Vyše milióna divákov počulo hudbu k megafilmu Bathory. Z nich len zlomok vie, že sa na nej podieľal Martin„Maok" Tesák. On sám sa zdráha ukazovať v médiách, jediné, čo chce, je otvárať ľuďom uši. Slúži mu na to hudba a pocit hlbokej prítomnosti, ktorý ňou dokáže vyvolať. Darí sa mu to, možno preto, že ju skladá priamo na mieste - na koncertoch v čajovniach alebo v domčeku na kraji dediny, kde býva.
Prečo sa mladý človek z mesta presťahuje na vidiek?
Sám neviem. Hľadali sme so žienkou domček, kde by sme mohli začať žiť. Keď sme nič nenašli v Bratislave, hranicu sme posúvali ďalej a ďalej. Študoval som architektúru, z nej som odišiel asi rok pred koncom. Bol to silný impulz, ktorému sa nedalo odolať. Až keď sme mali kúpený dom, všimol som si, že som vlastne odišiel zo školy. (Smiech)
Škola vám nič nedala?
V podstate bola ako azyl. Bolo mi tam dobre, lebo som nemusel príliš chodiť na prednášky, a tak som robil muziku.
Nelákalo vás doštudovať a dom postaviť vlastnými silami?
To, že som zo školy odišiel, neznamená, že vo mne vedomosti nezostali. Keď opravujem dom, sú na nezaplatenie.
Znie to až idylicky. Ako vyzerá váš bežný deň na samote?
Nie je to úplná samota, žijem v dedine, akurát na kraji. Mám tam pokoj. Teraz ráno vstanem, otrasiem sa od zimy, zoberiem sekeru a idem narúbať drevo. Zakúrim, dám si variť vodu na kávu, zobudia sa deti, máme šesťročnú dievčinu Johanku a dvojročného Eliáša. A s nimi ide celý deň. Moje štúdio sa nenápadne premenilo na detskú izbu, na tvorbu si musím nájsť a uhájiť čas.
V hlavnom meste sa hudobníci sťažujú, ako sa musia obracať. Ako to ide, živiť sa hudbou mimo centra?
Je to len vec pohľadu a odhodlania. Mňa hudba živí. Buď chodím na koncerty, alebo skladám hudbu k divadlu, ilustráciám, filmom.
Najprv ste hrávali avantgardný rock, potom sa zjavil Maok a s ním vaša iná, zvláštna hudba. Čo za tým bolo?
Pre mňa to nebolo nič nové, bolo to skôr rozpomínanie sa. Keď sme sa odsťahovali z mesta, bolo ťažké dochádzať na skúšky kapely. V tom istom čase som sa vrátil k svojej pôvodnej tvorbe, hudbe, ktorá mi išla zo srdca.
A to je aká? Sotva nájdete niekoho, kto tvrdí, že nehrá od srdca.
Znamená to, že sa hudbu nesnažím manipulovať do vopred určenej podoby. Nechávam ju slobodnou, nech je, aká chce, ako mi zvnútra vyviera vo chvíli, keď hrám. 
Je mi potom jedno, či výsledok znie ako pop, punk, alebo ako hocičo iné.
Nie je to prekážka, ak sa treba hudbou živiť?
Malý konflikt som zažil, keď som začal robiť hudbu k filmom. Vždy sa ale našla cesta. Na koncertoch mi nezáleží, či deväťdesiat percent ľudí odíde. Ale ak ide o hudbu k filmom, tam je v hre predstava režiséra, je to na objednávku, tlačí ma termín.
Platí, že hudba k filmu je dobrá vtedy, ak si ju divák ani nevšimne?
To si myslím o každej hudbe. Keď urobím cédečko, považujem ho za dobré, keď si ho človek pustí a zrazu zistí, že je koniec. Ľudia sa zaberú do inej činnosti, začnú sa napríklad rozprávať, ubehne hodina a ani si nevšimnú, že niečo hrá. Dobrá hudba je taká, čo vsiakne do priestoru, nevytrhne poslucháča, ak on sám nechce.
