S manželkou.
Jeho životným snom bolo stať sa hercom, no dva pokusy o prijatie na DAMU a odpoveď – „Pre nedostatok talentu neprijatý“ – ho priviedli na filozofickú fakultu. Zotrval tam päť semestrov, potom dve desaťročia moderátorsky sprevádzal skupinu Fešáci, písal scenáre a hral amatérske divadlo. Divácky úspech mu nakoniec priniesol vlastný zábavný program Novoty. Dnes ho českí diváci poznajú ako zabávača v Dobrotách na Nove, slovenskí sa s ním stretávajú ako s „kuchárom“ v markizáckych Chuťovkách. Petr Novotný sa netají tým, že má rád úspech a peniaze. Muž, ktorého firma má ročný obrat štyridsať miliónov českých korún, hovorí, že je predovšetkým podnikateľ a že celkom chladnokrvne vo svojej profesii zabávača kalkuluje.Ste známy svojím otvoreným prístupom k médiám – posledná jóbovka z vášho súkromia hovorí o stratenej dcére Lenke.
„Ani mi o tom nehovorte! Najskôr to vyšlo v Blesku, potom to prebrali takmer všetci, aj slovenské noviny. Už dva týždne nerobím nič iné, len dvíham telefóny. Volajú mi ľudia z Čiech aj zo Slovenska – novinári, diváci aj rôzni senzibili, ktorí mi chcú pomôcť. Pritom Lenka je už dávno vo svojej škole v Perthe. Ale môžem si za to sám, keďže som v rozhovore spomenul, že moja dcéra zablúdila v austrálskom buši.“
Neodradilo vás to?
„Som ústretový k médiám, pretože som takisto novinárom a doteraz pracujem v rádiu. Je pravda, že to občas preženiem. Poskytnem rozhovor aj trinásťročnému chlapcovi pre triedny časopis. Celý súbor čaká na odchod do kultúrneho domu a ja mu dávam rozhovor. Ale veď to je tiež novinár! Populárni ľudia bulvár priťahujú. A keď im to robí probémy, nech do šoubiznisu nelezú.“
Vaša rodina sa do šoubiznisu dostala nedobrovoľne – manželka a deti sa však na stránkach novín objavujú tak často ako vy. Robia to dobrovoľne?
„Poskytujem veľa rozhovorov a neutajujem ani svoje súkromie. Rodina si už zvykla, že nám po dome chodia novinári a hľadajú opicu, kanárika alebo digitálnu sprchu. Aj tú totiž máme. Samozrejme, že staršie deti si pri šiestom fotografovaní na tej istej sedačke klepú na čelo, ale pre tie menšie je to dobrodružstvo. My sme pohodová rodina, pre nás sú aj takéto návštevy zábavou.“
Úspech mám zo všetkého najradšej
S celou rodinou. FOTO – ARCHÍV
Napriek tomu ste častým terčom kritikov. Ako synonymum lacnej zábavy. A pritom vraj máte v obľube najmä intelektuálny humor. Je to pravda?
„Kritikov rozčuľujem a provokujem. Pripusťme, že kritik je intelektuál, ktorý má oveľa vyššie kritéria na zábavu ako ja. Jeho chyba je, bohužiaľ, v tom, že svojím pohľadom hodnotí zábavu určenú inému divákovi. Robím zábavu pre ľudí, ktorí nemajú také vysoké intelektuálne nároky. Cieľavedome chcem zasiahnuť čo najširšie spektrum divákov, pretože úspech mám zo všetkého najradšej. Na priznanie, že mám rád Lietajúci cirkus Montyho Pythona, Divadlo Járy Cimrmana alebo Lasicu a Satinského niektorí reagujú slovami – ‘Ty vole, len sa pochváľ, akú máš rád inteligentnú zábavu a akú robíš ty!‘ Ale keby som mal súkromnú televíziu, tiež by som intelektuálny humor v hlavnom čase nepustil.“
Takže kritiku nesledujete?
„Kritik si sadne k môjmu programu, vyhádže sa od hlavy po päty a napíše, čo videl. Nie ako to videl, ale čo videl – a navyše pridá, že to bolo hlúpe. Žije vo vlastnom svete, ktorý sa, našťastie, so svetom divákov a umelcov nestretáva. Ale ja čítam o sebe všetko, využívam aj výstrižkovú službu.“
Prečo to sebatrýznenie?
