Večne tajomný doktor Čechov

Ruská klasika nesklame a roztvorí dušu, to vedia všetci, čo s ňou majú niečo do činenia. Preto sú napríklad hry Antona Pavloviča Čechova, inscenované už tisíckrát na tisíc spôsobov, stále jednou z najväčších divadelných výziev. Čechov je majster sveta. Os

lávme s ním jeho stopäťdesiate narodeniny.

Nemôžem jej odpustiť, že som ju miloval... Rusko je obrovská rovina, po ktorej sa preháňajú neuveriteľne blázniví ľudia... Samoľúbosť a namyslenosť máme európsku, vývoj a skutky ázijské... V intímnych zápiskoch Antona Pavloviča Čechova, ktoré si od istého času zaznamenával, odhaľujeme náčrty a fragmenty námetov, ktoré ho posúvali. Skice k postavám a prostrediam, ktoré práve tvoril, poznámky v podobe aforizmov, anekdot. Všetky vychádzali z neustále sa prehlbujúceho poznania citlivého a vnímavého človeka, autora nežných i tragikomických situácií aj prísneho kritika spoločnosti. Zrejme by nebol rád, keby vedel, že si ich čítame. Tak to však chodí u umelcov, ktorí po sebe zanechajú veľkolepé dielo.

O tom, že do Čechova sa možno doslova prepadnúť, dnes vedia mnohí umelci a teoretici umenia, ktorí sa jeho dielom zaoberajú. Kto raz vyskúšal hoci len najnezáväznejšie obcovanie s postavami jeho príbehov, dotkol sa naozajstnej drámy, ktorá zasahuje srdce. Hoci také konštatovanie možno naháňa strach, nemáme dôvod hľadať cestu späť. Nechceme opúšťať ten famózny, sladkobôľny a zároveň krutý, neúprosný svet odhaľovania pravdy o ľudskej duši tak, ako ho Čechov cez svoj drobnohľad predkladá. Jeho hľadanie podstaty človeka v spoločnosti dnes priťahuje ako magnet rovnako, ako kedysi priťahoval súdobých mladých ruských spisovateľov.

Nájdi si svojho Čechova

Hoci je Čechov na prvý pohľad priezračný a zrozumiteľný klasik, jeho dielo nemožno prijať bez tajomstva, pretože je skryté v nás samých. Jeho cenu spoznávame cez seba. Vie nás hlboko znepokojiť a núti nás, aby sme v sebe hľadali vlastného Čechova. Vraví sa, že keby nebolo Čechova, Rusko by ostalo Ruskom, ale bolo by iné - chudobnejšie. Vyznieva to ako paradox, pretože v jeho dielach sa neriešia vojny, cári, hlad ani zvlášť významné udalosti. Nachádzame v nich však obnažené myslenie postáv obyčajných ľudí vtedajšieho sveta, podľa správania ktorých by sa dalo Rusko do detailov zrekonštruovať.

Za štvrťstoročie svojej literárnej činnosti vymodeloval Čechov len vo svojich prózach osemtisíc charakterov so všetkým, čo k tomu patrí. To je hotové malé mesto, píše vo svojej eseji rusista Ivan Slimák. To mesto síce nie je na geografickej mape, ale má veľmi konkrétnu podobu práve v psychológii a životnej praxi svojich postáv. Je obrazom Ruska v období po zrušení nevoľníctva v roku 1861 až po rok 1905, keď sa ocitlo na prahu revolúcie. „V umeleckej literatúre Čechov ako jeden z prvých pocítil nevyhnutnosť revolúcie, keď bola ešte len v zárodku," povedal o ňom jeho spolupútnik, divadelný teoretik i praktik Stanislavskij. Veľmi často s ním viedol spory o povahe svojich hier, v otázkach umenia bol totiž Čechov veľmi prísny a divadlom bol priam posadnutý. Vyčítal Stanislavskému, že z jeho hier robí sentimentálne inscenácie. On sám chcel totiž skôr opak: úprimne divákom ukázať, aký nudný život vedú.

Drobnôstky

Čechov vravel, že spisovateľa vytvára talent, množstvo materiálu a pocit osobnej slobody. O osobnú slobodu a nezávislosť bojovala jeho rodina už dávno predtým - obaja jeho starí otcovia dokázali vykúpiť svoje rodiny z nevoľníctva. S pocitom neslobody však rodina bojovala dlho. V jednom zo svojich listov Čechov píše, ako ťažko človek z jeho prostredia vyháňa zo seba otroka, aký tvrdý boj musel viesť sám so sebou, aby tento pocit osobnej slobody, ktorý šľachtici dostávali do vienka zadarmo od narodenia, získal.