Hudba ako kulisa je princíp žánru ambient, to máte odtiaľ?
To sa ku mne dostalo až neskôr, keď som hudbu robil. Ako vždy som si myslel, že som na svete jediný a až potom som zistil, že niečo podobné robí veľa ľudí. Akoby myšlienka visela vo vzduchu a chytili sa jej viacerí. Je to tak, že zmysel vidím v úžitkovej hudbe, hudbe na každodenné používanie.
Sú názory, že to je podradný termín, hudba by mala byť umelecká.
Vidím to inak. Hudbu by ľudia mali používať, napríklad na to, aby sa uzdravili zo stresu, alebo aby ich inšpirovala na rozhovor. Podberie ich vnímanie a oni sa hlbšie prepoja a lepšie porozprávajú aj vďaka hudbe v pozadí. Rovnako platí, že pri nej môžu meditovať.
Meditačná hudba je nálepka, akej sa poslucháč spravidla zľakne. Predstaví si brakový New Age, vonné tyčinky.
Keď sa povie ezoterická hudba, tiež sa mi ježia chlpy na chrbte. Relaxačná, to už dokážem prijať. Ako meditačnú by som si svoju hudbu vedel predstaviť, za predpokladu, že si ujasníme, čo je meditácia.
Takže, čo je meditácia?
Pre mňa je meditácia všetko od sedenia so skríženými nohami a zavretými očami až po šprint. Môže to byť tanec, rúbanie dreva, chôdza pri nákupoch. Meditácia je pre mňa spojenie so svojím vnútrom. Do hĺbky sa však východnými filozofiami nezaoberám. V podstate prijímam, čo prejde filtrom môjho srdca a chladného rozumu. Dalo by sa povedať, že som skôr skeptik.
Skeptik by povedal, že čo prežívate pri počúvaní, je obyčajná sugescia.
Možno je, presne tak. A možno aj nie.
A to je v poriadku?
Áno. Celý život prichádzame na to, čo je sugescia a čo je naozaj. Hranica medzi tým je niekedy veľmi tenká, nikdy by si človek nemal byť až taký istý. Možno si je istejší, keď má vo všetkom semienko pochybností. Tak päť percent pochybnosti je zdravých, teda aspoň pre mňa. (Smiech.) V hlave nosím neustálu otázku, na ktorú mi život dáva odpovede.
Okolo je toľko kníh o meditácii, no čo je čudné, takmer nik nič také nepraktizuje.
Ten istý pocit mám aj ja. Akoby človek potreboval farebné zážitky, aby mal pocit, že žije, a pritom mu unikajú každodenné krásy. Ak ich nevidí farebne a nepočuje aspoň nejaké anjelské hlasy, tak si myslí, že to je nič.
Nie je ľahké opísať hudbu, ktorú skladáte. Skúsite to sám?
Možno to bude znieť sebecky, ale hudbu som začal robiť pre seba. Ak mi to, čo skladám, nerobí dobre, niekde je chyba. Ak robí dobre aj niekomu inému, je to navyše a je to fajn. Stalo sa mi, že som začal kalkulovať, či sa bude, nebude páčiť. Našťastie, mám na to akýsi alarm a aj keď sa nejaký čas v tom motám, povie mi stop a vnútorne nemôžem ísť ďalej. Dám si dlhú prestávku, aby som sa zorientoval. Nechcem, aby boli peniaze na prvom mieste, no, samozrejme, ani ich neodmietam, lebo je to aj môj chlebík.
Čo je zlé na hudbe ako remesle?
Nič. Uvediem príklad. Obuvník vyrába topánky a keď to robí preto, že ho to baví, v topánkach je všetka jeho sústredenosť, láska. Topánky si nájdu majiteľov, ich výrobca sa uživí. Potom je druhý typ obuvníka, ktorý robí topánky len preto, aby zarobil peniaze. Topánky sa možno rozpadnú, ale tiež ich nájdu ľudia, zaťažení na lacné výrobky. Sú hudobníci, ktorí najprv vidia zárobok a potom sa nastavia tak, že ich práca baví. Neodsudzujem ich, je na každom, ako sa rozhodne.