„Som analytik a zaoberám sa psychológiou diváka. V živote sa nebudem vysmievať takzvaným koláčom sledovanosti. Sledovanosť je základom, predovšetkým v súkromnej televízii. Ako divák môžem mať proti Nove alebo Markíze desiatky výhrad, ako obchodník nemám ani jednu. Ponúkajú presne to, čo si trh vyžaduje. Najsilnejšiu časť mojich divákov tvoria väčšinou stredoškolsky vzdelané ženy vo veku tridsať až päťdesiat rokov. Poteší ma, keď v tom koláči nájdem veľa mladých ľudí.“
Prispôsobujete svoje vystúpenia ratingom?
„Absolútne. Až tak, že vám budem pripadať ako blázon. České ratingy, vychádzajúce z peoplemetrov, ocenia každú minútu. Viem presne zistiť, že počas deväťminútového výstupu, o ktorom som sa domnieval, že je obzvlášť vtipný, mi medzi piatou a siedmou minútou odišlo štyridsaťtisíc divákov. Pri počte dvoch miliónov, ktoré ma sledujú, by som sa nemusel znepokojovať, ale je to škoda. Znamená to, že som divákov chvíľku zbytočne nudil. Pýtam sa, prečo odišli?“
Nezaujal som oblekom, ale pyžamom
Kam až ste ochotný zájsť, aby ste si ich udržali?
„Môj program musí mať taký švih, aby si ľudia ani na chvíľu nemohli vydýchnuť, aby sa stále smiali a netrúfli si odísť, pretože by mohli o niečo prísť. Chladnokrvne kalkulujem. Každý program je výsledkom kalkulácie. Dalo by sa dokonca povedať, že až na hranici podvodu. Hrám s ľuďmi dohovorenú hru. Hrám sa na niečo, čím v skutočnosti nie som, pretože v súkromnom živote nie som až taký dynamický. Diváci vedia, že sa nesmejem stále, ale v tej chvíli im to pripadá normálne.“
Ako viete, čo zaberie na ľudí?
„Mám overený systém. Všetko si najprv vyskúšam na javiskách kultúrnych domov. Týždeň pred vystúpením žijem novou príhodou, ktorú chcem vyrozprávať. Premýšľam napríklad o tom, či je veselé, že manželka pri navigovaní v aute neustále obracia mapu. Nevie si predstaviť, že vpravo je zrazu vľavo, číta naopak názvy ulíc, takže vždy zablúdime. Ale má to jednu výhodu – žena, ktorá naviguje, nedokáže súčasne hovoriť, preto mlčí. Na tejto príhode sa dá zabaviť také dve minúty. Ak to zaberie, zajtra to natiahnem na štyri minúty a počas dvoch týždňov je z toho veľké osemminútové číslo. Mesiac ho zdokonaľujem, kým si s ním trúfnem do televízie a viem vopred, kde sa budú ľudia smiať.“
Aj vaše neustále prezliekanie a javiskové kostýmy sa stali terčom kritiky. Prečo to robíte?
„Nemám rád obleky, necítim sa v nich dobre. Moje oblečenie na javisku je kompromisom. Obleky nie sú celkom normálne, niekedy sú úplne vyšinuté. A prečo sa stále prezliekam? Vzniklo to náhodou. Môj parádny, drahý oblek režisér zhodnotil, že to je síce pekné, ale ku mne sa to nehodí. Vyzerá to, že machruješ, a komik machrovať nemôže, povedal mi. Musel som sa niečím zhodiť, tak som si priniesol pyžamo. To neuveriteľne zabralo. Po čase sa z toho vyvinul systém. Keď je kostýmov menej, diváci majú pocit, že o niečo prišli. Moji hostia sa tiež prezliekajú, dokonca aj Karel Gott.“
Kým teda vlastne ste – zabávačom, moderátorom, kuchárom, podnikateľom?
„Som skutočne podnikateľ, to je moja profesia. Mám rád slovo zabávač. Najpresnejšie vyjadruje to, čo robím. Dvadsať rokov som bol moderátorom, zabávačom som krátky čas, možno päť rokov. Zabávam ľudí tým, čo naozaj prežijem.“
Komikom nie? Nechcete to, alebo neviete?
