Keďže Jožinko vznikal vyše dve desaťročia popri množstve iných, serióznych komiksov, spája vlastne celoživotnú Babušekovu tvorbu.
Márne si chcel na Silvestra 1974 Jožinko zachrániť život tým, že ujovi Schekovi ponúkal svoj nožík i desať guličiek. „Pôjdeš tam, odkiaľ si prišiel," oznámil mu neľútostný autor a strčil ho do fľašky s tušom. Zdalo sa, že obľúbený seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov, ktorý začal v týždenníku Roháč vychádzať v septembri 1965, sa naozaj skončil a že zvíťazila nechuť jeho tvorcu ďalej pokračovať.
Damoklov meč sa vrátil
Jozef Babušek alias Schek sa však tešil len rok, čitatelia si vynútili návrat svojho hrdinu na stránky časopisu, a Jožinko sa mu tak znovu stal na ďalších dvanásť rokov každotýždňovou nočnou morou. Ako hovorí Kornel Földvári, „Damoklovým mečom, ktorý ho nútil k nadľudským výkonom, aké pozná len novinár, tiesnený termínmi svojej pravidelnej rubriky či seriálu". Nečudo, že Babušek svoju postavičku nazýval dosť úprimne idiotom.
„Myšlienka vydať knižne tento najdlhšie vychádzajúci slovenský komiks najskôr narážala na nechuť autora, ktorý chcel urobiť len skromný výber," hovorí zostavovateľ publikácie, dizajnér a karikaturista Fero Jablonovský. On sa podujal na sizyfovskú robotu zreštaurovať tisíce obrázkov, veď originálov sa zachovala iba tretina, zvyšok je reprodukovaný z dochovaných výtlačkov Roháča. „Napriek tomu je tu kompletný seriál, ktorý je vďaka súčasnej digitálnej úprave kvalitnejšie reprodukovaný ako ten pôvodne uverejňovaný."
Milovali ho generácie detí, no rovnako mal fanúšikov aj medzi dospelými. Mnohí na ňom vyrastali. „Keď začal seriál vychádzať, bol som na základnej škole, a keď sa blížil k záveru, sledoval som ho už so svojimi deťmi. Ten pohľad už bol, samozrejme, iný, ale stále ma to bavilo."
Karikaturistovi Shootymu s odstupom času nie je celkom jasné, prečo bol v časopise pre dospelých detský komiks. „Ale neskĺzol do komunálnej dobovej satiry, a preto je náš jediný 'dlhohrajúci' komiks." dodáva. "Tým detským námetom, ktorý viacmenej nezasahoval do sveta dospelých a neriešil problémy dospelých, na rozdiel od Peanuts a Calvina a Hobbesa, či Postrachu Dennisa mohol prežiť tak dlho nepošpinený nejakými ideologickými sračkami. To asi bola jediná cesta."
Hoci išlo o rodinný nadčasový seriál, ktorého hrdina zostával rovnakým nezbedným školákom a nenapraviteľným výmyselníkom, jeho výtvarné spracovanie sa menilo. „V súlade s filozofiou autora, že len hlupák kreslí vyše dvadsať rokov to isté a nijaký vývoj sa tam neobjaví," hovorí Jablonovský.
Je to pochopiteľné, veď Babušek priebežne vytvoril dve desiatky ďalších jednorazových komiksov, síce dobrodružných, ale takpovediac serióznych, často zo sféry vedeckej fantastiky či westernu. „Tým, že Jožinko vznikal počas celého tohto obdobia, spája vlastne celoživotnú Babušekovu tvorbu."
Jozef Babušek. FOTO - FO ART
Na jej začiatku bol prvý slovenský komiks o dozorcovi a väzňovi, ktorý vychádzal v roku 1947 v časopise Šidlo. Keď prišli k moci komunisti, časopis zanikol a nepohodlný sa stal aj Babušek.
Jožinko bol aj Pepánek
K publikovaniu sa dostal až koncom 50. rokov a spomínanými komiksami začal zásobovať slovenské i české časopisy. Dokonca aj sám Jožinko strávil niekoľko rokov ako Pepánek na stránkach týždenníka Pionýr.
Keď sa Babušekova tvorba v sedemdesiatke uzavrela, na desaťročie zostalo okolo neho nepochopiteľné ticho. Mohlo sa vypomstiť, keďže autor sa k svojim kresbám nesprával príliš úctivo a dokonca nimi kúril na chalupe, no v posledných rokoch sa začalo jeho dielo postupne vydávať knižne.
„Kompletným Jožinkom je splatený dlh tomuto autorovi," hovorí Jablonovský, ktorého dávny obdiv k Babušekovi ešte rástol pri práci na impozantnej 350-stranovej knihe s pribúdajúcim množstvom zreštaurovaných obrázkov. „Ak nad každým z nich strávite hodiny, objavíte netušené detaily, ktoré svedčia o nevšednom kresliarskom majstrovstve."