Ja to nedokážem a robím to spôsobom: najprv srdce, potom peniaze.
To je pekný slogan.
To áno. (Smiech.) Opačnú skúsenosť som mal, keď sme si s kamarátom chceli zarobiť na Kanárskych ostrovoch. Mali sme so sebou gitary, ale z kšeftu nič nebolo, zostali sme bez peňazí, bez letenky. Ponúkali sme sa po hoteloch, reštauráciách, hrávali sedem- osemkrát do týždňa, napríklad džezové štandardy, odohrané presne do noty. Po troch mesiacoch som bol ako stroj, myslel som, že to neprežijem.
Vtedy ste zistili, že improvizácia vám sadne viac?
Vlastne to vzniklo aj z lenivosti niečo si pamätať. Predtým sme s kapelou hrávali zložitú muziku, pri ktorej som stále musel rozmýšľať. Teraz nemusím, sadnem a hrám.
Nie je to stres, ísť na pódium a nemať predstavu, čo budete hrať?
Stane sa, že mi nič nenapadá, cítim sa prázdny. Musím s tým pracovať, uvoľniť sa. Čím je na koncerte viac ľudí, tým je stres väčší. To je moja najväčšia životná škola - byť uvoľnený napriek tomu, že neviem, čo bude. Je to tak aj v živote.
Umelci radi rozprávajú, ako ich inšpiruje okamih, no neraz je za tým skôr cvičenie, dril.
Technika a remeslo improvizáciu určite zjednodušujú a stres odbúravajú. Ale to len ak ide o nástroje, na ktoré treba vedieť hrať, napríklad husle. Sú nástroje, na ktorých nemusíte vedieť hrať, aby ste sa dokázali vyjadriť, trebárs hrnce. Ja som začínal bubnovať na fľaše od kokakoly, lebo mi chýbali bicie.
Neleží tam hranica, kde sa končí zvuk a začína sa čosi iné? Hluk?
S predmetmi je to tak. Ak je zvuk spojený s predmetom, ktorý vidíte, nič vám nepovie. Vidíte fľašku, ako buchne o stôl, 
predpokladáte, čo zaznie, je to pre vás normálne. Ale ak neviete, že ide o fľašku, počujete zvuk ako zaujímavý. Stačí zavrieť oči, rozpojiť súvislosť medzi zvukom a predmetom, ktorý ho vydáva, aby ste dokázali zvuk počuť ako hudbu.
Môžete si vytvoriť vlastné obrazy, započúvať sa trebárs do zvuku okoloidúceho auta. Na Kanárskych ostrovoch som býval pätnásť metrov od cesty, kde nonstop jazdili autá. Liezlo mi to na nervy, tak som sa na to začal zameriavať ako na hudbu a nahrávať to na mikrofón. Mám ich na jednom cédečku a vôbec tam neznejú ako autá, skôr ako vesmírne lode. Inokedy som robil hudbu do filmu o prírode. Žiadali ma o niečo vesmírne, mystické, nahral som chladničku, ako vrčí, dal to do samplera a zahral o dve oktávy nižšie. Bol to vesmír ako vyšitý. (Smiech.)
Ako ste sa dostali k filmovej hudbe?
To bol odjakživa môj sen. Prvá bola hudba pre Richarda Krivdu k filmu o lietajúcich balónoch. Tú počul Tomáš Hulík a hudbu, ktorú som robil pre Hulíka, zase počul Paľo Barabáš. Bolo to ako reťaz. Vlastne som nerobil nič pre to, aby som robotu získal, iba som sedel doma a veľmi si to želal.
Režisér Paľo Barabáš je cestovateľ-dobrodruh, krajinou, kam cestuje vy, je skôr ľudské vnútro. Ako ste vy dvaja vychádzali?