„Nemám herecký talent. Spoznali to už na prijímačkách na DAMU. Vtedy ma veľmi urazilo, že ma nevzali pre nedostatok talentu. Hral by som ako divý a mám z toho mindrák. Preto si chcem postaviť vlastné divadlo. Budem hrať za svoje peniaze a kto na to bude chodiť, to je jeho problém. (Smiech.) Nie som herec, a občas to aj pocítim, hoci mi to nikto otvorene nepovie. Stane sa mi, že na javisku neviem realizovať ani elementárnu požiadavku režiséra na herecký výstup. Mimochodom, aj taký, ktorý som si sám napísal.“
Šestnásťročnej dcére som kúpil diskotéku
FOTO – ARCHÍV
Rozprávačský talent však nezapriete, ktoré z detí ho zdedilo?
„Najstarší syn Pavel je skutočne rodený rozprávač, uvádzal maturitný ples a bol dobrý. Veľa mu to však nehovorí, skôr inklinuje k žurnalistike a píše skvelé fejtóny. Práve v nich som zistil, že svojho syna vlastne nepoznám. Staršia dcéra Lenka je najpodnikavejšia zo všetkých detí, už v šestnástich mala vlastnú diskotéku.“
To si nemôže dovoliť každý tínedžer…
„Dal som jej štyristotisíc, ale za veľmi tvrdých podmienok. Nie som Červený kríž. Hoci som si myslel, že jej kúpim diskotéku, v ktorej bude tri roky ukrytá pred partiou, akoholom a drogami, nahlas som jej povedal, že to bude svojmu otcovi splácať. Splácala poctivo každý mesiac. Nedávno sa jej zapáčila práca v mojej cestovnej kancelárii. To bude asi jej budúcnosť. Desaťročná Soňa bude pravdepodobne najväčším zabávačom. Je tým povolaním úplne posadnutá a minulý týždeň dokonca napísala svoj prvý scenár. Videla, ako sa trápim s úvodom programu, tak mi ho napísala a dodržala aj formu. Odložil som si ho, budem sa na tom smiať ešte aj o desať rokov.“
K najmladšej Soni pred vyše dvoma rokmi pribudol adoptívny Lukáš. Čím vás najviac prekvapil?
„Lukáš mentálne zaostáva o dva roky. Má dvanásť, ale stále je veľmi detský. Chýba mu deväť rokov života v normálnej rodine. Každý mesiac nás niečím prekvapí. Raz sme zistili, že nevie, ako sa volá štát, v ktorom žije, inokedy vyšlo najavo, že nepozná kino. Nedávno sme plánovali dovolenku a deti chceli spať pod širákom. Hoci Lukáš vymazal z pamäti takmer celú minulosť a o svojej matke nezvykne hovoriť, povedal, že on spal pod širákom už niekoľkokrát. Keď ich babička vyhodila, tri dni spali vedľa cesty. Má šialenú minulosť, ani moja žena nevie, čo s ním robili.“
Nebojíte sa génov?
„Génov sa, samozrejme, bojí každý, preto sú detské domovy plné. Veľmi verím prostrediu, v ktorom dieťa vyrastá. Či som sa nemýlil, uvidím, keď bude v puberte. Otvorene s ním o všetkom hovorím a často mu pripomínam, že musí používať mozog. A Lukáš sa naozaj snaží, zlepšil sa v škole, výborne zapadol do rodiny. Je vtipný, živý, dynamický, vyzerá celkom ako môj.“
Môj obrat: 39 miliónov. Vo firme som sám
Na Slovensku ste sa preslávili najmä vďaka programu Chuťovky, do vášho života však periodicky vstupujú odtučňovačky. Ktorá bola najhoršia?
„Z jednej odtučňovacej kúry mám priam apokalyptický zážitok. Liečil som sa v ústave! Zaplatil som obrovské peniaze za to, že mi nedali najesť a naháňali ma po lese. Dostali ma úplne na dno, a to sa tak ľahko nikomu nepodarí. Na konci mi do hlavy nedostali nič iné len – špekáčiky, rezeň, jesť. Schovával som sa pred jedlom v kinách po celom okolí, ale neviete si predstaviť, ako často sa vo filmoch jedáva. Bolo to také hrozné, že som o tom napísal scenár k filmu Sedm hladových.“
Hladný milionár. Vaša firma 6P má vraj ročný obrat štyridsať miliónov.
„Štyridsať, šesťdesiat… Minulý rok sme mali tridsaťdeväť.“
Ako ste zarobili prvý?
