Nový film Jasona Reitmana s Georgeom Clooneym v hlavnej úlohe vyzerá lepšie, ako naozaj je.
BRATISLAVA. Za Ryanom Binghamom by ste asi zbytočne chodili, keby ste sa chceli vyrozprávať zo svojho strachu z lietania. On lieta rád a veľa, aby čím skôr nazbieral desať miliónov nalietaných kilometrov a mal z toho bonusy. A vraví, že si užíva aj to, čo na letiskách normálne pasažierom prekáža: recyklovaný vzduch, neónové svetlo a lacné sushi. Pretože to mu pripomína domov a len tam by sme zistili, kým vlastne je.
Je expertom na nepríjemnú robotu: šéfovia firiem z celých Spojených štátov si ho najímajú preto, aby ich zamestnancom oznámil, že majú výpoveď. Popri tom chodí na konferencie a tam prednáša o tom, aké možnosti človek má, keď nie je viazaný na žiadne istoty a keď sa celý jeho svet zmestí do batôžka.
O ňom je Lietam v tom a ten film dostal na konci minulého roka šesť nominácií na Zlatý glóbus. Nakoniec dostal len jeden, za scenár, no nie je veľa dôvodov, prečo ho za to ľutovať.
Prečo ho dopozeraťS návštevnosťou v kinách zásadný problém nemá, pretože príťažlivý je. Scenár písal a aj ho zrežíroval Jason Reitman, autor celkom duchaplného filmu Ďakujeme, že fajčíte a veľmi milej komédie Juno. Hlavnú úlohu zas dostal George Clooney - a niekto, kto vie hrať a pritom dokázal zrežírovať taký dobrý film ako Good night, and good luck, nemôže mať s pochopením takejto postavy problém. Clooney zahral Ryana Binghama s narcizmom, presne s takým, ako sa na úspešného pracovníka patrí. K tomu pridal cynizmus, lebo veď ako inak by si mohol niekto užívať, že je 320 dní z roka sám. A potom ešte poriadne zapôsobil jeho šarm, bez neho by asi nebolo také ľahké dopozerať tento príbeh do konca.
So šťastným koncom, či bezLietam v tom dostal svoje nominácie na Glóbusy v kategórii komédií, ale jeho menšou tragédiou je, že je popisný a zúfalo neinšpirujúci. Hlúpy určite nie je, no nie je v ňom žiadna taká emócia, ktorá by vystihla Ryanov stav duše a vysvetlila, prečo tak veľmi potrebuje nezávislosť a prečo sa bojí zamilovať. A on sám sa spamätá až vtedy, keď mu oveľa mladšia a neskúsenejšia kolegyňa povie, že v mentálnom vývoji zostal na úrovni dvanásťročného chlapca. Čo nie je v dialógoch, to v tomto filme nie je.
Šťastím je, že aspoň na záver zostane plápolať v tajomstve a že ho úplne nezničí šťastný koniec - hoci v posledných minútach sa Reitmanov príbeh množstvom klišé priblížil ku klasickej hollywoodskej výrobe.
Možno však ten šťastný koniec ešte príde, možno, že o pár dní dostane Reitmanov film nominácie na Oscara. Po prvý raz vyhlásia desať nominovaných v každej kategórií. Tam, kde už aj originálni filmári strácajú nápady, by sa mal medzi ne zmestiť.
Úspešný syn slávneho otca
Jason Reitman je jednou z mála výnimiek príbehov o deťoch žijúcich v tieni známych rodičov.
Čo by sa stalo, keby Ivan Reitman s rodičmi v roku 1951 neemigroval z Komárna do Toronta? Určite by sa nestal slávnym režisérom. A keby žil jeho syn na Slovensku dnes, krátko po tridsiatke by asi nemal za sebou tri filmy, navyše svetovo úspešné.
Do sveta filmu sa dostanete ľahko, keď vás otec berie na nakrúcanie filmov, ako sú Krotitelia duchov. Jason Reitman (na snímke z imdb.com) už ako chalan pomáhal pri produkcii, párkrát si aj zahral. S vlastným filmom debutoval ako 21-ročný a rýchlo bolo jasné, že je tu nový talent.
„Najviac sa mi páčia filmy s dômyselnými zápletkami, kde sa príbeh zvrtne nečakaným smerom. Nesmú byť príliš dramatické a drahé," povedal na festivale v Toronte, kde premiéroval svoj druhý film Juno.
Platí to pre všetky jeho diela, toto je však zatiaľ najúspešnejšie. Pri tržbách 140-miliónov dolárov sa môže porovnávať s otcom, ale ponuky Hollywoodu zatiaľ ignoruje: „Často sa ma pýtajú, či by som chcel robiť ďalších Krotiteľov duchov. Lenže tí by boli najnudnejší. Boli by tam iba ľudia rozprávajúci sa o duchoch, zmizlo by pôvodné čaro," povedal v šou Howarda Sterna.
Čo bude ďalej, uvidíme. Produkčná spoločnosť Hard C zameraná na „neobyčajné filmy a všetko, čo dokáže zmeniť žánre", ktorú v roku 2006 spoluzakladal, stále funguje.
Oliver Rehák
Doterajšie celovečerné filmy Jasona Reitmana
Ďakujeme, že fajčíte (2005)
Vo svojom celovečernom debute sa Jason Reitman ukázal s poriadne cynickým humorom. Jeho hlavný hrdina je hovorcom tabakovej spoločnosti a jej výrobky dokáže s menšími problémami obhajovať aj vo chvíli, keď pred neho postavia smrteľne chorého chlapca.
Juno (2007)
Za komédiu o tehotnej tínedžerke mal Reitman štyri nominácie na Oscara. Cenu nakoniec dostala duchaplná scenáristka Diablo Cody, bývalá striptérka. Film má slabší koniec, ale sú v ňom veľmi dobre napísané dialógy a iskrivá Ellen Page v hlavnej úlohe.
(kk)