Dobre, čím ďalej, tým lepšie. Myslím, že každý jeho ďalší film je viac vnútorný ako ten predošlý. Naposledy sme robili Ticho nad oblakmi, čo je hodinová meditácia z časozberných záberov na oblaky. Hudbu som skladal na Paľove zábery, ale aj on ich strihal na hudbu, bol to taký vzájomný kolotoč. Reťaz pokračovala, keď hudbu z Paľových filmov počul Juraj Jakubisko. Moja žena mu potom poslala cédečko, ja som na to zabudol a pár mesiacov nato sa Jakubisko ocitol v čajovni, kde som mal koncert.
Hudbu do Jakubiskovej Bathory ste skladali viacerí, kedy znie tá vaša?
Tam, kde sú živí muzikanti, v jemnejších scénach, kde sú chóry alebo napríklad renesančná hudba. A potom všade, kde bolo treba píšťaly, fujary, lutnu, ľudovejšie a dobovejšie nástroje.
Čím vás priťahuje ľudová hudba?
Dlho som bol odporcom ľudovej hudby, liezla mi na nervy. Možno pre asociácie z minulosti. Odznelo to, keď som si zrazu uvedomil, že aj v mojej hudbe sú ľudové prvky.
Odkiaľ sa tam vzali?
No práve! Dobrá otázka. Asi tam sú, lebo som tu vyrástol, mám ich v génoch a bol som s nimi v kontakte. Dnes už ma oslovuje muzika celého sveta, azda okrem ľudovej hudby Nemecka a Holandska. Tam neviem nič nájsť, asi je to moja chyba. Slovenské ľudovky hrávam na konci koncertu, napríklad, keď chcem, aby sa ľudia popreberali z rôznych stavov. 
Zahrám dve - tri a zrazu je všetko na pravom mieste.
To znie, akoby vaše vystúpenia boli viac muzikoterapiou než obyčajným koncertom.
Stáva sa, že sa niekto dostane hlboko do zážitkov z minulosti a môže zažívať nepríjemné veci. Stalo sa mi na koncerte, že ľudia začali plakať. Potom treba poslucháča pomaly vyviesť späť, aby sa zakotvil. S muzikoterapeutmi robíme aj rôzne dielne a semináre.
Čo sa tam ľudia môžu naučiť?
Prídu napríklad takí, čo nikdy nehrali na hudobný nástroj. Myslia si o sebe, že im to nikdy nepôjde, lebo nemajú sluch a zmysel pre rytmus. Tam môžu zistiť, že to tak nie je.
Dokáže to každý?
V podstate áno. Neučím ich techniku, ako hrať na nástroj. A aj to, že ich učím, treba brať v úvodzovkách, lebo na všetko prichádzajú ľudia sami. Pointou je otvoriť si uši. To je vstupná brána do sveta hudby. Vyludzovanie tónov, vytváranie hudby, prichádza až potom.
Používate špeciálne cvičenia?
Vždy to vyzerá inak. Niekedy vôbec nepoužívame nástroje, ale iba vlastné telo, hlas. Vtedy sú aj lepšie výsledky, ľudia sa rýchlejšie prehĺbia. Napríklad začneme tlieskať. Občas do toho vstupujem, snažím sa, aby 
precítili počúvanie. Snažíme sa započúvať do každého nástroja, jeho farieb, detailov, učíme sa vyextrahovať rôzne nástroje a potom počuť celok. Skúsime nástroju odpovedať a sledovať, či to ten človek postrehne. Je to všetko o kominikácii s druhým a so samým sebou. Hudba je nástroj na jej precítenie a vyjadrenie.
Nie je nebezpečenstvo v tom, že hudba dokáže aj škodiť?
Presne tak. Človek si môže vsugerovať, že pomáha, a pritom škodí. Pre mňa je moment, keď si uvedomím, že možno pomáham, zároveň aj signálom: aha, pozor, odteraz môžem škodiť. Len čo je v tom zapletené moje ego, viem, že mám brzdiť.
Stáva sa, že vás pokladajú za kompletnú kapelu. Máte spočítané, koľko nástrojov ovládate?
