The Plastic People Of The Universe na novom albume Maska za maskou ukázali, že nie sú len legendou, ale stále aktuálnou skupinou.
BRATISLAVA. Znie to dosť absurdne, ale Plastici po 40 rokoch fungovania nahrali svoj najlepšie znejúci album. Nie že by sa im predtým nedarilo, kto pozná históriu tejto pražskej undergroundovej legendy vie, že v čase totality to tak kvalitne nahrať jednoducho nebolo možné. Ich vtedajšie albumy vznikali často v hrozných podmienkach na amatérske nahrávacie zariadenie v miestnosti, kde často aj mrzlo.
Predčasne odpisovaní
Po revolúcii boli do roku 1997 iba spomienkou, až kým sa opäť nedali dohromady a odohrali návratové turné, v rámci ktorého zavítali aj na Slovensko. No počas nahrávania ich prvého ponovembrového albumu zomrel v roku 2001 líder Milan „Mejla" Hlavsa a výsledok Líně s tebou spím síce obsahoval výborné veci, ale znel akosi nedovarene, akoby Mejla už nestačil zanechať návod, ako by to nakoniec malo znieť.
Po jeho smrti zlomili nad nimi niektorí ľudia palicu. Ako môže pokračovať kapela, ktorá prišla o svojho lídra, ktorý napísal väčšinu piesní Plastikov. No prvý koncert bez Hlavsu v Bratislave ukázal, že to má zmysel.
Staré jadro a nové tváre
Možno všetci tí kritici, ktorí sa do nich navážajú dodnes, zabudli, že v strede Plastikov stále drží opraty zdravé jadro - klávesista Josef Janíček, huslista Jiří Kabeš a saxofonista Vráťa Brabenec, čiže hudobníci, ktorí v Plastikoch pôsobia od nepamäti a pre svoju hudbu a nekompromisné postoje sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov stali obeťou vykonštruovaného procesu. Prečítajte si napríklad skvelú knihu Pravdivý príběh Plastic People Of The Universe ich manažéra Ivana Magora Jirousa. Tam všetko podstatné je.
Druhý dych dal Plastikom príchod basgitaristky Evy Turnovej, Mejlovej žiačky, ktorá s ním pôsobila v projektoch Fiction a Šílenství. Ak si vypočujete jej pesničky na novinke Plastikov, tak zistíte, že si od svojho učiteľa zobrala všetko podstatné.
A je tu ďalšia osoba, ktorá je pre zvuk kapely dôležitá. Joe Karafiát, gitarista Ducháčkovej Garáže, dal Plastikom ďalší rozmer. Kedysi hral na gitaru dosť exhibicionisticky, no dnes jeho úsporne znejúci nástroj skvele vypĺňa temný a valivý zvuk Plastikov.
Kapela sa upokojila
No nie je to iba zvuk, ktorý robí Masku za maskou takým výnimočným albumom. Kapela si poctivo rozobrala Mejlovo skladateľské líderstvo medzi sebou. Karafiát skôr naplnil tú ostrejšiu podobu kapely (Non Stop Opera), Turnová zasa tú jemnejšiu poetickejšiu tvár (Pojď, Smrt). V piesni Maska zas exceluje klávesista Janíček - tá asi najviac pripomína zvuk Plastikov zo sedemdesiatych rokov.
No najpodstatnejšou správou ich novinky je fakt, že skupina nežije zo svojej minulosti. Oproti predchádzajúcim nahrávkam sa akoby upokojila, ale to ešte neznamená, že obrúsila svoje hrany.
Dôchodok v nedohľadne
Nové piesne znejú rozvážne, vyrovnane, relaxovane. Vôbec neprekáža, že pesničky, často s krátkymi básnickými textami od Krchovského, Brabenca alebo Charmsa, sú dlhé, plné improvizácií postavených na freejazzových Brabencových sólach.
Plastici sú vlastne jam bandom, podobne ako napríklad americkí Grateful Dead. No ich hudba, ktorú mimochodom označujú za akési „stredoeurópske blues", vychádza úplne z iných koreňov, ale princíp zostáva rovnaký. Len málo skupín dokáže svoju hudbu dostať do miest, kde sa zvuk premení na rieku.
Aj keď v úvodnej skladbe spievajú „televizní idylka přistřihla jim křidýlka / vypneme to vypneme a do řiti půjdeme" slová Andreja Stankoviča, na hudobný dôchodok to ešte vôbec nevyzerá. Keď ich tam neposlali komunisti, tak ani dnešný svet, v ktorom ľudia tiež nosia masky ako v minulosti. S tým rozdielom, že dnes ich majú na tvári niekoľko.