Spisovateľ Anton Pavlovič Čechov sa narodil v Rostovskej oblasti, v meste Taganrog na Policajnej ulici 17. januára 1860 (podľa nášho kalendára 29.). Prišiel na svet po bratoch Alexandrovi a Nikolajovi ako tretí syn obchodníka Pavla Jegoroviča Čechova a Jevgenije Jakovlevny, rodenej Morozovovej (neskôr v dvoch listoch sestre uvádza deň narodenia 16. január). Po ňom sa ešte narodia súrodenci Ivan, Mária, Michail a Jevgenija, ktorá ako dvojročná umiera.

Školák Anton spolu so súrodencami povinne chodí do cirkevného spevokolu, ktorý organizuje jeho otec. Nie je veľmi dobrým žiakom, na gymnáziu prepadáva z viacerých predmetov. Jeho rodina živorí - otec nie je schopný splácať dlžobu za dom a pred väzením sa zachraňuje tajným útekom do Moskvy. Tam s matkou a štyrmi z detí žijú v krajnej núdzi. Anton s bratom Ivanom ostávajú v Taganrogu v rodnom dome ako nájomníci, Anton si ako-tak zarába súkromnými hodinami. V novembri 1877 posiela bratovi Alexandrovi do Moskvy svoje humoristické „drobnôstky". Ako septimán začína písať rozsiahlu drámu, ktorej titulný list, spolu s názvom, sa stratili. Rukopis sa našiel až v roku 1920 a na scéne sa často hráva pod názvom Platonov podľa mena hlavnej postavy.

Bez vizitky

Prvú návštevu Moskvy mladý Anton uskutočnil po odchode svojich rodičov. Vracia sa do nej až ako študent lekárskej fakulty, poctivo študuje, zoznamuje sa s maliarom Levitanom i s moskovským reportérom a spisovateľom Giľarovským. Začína spolupracovať pod pseudonymami s rôznymi humoristickými časopismi a vychádzajú mu prvé poviedky. Jeho honoráre sú hlavným príjmom celej rodiny. Stretáva sa s cenzúrou a pod pseudonymom Čechonte vydáva prvú knihu poviedok Melpomenine rozprávky.

Po skončení medicíny začína liečiť, v tom čase však sám prvý raz krváca z pľúc. Od jedného zo svojich pacientov sa nakazil tuberkulózou. Stále má veľa pacientov, mnohých lieči zadarmo. Hlboko ním otrasie smrť rodiny maliara Janova, ktorú liečil na týfus. Svoju vizitku Doktor A. P. Čechov vtedy navždy zložil z dverí, hoci liečiť neprestal. Píše menej a sťažuje sa na nedostatok peňazí.

V máji v roku 1886 mu vychádza druhá kniha Pestré poviedky, vôbec s ňou však nie je spokojný. Považuje ju za šalát, zlátaninu študentských prácičiek, ošklbaných cenzúrou, ale pri návšteve v Peterburgu počúva pochvalné reči. V liste jednej známej píše: „Moje taľafatky číta celý Piter. Lichotí mi to, ale uráža to moje literárne cítenie. Hanbím sa za čitateľstvo, ktoré kurizuje literárnym mopslíkom len preto, že nie je schopné vidieť literárnych slonov, a som hlboko presvedčený, že len čo začnem pracovať vážne, nevšimne si ma ani pes..." Po ďalších vydaných zborníkoch poviedok však prichádza na svet hra Ivanov, jednoaktovka Medveď, časopisecky i novela Step.

Koncom roka 1888 sa zoznamuje s Čajkovským a začína písať román. Začiatkom nasledujúceho roka píše drámu Lesný muž, vychádza mu zborník poviedok Smutný príbeh. Vtedy umiera jeho brat Nikolaj a na scénu prichádza Lika Mizinovová. Známosť s ňou sa neskôr vyvinie v dlhé a zložité priateľstvo.

Realita Sachalin

Čechov sa do literatúry dostal po Puškinovi, Lermontovovi, Gogoľovi, Dostojevskom, žil v nej s Tolstým a neskôr aj s Gorkým. V literatúre bohato využíval látku z lekárskeho prostredia na postavy doktorov, ktorých v jeho dielach nie je málo. K svojej literárnej práci, ako sám hovoril, mal popri lekárstve ľahkomyseľný vzťah. A to v istom momente musel zvážiť.