„Vo sne ma nenapadlo, že budem niekedy podnikať. Necítil som sa na to. V prvom rade som sa považoval za umelca. Keď sa po revolúcii uvoľnili pomery, myslel som si, že si splním všetky sny, že Fešáci konečne vydajú platňu. Opak bol pravdou, nikto ich nechcel vydať. Pustil som sa preto do toho šialenstva sám. Šiel som priamo k riaditeľovi gramofónovej firmy a ako úplný hlupák, ktorý ani nevedel, čo to je IČO, som sa ho opýtal, koľko by to stálo. Napriek všetkému sa so mnou vľúdne porozprával, a pretože bola iná doba, v banke mi požičali na môj ksicht deväťstotisíc.“
Vraj ste mali plný dom platní. Ako ste sa ich zbavili?
„Boli všade – v spálni, v kuchyni, v predsieni. Stošesťdesiattisíc dvojalbumov! Hovoril som si, ako sa toho zbavím, ako sa vôbec platne predávajú? Prvých stodvadsať kusov som predal osobne v Třebíči, zvyšok som posielal poštou. Jedného dňa v dome nebola ani jedna platňa, mal som zaplatené všetky dlhy a na konte milión. Žena mi doteraz hovorí, že som mal vtedy skončiť, lebo odvtedy už také peniaze nevidela. Dnes sa vo firme točia milióny, peniaze neustále reinvestujem a nikto z laikov sa v tom už nevyzná. Občas pošlem za manželkou účtovníčku, aby jej vysvetlila, že sme na tom dobre. Ja peniaze nepotrebujem, mám všetko.“
Každú vašu investíciu prijala manželka s takým pokojom?
„Mirka je úplne normálna žena s finančným rozhľadom zodpovedajúcim manželke v domácnosti, pre ktorú je každá investícia vyššia ako šesťdesiat korún riziko. Snažím sa jej nezverovať so všetkým, ale nie je to odo mňa fér, pretože má vedieť, čo robím. Niekedy si však myslí, že som regulárny blázon. Pritom si musím zaklopať, že som ešte na ničom nepohorel.“
Chcem vlastné divadlo – za 14 miliónov
V podnikaní sú s vami „zainteresované“ takmer len technické hračičky.
„Technika robí v mojom dome nepredstaviteľné veci. Investujem do softvéru a hardvéru a on mi to vracia. Nosím hodinky, ktorými sa dorozumievam s počítačom v mojom dome. Počítače pracujú samé, riadia moju firmu, ktorá nemá žiadneho zamestnanca. Len brigádničku, ktorá šesť hodín denne kŕmi počítače údajmi. Zo svojej zbierky receptov dokážem vygenerovať knihu za štyridsať sekúnd. Ja len skontrolujem, či nie sú vedľa seba dve polievky. Tak je to aj so scenármi, zvukom si vkladám do scenárov svoje nápady.“
Plánujete ešte nejakú superinvestíciu?
„Chcem vybudovať vlastné zábavné centrum v Prahe, kde budú koncerty, vystúpenia zabávačov, komikov, výstavy. Mám investora na rekonštrukciu budovy, bude to stáť asi štrnásť miliónov.“
Vraj umelcom poskytnete honorár, aký si zažiadajú. Ktorý bol najvyšší?
„Niektorí umelci v oblasti hovoreného slova vezmú za večer aj stotisíc korún, speváci aj dvestotisíc. Sú to výnimoční umelci, ja im však peniaze nedávam, ale ponúkam ich za honorár, aký si povedia. Trh rozhoduje o tom, či ich chce. A keď ich odmietne, nemajú kšeft.“
Vy sa odmietnutia neobávate? Priznávate, že je „prenovotované“, napriek tomu budú Markíza a Joj uvádzať vaše prakticky rovnaké programy o varení.
„Dokonca v rovnakom čase. Ostáva len dúfať, že sa nestretnú v jeden deň rovnaké recepty. (Smiech.) Nemôžem to ovplyvniť, televízia Joj bude opakovať reláciu, ktorú som pripravil pre Novu. Ale pre Markízu pripravujem nový zábavný program s Karlom Šípom. Bude sa volať Colnica a dúfam, že sa vďaka nemu aj v Košiciach stane z Novotného-kuchára Novotný-zabávač.“
Autor: Jana Kollárová
