Pozornosti sa Salinger vyhýbal, jeho román Kto chytá v žite sa napriek tomu stal povinným čítaním.
BRATISLAVA. „Prisámpánubohu, keby som ja bol klavirista alebo herec, alebo niečo také a všetci tí analfabeti by si mysleli, že som úžasný, ja by som to tuším neprežil. Nechcel by som ani, aby mi tlieskali. Ľudia nikdy nevedia, čomu majú tlieskať. Keby som ja bol klavírny virtuóz, asi by som hral niekde v skrini," hovorí v knihe Kto chytá v žite Holden Caulfield, kultová postava amerického spisovateľa Jeroma Davida Salingera. Jej autor zomrel v stredu vo veku 91 rokov.
Napísali o Salingerovi
Žiadny iný spisovateľ sa tak rýchlo, tak tajomne a tak dlho pred smrťou nestal legendou ako Salinger. Jeho posledné prózy vyšli v roku 1965 v magazíne The New Yorker. Hovorilo sa, že nebol schopný ani ochotný prijímať kritiku, pretože neraz bola zlomyseľná a preto začal písať do šuplíka a svoje dielo neplánoval zverejniť.
Joyce Carol Oatesová
Nebol som veľký Salingerov fanúšik, no jeho smrť ľutujem. Asi ako keď sa dozviete, že umrel excentrický, prchký, no často fascinujúci strýko. Salinger bol posledným z veľkých amerických autorov začínajúcich po 2. svetovej vojne a jeho Holden Caufield bol možno najväčší americký chlapec-rozprávač od čias Twainovho Huckleberryho Finna.
Stephen King
Salinger sa otočil chrbtom k sláve a pätolízačstvu a stal sa Gretou Garbo literatúry. Preslávil sa tým, že nechcel byť slávny. Kto chytá v žite bol nezvyčajne brilantný román-debut.
The New York Times
Holden Caufield sa stal kultovou postavou, porovnateľnou s Jamesom Deanom. Ale zdá sa, že knižka mala súčasne neželateľný účinok na Marka Davida Chapmana – on povedal, že Johna Lennona zabil preto, aby spravil reklamu Salingerovmu dielu. A podobnú inšpiráciu mal aj John Hinckley, ktorý zranil Ronalda Reagana.
BBC News
Akoby to však hovoril autor sám: krátko po obrovskom úspechu románu z roku 1951, ktorý sa stal nadčasovou bibliou nielen jednej generácie, sa utiahol na samotu v New Hampshire, odmietal rozhovory a novinárov, čím okolo seba vytvoril mýtus akejsi neprístupnej postavy.
„Okolo jeho odlúčenosti vznikalo mnoho legiend," hovorí Salingerov prekladateľ do slovenčiny Jozef Kot. „To však nie je podstatné, veď aj ten múr okolo jeho bydliska sa jeho dielom neustále narúšal."
Pretože aj keď sa Salinger odmietal so svetom rozprávať, svet stále čítal jeho knihy. Tých niekoľko, ktoré dovolil vydať.
Kto chytá v žite a Deväť poviedokAsi najslávnejšia - i keď možno nie najlepšia - Salingerova kniha Kto chytá v žite mohla byť krátkym generačným románom. Nie je, pretože aj šesťdesiat rokov po jej prvom vydaní ju stále vyhľadávajú tínedžeri, je povinným čítaním: a napriek tomu sa čítava s radosťou.
„Pre celú moju generáciu vydanie románu Kto chytá v žite, ktorý sme spoznali prostredníctvom českého časopisu Světová literatura, znamenalo doslova senzáciu," spomína Jozef Kot. „Prirodzene, že aj ja som sa začal o Salingera zaujímať, a tak som sa dostal k prekladaniu jeho Deviatich poviedok, ktoré prvýkrát vyšli v slovenčine v roku 1965."
Salinger v knihe rozbil tradičnú štruktúru poviedky, postavám do úst vložil uveriteľnú reč, iróniu i autorský zmysel pre detaily. „Málokedy, ak vôbec v literárnej histórii vyvolalo pár príbehov takú veľkú debatu, vlnu kontroverzie, pohoršovania, výkladov, ale i chvály," napísali o knihe desať rokov po jej vzniku noviny The New York Times.
Skryl sa pred verejnosťou„Dnes, keď sa hovorí o Salingerovi ako o autorovi jednej knihy, myslím si, že to nie je celkom spravodlivé, pretože aj týchto Deväť poviedok tvorí istú encyklopédiu cítenia sveta po roku 1945. A v podstate tie témy neustále vo svetovej literatúre pretrvávali," dodáva Kot.
V tom istom roku, ako vyšlo Deväť poviedok, Salinger splnil svoje predchádzajúce vyhrážky. Neznášal rozruch okolo svojej osoby, svojmu agentovi kázal páliť všetky listy od fanúšikov, keď videl prvé vydanie knihy Kto chytá v žite, prikázal odstrániť z obalu svoju vlastnú fotografiu. A z Manhattanu sa odsťahoval do domu v mestečku Cornish v New Hampshire.
Vtedy odštartovala akási hra medzi ním a redaktormi novín. Žurnalisti sa pravidelne vydávali k Salingerovmu domu, aby ho odfotili či prinútili ho povedať aspoň niekoľko slov. Väčšinou vyhral spisovateľ. „Obetoval viac energie vyhýbaniu sa svetu ako väčšina ľudí tomu, aby si ich svet vôbec všimol," komentovali to výstižne New York Times.
Iný SalingerPosledné Salingerove knihy vyšli v 60. rokoch. Z textov publikovaných v magazíne The New Yorker vznikli knihy Franny a Zooey a Do výšok zdvíhajte krov, tesári a Seymor.
„Myslím, že tieto knihy ho stavajú do celkom iného svetla ako autora Kto chytá v žite," hovorí Kot. „Je v nich množstvo autobiografických prvkov, ale on sa ich usiluje reflektovať na báze zenbudhizmu. Je tam neustála oscilácia východných filozofií vo vzťahu k vtedajšej americkej kultúre, sú to knihy obsahujúce množstvo akademických informácií - narážky na literatúru, filozofiu. Je to o niečo náročnejšie čítanie ako Deväť poviedok či Kto chytá v žite."
Posledným jeho textom bol krátky príbeh Hapworth 16, 1924. Vyšiel však len v časopise a povolenie vydať ho knižne si spisovateľ v roku 1997 rozmyslel.