Zásadným Čechovovým rozhodnutím bol odchod na Sibír, na ostrov Sachalin. Hneď si aj vybavuje všetky potrebné doklady na cestu, študuje potrebné materiály. Chce spoznať život vyhnancov a trestancov a začína o tom písať plánovanú knihu. Na cestu sa vydáva 21. apríla roku 1890 o ôsmej večer. Na ostrove, kam príde11. júla, dostáva povolenie na zbieranie údajov o sachalinských trestniciach a kolóniách. V tajnom obežníku však príslušní velitelia upozorňujú, že treba dozerať na to, aby sa nestretol s trestancami, ktorí sa na ostrov dostali z politických dôvodov. Na to, aby Čechov zostavil súpis trestancov a kolonistov, zvlášť detí, musel vyplniť asi desaťtisíc lístkov, na ktorých uviedol plné meno, vek, dátum príchodu na Sachalin, miesto pobytu, rodinný stav, povolanie, výskyt chronických chorôb a údaje o poskytnutej výpomoci.

V decembri sa vracia do Moskvy, kde zhromaždí knihy pre školy, ktoré posiela na Sachalin. Krátko potom, 17. marca 1891, si urobí prvý záznam do svojho zápisníka. Cestuje z Petrohradu na niekoľko mesiacov po západnej Európe. Po návrate intenzívne pracuje na knihe Ostrov Sachalin, paralelne píše aj ďalšie poviedky a hry a organizuje pomoc hladujúcim, s čím sa spájajú jeho ďalšie cesty po Rusku.

Drsný plášť

Vo februári 1892 mu vychádza známa poviedka Gaštanka. V tom čase Čechov kupuje majetok Melichovo, kde sa sťahuje spolu s otcom a sestrou. Tu organizuje a vedie zdravotný obvod, vytvorený v súvislosti s epidémiou cholery, zariaďuje si ambulanciu a opäť pracuje ako obvodný lekár. V časopise Russkaja mysľ začínajú uverejňovať na pokračovanie Ostrov Sachalin. Píše o ňom v roku 1894 svojmu priateľovi Suvorinovi: „Medicína mi teraz nemôže vyčítať, že som ju zradil. Splatil som príslušnú daň vede i tomu, čo starí spisovatelia nazývali pedantizmom. Som rád, že v mojom beletristickom šatníku bude visieť aj tento drsný väzenský plášť."

Zdravotný stav Čechova sa stále zhoršuje, vyberie sa na Jaltu. O niekoľko mesiacov neskôr už môže cestovať do rodného Taganrogu, potom na Krym a odtiaľ opäť do zahraničia, kde navštevuje Taliansko, Nemecko, Francúzsko. V máji v roku 1895 knižne vychádza Ostrov Sachalin. Čechov sa po prvý raz stretáva s Levom Nikolajevičom Tolstým. Začína pracovať na divadelnej hre Čajka a stará sa o stavbu školy v Taleži. Cenzúra o rok neskôr Čajku povoľuje a začínajú sa prvé čítacie skúšky v Alexandrininom divadle. S prípravou prvej inscenácie je však autor hry veľmi nespokojný a nechce, aby sa predstavenie konalo.

Ide o Čechovovu najosobnejšiu hru. Nájdeme v nej veľa jeho zážitkov, skutočných ľúbostných vzťahov, ktoré prežíval. Divadelný príbeh Čajky - Niny Zariečnej - sa veľmi podobá životnému príbehu spomínanej herečky Liky Mizinovovej, ktorej nedokázal opätovať city, hoci preňho veľa znamenala. Na premiére odchádza Čechov z hľadiska počas druhého dejstva, keď už je neúspech celkom očividný. Čajka prepadá. Na negatívne ohlasy v novinách sa však s obhajobou ozýva ďalšia z Čechovových osudových žien - spisovateľka Lýdia Avilovová. V Čajke odhalila miesto, ktoré odkazuje práve na ňu. Príbeh ich skrytej lásky sa dostal na svetlo až po rokoch, keď vydala svoje spomienky, v ktorých cituje z jeho listov, ako ju, vydatú ženu, tajne miloval.