Znie to neskromne, ale keď sa to precíti, je to reálne. Takže: ovládam všetky nástroje. Mojím spôsobom. (Smiech.) To isté môže povedať každý. Napríklad nevie hrať na husliach, ako je bežné, ale vie na ne hrať tak, že po nich klepká. Ovládať nástroj pre mňa znamená nemať strach vyjadriť sa ním akýmkoľvek spôsobom.
To vás baví aj na elektronike? Škatuľky a efekty ste používali, keď to medzi hudobníkmi u nás zďaleka nebola taká móda, ako je dnes.
Mám takú povahu, že veci okolo hudby stále zdokonaľujem. Tak som si zháňal kábliky, prepájal efektové škatuľky. Zrazu prišiel bod, že som to mal také prepojené, že som hral, pozeral na svetielka, ako blikali, vnáral sa do toho. A prežívanie hudby bolo preč. Vtedy som si povedal: dám si efektovú diétu. Teraz hrám pokojne aj čisto akusticky, bez aparatúry. Je to, ako keď niekto korenil tak silno, že prestal vnímať chute v jednoduchosti a kráse. Tým nechcem povedať, že elektronika v hudbe je zlá. Ak ju viete používať s prehľadom, je to v poriadku. Ak sa v nej stratíte, ako sa stalo mne, treba sa opatrne pozrieť na veci novým pohľadom.
Je niečo viac v nástroji, ktorý si hudobník sám vyrobí?
Asi je. Ak si nástroj sám vyrobíte, ľahšie preniknete do jeho podstaty, rýchlejšie sa s ním skamarátite. Ja vyrábam iba tie jednoduchšie, píšťalky, bubny. Ale už ani nemôžem povedať, že ich vyrábam, lebo som dlho žiadny nevyrobil.
Vyše desať albumov ste vydali v tichosti, na kolene. V titulkoch k Bathory je len váš pseudonym. Kam sa podeli vaše ambície?
Neviem, kam sa podeli, niekam zmizli.
Takže je všetko, ako má byť?
Prežil som aj obdobie, že by som mal s hudbou ísť viac do sveta. Teraz robím, čo ma baví, aj ma to uživí a nič viac neriešim. Stačí mi, že hrám na Slovensku a v Česku. Hudba dnes putuje cez internet všelikam.
Viete, kam doputovala tá vaša?
Určite do Dánska, Nórska, Švédska, USA, Ruska, Holandska, Talianska. Ľudia si ju nájdu, ale skôr náhodou, pretože na internete nemám stránky v angličtine. Niekedy sa zo zahraničia ozývajú režiséri, že do svojich filmov používajú moju hudbu, ktorú si stiahli, a potom napíšu. Alebo aj nenapíšu. Je to aj otázka potrieb. Ak by som potreboval 
viac materiálneho zabezpečenia, možno by som sa musel viac obracať, organizovať. Teraz mám pocit, že som našiel rovnováhu medzi svojimi potrebami a tým, koľko energie dávam do hudby, aby ma živila.
Rovnováha je ten dôvod, prečo ste sa najprv zdráhali poskytnúť rozhovor?
Mám rád pokoj. Je dobré, ak vás poznajú priatelia hudobníci a máte poslucháčov, ktorí vás uživia, no všetko s mierou. Mal som obdobie, že si ma začali médiá trochu všímať, myslel som, že to bude užitočné, prídu nové možnosti. Ale vôbec to tak nefungovalo, skôr naopak. Bola to otrava.
Odkiaľ vlastne máte prezývku Maok? Aj to niečo znamená?
Ľudia si často myslia, že je v tom niečo mystické, pritom je to obyčajná skomolenina z detstva. Keď som bol malý, miesto Maťko som na obrázky omylom písal Maok. Možno pred desiatimi rokmi som sa prehrabával v starých kresbách, kde som to našiel. Pozerám: Maok? Tak budem Maok. Objavil som, kto som. Možno keď z toho vyrastiem, budem sa volať inak. (Smiech.)
