo.
Takže chodia k vám ľudia?
My máme plno. V Brne máme vypredané na tri mesiace, ja mám dnes vypredaných asi 3000 vstupeniek. Ale nie je to samozrejmé, že sa vyvesí plagát. Mám obchodné oddelenie, ktoré mi robí Marcela Mikysková a ona tým divadlom žije. Divadlo musíte robiť s láskou. Keď kuchár varí s láskou, chutí vám to úplne inak. Dáte tam ingrediencie, tie, tie, tie a musí to byť teplé... Mňam, mňam. A my robíme toto. Keď idem robiť predstavenie, musím zohnať peniaze, musím to sprodukovať, musím postrážiť scénu, plagát vymyslieť, nechať ho nafotiť. A všetko toto predať a kontrolovať. Ja hrám predstavenie a počas toho kontrolujem, či je všetko v poriadku.
Čiže všetko, čo človek robí naplno...
... tak sa mu to vyplatí. Taký americký sen - ver a dokážeš. Ale poznám veľmi veľa hercov, čo už na JAMU sedeli s cigaretou a s rumom v kluboch a stále vraveli: „Tak zajtra o desiatej predpoludním zo mňa bude stopercentne herec. To príde, tamtie dvere sa otvoria..." Ale nikoho nezaujímate. Pozrite sa, ja som hral v Mestskom divadle v Brne dva roky, po Činohernom klube, Othella, hlavnú rolu, hral som v Cyranovi a v Smrti obchodného cestujúceho. Bol som nominovaný na všelijaké ceny. Viem, že to boli vychytené predstavenia, divadlo bolo preplnené. K Bolkovi Polívkovi sú to odtiaľ dve minúty chôdze. A už po minúte chôdze, keď som začal robiť prvé predstavenie, o mne nikto nevedel. Zrazu som zistil, že musím robiť veľmi veľa vecí, aby ľudia do môjho divadla začali chodiť. Pretože som zistil, že nikto nepríde. Takže: Čo mám robiť? Začali sme roznášať propagačné materiály, vznikla nejaká aktivita. A tá aktivita vás veľmi stmeľuje.
Bolo teda krízové obdobie?
Hneď na začiatku. Prvé predstavenie sme hrali zadarmo. Na druhé predstavenie prišlo 170 ľudí do 300-miestneho divadla, tretia a štvrtá repríza zrušená. Nikto. No tak vravím - to je v prdeli, to nefunguje tak, že sa dá plagát tam a tam alebo že sa urobia reklamy a že sa pozve 30 novinárov. Nie. Takže: Najprv plagáty a bla, bla, bla... Osloviť všetky školy, všetky firmy. Urobil som nádherný balíček, dali sme to do veľkých obálok. S priateľkou Hankou Zapletalovou sme toho mali plný byt, plný dom. Šiel som na poštu a vravím: Toto potrebujem poslať na tieto adresy. Dali jeden balíček na váhu a povedali: 16 korún. Vravím: Prosím? Ja toho mám tisíc. Oni že: 16 korún. Tak sme si to spočítali a s Hankou sme to roznášali osobne ako poštári. A naraz sa stal zázrak. 6 predstavení vypredaných. A to predstavenie bolo dobré - ono je dobré. Hrali sme ho tu na festivale českého divadla v roku 2002. Prišiel za mnou Lasica a povedal: „Vy ste boli to najlepšie, čo tam bolo." A šuškandou sa to rozchýrilo, čo je najlepšia reklama. Lebo ľudia povedia: Čo to je? Poď sa na to pozrieť. Ale museli sme to potvrdiť. Fakt sme makali.
Takže človek sa nesmie vzdať pri prvom neúspechu?
Ale stále je neúspech. Každý deň na vás čaká za rohom niečo, to nejde teraz ako po vlne. Čím viac vám to funguje, tým viac máte problémov.
Vy si hry aj sám píšete?
Povedzme, že som spoluautor. Vymýšľajú to Jakub Nvota a Dodo Gombár, ktorí tiež vychádzajú zo školy lasicovského štýlu. Oni sú hlavným motorom. Hry vznikajú tak, že sa rozprávame, čo by sa nám páčilo. Napríklad Sex, drogy, rockenrol vznikol tak, že sme spolu s Gombárom chodili do lesa a rozprávali sme sa. Potom sme hádzali na stôl nápady. Odhodili sme sto nápadov a jeden zostal dobrý. Dali sme si tému a na skúškach sme ju dorábali. Tak to vzniká. Napríklad z predstavenia Sex, drogy, rockenrol je cítiť to, čo o tom napísali slovenské noviny, že vzniklo z pretlaku. Tá energia tam je. Keď ste v štátnom divadle, energia časom opadá, ako vo vzťahu. Ste zamilovaná, je v tom vášeň, ale to opadne.
V štátnom divadle som hral Othella. Podarilo sa mi to, prišlo standing ovation - úspech, úspech, si dobrý. Šiel som dole do klubu, aj Uhde prišiel - bol som super. Druhý deň som robil iné predstavenie - sračka ako blázon, bol som úplne blbý, zlý. A zase: standing ovation, všetci prišli do klubu, klepali ma po ramene: si dobrý. A ja som si povedal: Niekde je chyba. Či to bolo dobré, alebo zlé, bolo to úplne jedno. Pretože divadlo bolo urobené ako banka. Nové, krásne, ľudia tam chodili, aby si mohli dať svoje pekné oblečenie - chodilo sa tam ako na spoločenskú udalosť. A vraveli si: „Boli sme tam, je to drahé, takže to bude asi dobré."
To je ďalšia skúsenosť: Nech nikto nikdy nie je lacný. Lebo je to podozrivé. Keď je to drahé, asi to bude dobré! Takže sa tam chodilo a vy ste zistili, že tam šlo iba o to: Aha, ty máš pekné šaty, to je krásne nasvietené, ako pekne spievajú... Je to vlastne celé jedna veľká baňatá vianočná guľa, ktorá urobí „kchkchkch" a nič z nej nezostane. To som si uvedomil a šiel som z toho preč. Pretože ja mám rád ošumelé veci. V Ordinácii hrám teraz riaditeľa, je to sympaťák, ale ja som v skutočnosti stále v teplákoch. Teraz som sťahoval scénu, než som prišiel. Zajtra skúšame, teším sa, ako si dám tepláky, urobím čaj s rumom. Máme tam víno, Radim Novák prinesie chlebíčky, Bára Munzarová napiekla, sadneme si s tým a potom skúšame, vymýšľame, bavíme sa, plazíme sa po zemi a robíme blbosti.
A takto sa v štátnom divadle neskúša. Tam sa príde o desiatej - skúša sa do druhej, striktne tak, tak, tak. Ja to beriem ako zábavu, naučil som sa to u Bolka. Pri ňom som pochopil, že hodina je niekedy produktívnejšia ako celý týždeň, keď si poviete, že budete skúšať od do. Preč z tabuliek, preč so systémom. A prečo nás dlho nepoznali aj v Česku? Lebo nie sme zaradení v systéme. My máme slobodu. Ja napríklad odmietam púšťať do divadla kritikov, mňa môže kritizovať iba divák. Nech mi všetci pobozkajú prdel, hlavne nech sa to páči ľuďom. Nech sa môžem pozrieť do zrkadla. Cítim z ľudí, že reagujú a že my vieme, že tam sú a oni vedia, že my vieme, že oni tam sú. A v tej chvíli ich to baví, keď prekonáte tú stenu. Sme živé bytosti a robíme živé divadlo. A to živých ľudí baví.
Nikdy neľutujete, že ste nezostali pri športe?
Furt, ale to je preto, že človek vždy chce to, čo práve nemá. Ale to viete, že to bolo úžasné. Šli sme vtedy na Malorku. Prišiel za mnou Andy Zawiya a vraví: Poď so mnou na Malorku, urobím z teba svetovú triedu. Ja vravím: Prepáč, Andy, ale mňa vzali na akadémiu, vieš, to je taká herecká škola, teraz budem veľký umelec. A on povedal: Dobre. Išiel tam miesto mňa jeden Španiel a ten má dnes obrovskú námornú jachtu, vozí ľudí, robí transoceánske závody. Je to proste bomba a ja mu závidím.
Teraz máte novú vášeň, poker.
To ma chytilo.
Ako ste sa k tomu dostali? Nie je to hltač času?
Nemohol by som to robiť, keby som mal v poriadku rodinné zázemie, pretože by som bol večer vždy doma. Potrebovali skrátka mediálne známu tvár a mne sa to zapáčilo. Prišli s dosť veľkým balíkom peňazí za podpísanie zmluvy, keď ma budú využívať, a s tým, že ma za tie peniaze aj naučia hrať poker najlepší hráči. Učili ma to, učili, zaplatili štartovné za veľké turné a naučil som sa to tak, že na česko-slovenskom poker tour som z asi 600 hráčov skončil štyridsiaty piaty
Hráte aj o peniaze?
Áno, hrám turnaje. Zaplatíte štartovné a keď sa umiestnite na prvých piatich - šiestich miestach, tak beriete peniaze. Nemám rád cash game, teda hru, kde si premeníte žetóny za peniaze - ten hazard.
A nebojíte sa, že budete závislý?
Vôbec nie.
Hráte aj cez internet?
To som skúšal, ale tam nemôžem nikdy vyhrať, pretože tam sa hrá hazardne. Prehral som asi 2500 korún a viac už do toho investovať nebudem. Na Slovensku som vyhral 20 000, takže vlastne je to v pohode. Ale pri stole. Viete, pri stole je to niečo iné. Som herec, mám rád kontakt s ľuďmi, pozriem sa na nich a ich reč tela vám veľa dá. Keď majú dobrú kartu, tak sa predkláňajú. Sú zlí herci. Keď sa im chvíľočku dívate do očí, tak tepna na krku im začne tepať, začnú sa trošku potiť. Keď nemajú nič, sú veľmi v pohode. Keď robia machrov a sú ukecaní, nikdy im to nefunguje. Toto ma na tom baví, také to - kto z koho.
Povedali ste, že alkohol je jediná droga, ktorú ste v živote vyskúšali...
Povedal som, jediná legalizovaná droga.
Prečo ste pili?
Ja som nikdy nepil.
Nie?
To bolo myslené ako sranda, slovná hračka - „jediná legalizovaná droga". Aha, vy sa pýtate preto, že o mne napísali, že som sa opitý ťahal mestom.
No práve. Vraj ste sa opili na tlačovke Divadla Kalich v Prahe a potom ste ani neudržali zmrzlinu.
Áno, to je ten bulvár. Bolo desať rokov Divadla Kalich, ktoré uvádzalo náš Spolok Frída. Nikoho nezaujímalo nejakých desať rokov Kalicha. Chodili za mnou z bulváru a pýtali sa ma na divadlo. Pri tej príležitosti položili štyri debilné otázky a potom vyšli obrovské debilné rozhovory, ktoré som ani nedal. Potom za mnou tie redaktorky, tie škuľavé, koktavé zamindrákované kravy prišli a ja som im vravel: „Prečo ste to tak napísali?" Vraj: „Síce sme to vytrhli z kontextu, ale bolo to dobré - hahaha." Myslel som, že ich zabijem. Zostal som tam s Michalom Kocourkom, posedeli sme si, ale nikto nebol ožratý.
A oni na mňa čakali, tí kreténi fotografi, štyri hodiny, než sme z tej reštaurácie vyšli a tri hodiny za mnou a za Nvotom chodili po meste a fotili ma. A písali, od ktorej reštaurácie, ku ktorej som šiel a jedinú zmrzlinu, ktorú mi natočili a ja som lízol a ona mi spadla, tak tú nafotili. Keby som bol ožratý, tak by mali iné fotky. Vravel som im: „Prečo to robíte?" „Lebo vy sa dobre predávate, pán Trnavský." Ja toto nemusím. Ja robím poctivé autorské divadlo, nechcem byť bulvárny týpek, ako je kretén Pomeje, ktorý si s Ivetou Bartošovou celú kauzu zaplatil ako jeden veľký mediálny kšeft. To je scenár, verte mi to. Rozčuľujem sa, vidíte, to sú tie moje emócie.
Ako k tomu prišlo, že hráte v jednom predstavení s Božidarou Turzonovovou?
Pozvali sme ju do predstavenia Kosa. Vymysleli sme, že Smrť, teda Radim Novák, príde do práce. Našiel si tú prácu cez inzerát a príde si po mňa. A pretože bol prvý deň v práci, jeho mamička, teda Božidara Turzonovová, sa príde pozrieť, ako mu to ide - bola totiž vedľa u kamarátky. Tak len tak, priniesla mu niečo na jedenie, lebo je to taký jej maznáčik. Hovadina, ale napísali sme to pekne. Ona je s nami veľmi šťastná, na to sa spýtajte jej. Stále mi vraví: „Martinko, keby som tam mohla iba stáť, ja s vami budem jazdiť, poďme na zájazdy." Úplne s nami ožila.
V slovenskej Ordinácii sa vám zatiaľ hrá dobre?
Pretože si to môžem celé prerábať. Má ma rada dramaturgická linka. Oni mi to píšu tak, akoby som bol Batman. Tá moja postava je Batman. On je úžasný, ženy ho zbožňujú. Všetko zachránil, miluje ho celé mesto. To sa do toho reklamného bloku hodí.
Čítala som reakcie fanúšičiek na webe Markízy. Viaceré píšu, že seriál sledujú kvôli vám, pretože ste Pán Božský a takého muža by doma chceli .
To tam ale nepíšte, že to hrám reklamne. Ja viem, ako to mám robiť.
Ale zbožňujú vás.
To je super, nech idú do divadla. Píšu mi takú dejovú linku. Prídem, usmejem sa, ospravedlním sa, pustím niekoho sadnúť a ono sa to ľuďom páči. To je strašne jednoduché.
Kvôli fanúšičkám nepoviete niečo o svojom súkromí? Písalo sa o rozpade vášho 14-ročného vzťahu s bývalou modelkou Hankou Zapletalovou, potom vás dávali dokopy s kolegyňou Bárou Munzarovou.
Bára Munzarová je výborná žena.
Takže neprezradíte viac?
To je bulvár, to nie je podstatné.
Vedeli by ste povedať, čo má človek urobiť pre to, aby bol úspešný?
No pracovať. Musí si vybrať, čo chce robiť a práca ho musí baviť. Mne sa práca stala koníčkom a potešením. Vždy, keď vás niečo zráža na kolená, musíte stáť a ísť ďalej. Musíte stále za niečím ísť a stále niečo musíte zlepšovať, musíte hľadať, ako to urobiť lepšie. Ale to je v každej práci. Nie je doktor ako doktor, nie je architekt ako architekt, nie je právnik ako právnik. Nie je herec ako herec. Raz som sa v Lasicovej knihe dočítal, že herec by si mal byť tak trochu aj manažérom. Tak som to zaklapol a dal som výpoveď v divadle. Za to môže Lasica a ani si to neuvedomuje.
Martin Trnavský (1970)