Hry, školy, choroby

V zhoršenom zdravotnom stave sa dostáva v roku 1897 na moskovskú kliniku. Po niekokých mesiacoch opäť cestuje do zahraničia. Novovzniknuté moskovské divadlo ho medzitým prosí, aby dovolil uviesť opäť Čajku. Tak sa zoznamuje s herečkou Oľgou Leonardovnou Knipperovou, ktorá v Moskovskom umeleckom divadle neskôr stvárni hlavné postavy v jeho hrách a stane sa jeho manželkou. Premiéra má veľký úspech. Hrozivo rozvíjajúci sa tuberkulózny proces núti Čechova zmeniť spôsob života. Prichádza o otca, ktorý umiera po operácii. Začína stavať vilku blízko Jalty a pracovať na zobraných spisoch. S veľkým záujmom sleduje búrlivé udalosti študentského hnutia. Na Jaltu, kde sa usadí, za ním prichádzajú mladší spisovatelia Gorkij, Kuprin, Bunin.

V Moskve sa medzitým divadelníci púšťajú do inscenácie Uja Váňu. Prvé uvedenie má iba priemerný ohlas, hoci gratulácie sú optimistické. Čechov sa stále angažuje v stavbách škôl a sanatórií, pomocou vlastných finančných prostriedkov zachraňuje školu v Muchalatke, neprestáva sa venovať medicíne a lieči chudobných pacientov. Na dlhšie obdobie ho navštevuje Oľga Knipperová. V októbri v roku 1900 prichádza Čechov do Moskvy. V moskovskom Umeleckom divadle číta hercom Tri sestry, na ktorých pracuje. Tí ju prijímajú rozpačito, ozývajú sa hlasy, že to nie je hra, len schéma, nedá sa hrať, nemá roly. Napokon však má veľký úspech.

V máji v roku 1901 sa s Oľgou Knipperovou oženil. Spolu odchádzajú do Ufimskej gubernie, kam posielajú chorých na tuberkulózu piť kumys. Jeho zdravotný stav sa nelepší. Píše však nové poviedky a popri nich vzniká i jedno z jeho ďalších vrcholných diel - hra Višňový sad. Počas jej premiéry v januári v roku 1904 v moskovskom Umeleckom divadle oslavuje Čechov dvadsaťpäť rokov svojej literárnej činnosti. Jeho chorobu však v tom čase už zhoršuje zápal pohrudnice, a tak v máji odchádza s manželkou do nemeckých kúpeľov Badenweiler. V noci 29. júna bez viditeľnej príčiny zoslabla činnosť jeho srdca. Po troch dňoch sa mu uľavilo, dokonca vymýšľal poviedku s humorným námetom. Druhého (15.) júla o jednej v noci sa zobudil na ťažké dýchanie. O hodinu prišiel lekár. O tretej v noci Anton Pavlovič Čechov zomiera.

Obavy o človeka

Keď Čechov vstupoval do literatúry, jej hlavnou doménou bol román. Podľa toho ho dlhý čas aj hodnotili. Aj potom, keď sa jeho prózam dostalo uznania, stále od neho čitatelia i kritika román čakali. On však veľké románové stavby nepísal, navyše jeho poviedky, novely či hry navonok pôsobili len ako obrazy, zachycujúce povrch života, všedný každodenný život. Kritici dokonca hovorili o jeho neznalosti zákonov dramatického umenia. Nepochopenie bolo očividné aj v inscenovaní jeho hier, ktoré sa často interpretovali celkom proti autorovmu zámeru.

O hodnote svojej tvorby Čechov veľa pochyboval. Ako umelec prežil epochu, keď sa viditeľne začal rozpadávať vtedajší typ ruského štátu. Písal o hriechu, zle, malomeštiactve, úpadku duchovného života. Riešil krízu identity, za ktorú je zodpovedný každý sám. Rozvíjal obraz takzvaných zbytočných ľudí, ktorí napriek svojej mladosti a talentu nenachádzajú zmysel svojho konania a nedokážu sa uplatniť. Napriek tomu u Čechova nenachádzame pocit nezmyselnosti ľudského bytia. Ako pacient, lekár a spisovateľ v jednej osobe prežil a precítil hlboké obavy o človeka. Proti strachu však postavil smiech. A čo je dôležité, spoločnosť nedelil na umelcov a tých ostatných, ale na ľudí, ktorí vedú zlý a nudný život, a tých, ktorí konajú slobodne a z duše. Tvrdil: „Keď sa chceš stať optimistom a rozumieť životu, prestaň veriť tomu, čo sa hovorí a píše, ale pozoruj všetko okolo seba a usiluj sa to pochopiť."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  2. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  3. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  7. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  8. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  9. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  10. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 444
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 366
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 366
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 7 003
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 958
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 106
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 002
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 540
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 901
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 555

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop