Človek nemôže ovplyvniť, ako žije jeho dielo. O tom je presvedčený spisovateľ PÉTER NÁDAS. Aj tak prišiel rád do Bratislavy, aby tu predstavil slovenský preklad svojej románovej trilógie Paralelné príbehy. Tvrdí, že sa nenarodil preto, aby jeho knihy čítali milióny ľudí, no napriek tomu vychádzajú v desiatkach jazykov. Keď ho počúvate čítať vlastné texty, máte pocit, že to nikdy inak nechcete. A k jeho knihám sa v tichu svojej intimity predsa budete vracať.
Odkrývate podoby človeka v rôznych obdobiach minulého storočia cez najjemnejšie detaily a súvislosti. Ako ho vo všeobecnosti vidíte?
„Približne v päťdesiatych rokoch minulého storočia tu nastal istý predel, dovtedy hovoríme skôr o človeku 19. storočia. Až po pochopení dôsledkov prvej a druhej svetovej vojny prichádza iný človek. Práve z tohto obdobia si prenášame vášnivý záujem o časti, detaily celku. Cez túto pozorovaciu vášeň ovplyvňujeme aj predmet nášho záujmu, ktorý sa stáva pre nás osobitým príbehom. Často sú to hlboké vzájomné bádania, cesty za duševným poznaním. V predchádzajúcich obdobiach ľudia nesiahali tak hlboko jeden do druhého. Teraz to bez problémov dokáže aj televízny program alebo hoci pornografický film, či zábavný román."
Prečo tak siahame do svojich duší?
„Vieme, aké sú dôležité jej súvislosti s telom. Ibaže naozaj uchopiť ich vieme len vtedy, keď sa poriadne zahryzneme do detailov. Musíme byť naraz ďalekohľadom i mikroskopom."
Čo chýbalo človeku na tento vhľad predtým?
„Človek 20. storočia si veľmi popálil ruky ideológiami, ktoré ponúkali len jedno jediné riešenie. Tadiaľ cesta do vnútra človeka nevedie. Aj preto svojimi Paralelnými príbehmi navrhujem súbežné bádanie, paralelizovanú pozornosť, popri koncentrácii staviam dekoncentráciu. Myslím si, že to je systematicky dosiahnuteľné len hľadaním vo viacerých zriadeniach. Pracujem s vedomím toho, že túžime po vzájomnosti, ale každý chce svojím spôsobom dostať malú prednosť. A už v tomto chcení sa vytvára malá asymetria, ktorá vedie ku vzniku konfliktov. S týmto sa musíme naučiť žiť v zmierení, a nie masovo pustošiť. Pre túto disharmóniu nachádzam istú konštrukciu, ktorá človeku ponúka spôsob, ako viesť vyvážený život. "
Žijete v zmierení so svojimi textami, keď ich píšete?
„Niekedy áno, niekedy nie. Podľa toho, kedy čo píšem. Často sa musím ponárať do disharmonických vzťahov, nerovností, ktoré považujem za vlastné a príznačné pre človeka a o ktorých by som nerád klamal, lebo to vedie k falošnému zážitku."
Aký bol princíp vzniku Paralelných príbehov?
„Pôvodne som chcel písať román od poslednej kapitoly, čo sa mi nepodarilo. Napokon som písal jednotlivé príbehy buď súbežne, podľa vlastného rozvrhu, alebo chronologicky, ako sú v knihe usporiadané. Alebo som to robil aj tak, že som napísal začiatky kapitol a potom som ich do radu vypracoval ako jednotné celky. Rozmýšľal som nad tým, že svojskosť poviedkovej literatúry je v tom, že život má začiatok a koniec, že medzi životom a smrťou je osud, ktorý človeka dobieha. Lenže to nie je tak."
A ako by to mohlo byť?
„Všetci vieme, že genetické nastavenie našich rodičov náš osud vopred determinuje, čo spadá do prenatálneho obdobia. Aj to ovplyvňuje spôsob nášho narodenia. Napríklad pri dvojčatách môžeme sledovať, že v maternici jedno kope druhé a to, ktoré je kopané, je teda slabšie. A hoci nie je isté, že bude slabšie aj po narodení, prichádza na svet ťažšie, má menšiu hmotnosť, dostalo sa mu menej výživy a tak ďalej. Na druhej strane nevieme, čo sa deje po smrti, i keď máme o nej isté kultúrne predstavy. Lenže, kto raz žil a umrel, toho si tí, čo žijú ďalej, nejakým spôsobom živia nielen v pamäti, ale aj v gestách, intonácii či slovnej zásobe. Takže nemožno ani povedať, že smrťou sa život končí. Línia prichádza z diaľky a do diaľky smeruje. To som pri svojej kompozícii považoval za smerodajné."
So smrťou máte osobitné skúsenosti. V roku 1993 vás po infarkte vrátili z klinickej smrti do života. Rozdeľuje tento moment váš život na to, čo bolo predtým a potom?
„Keď náhle zomriete a ešte vás aj vrátia späť, dosť výrazne to ovplyvní váš život. (Smiech) A pritom sa to deje vcelku jednoduchým fyzickým zákrokom. Prehĺbilo to kopu mojich predchádzajúcich skúseností. Posilnilo ich, ale zároveň to poprelo moje základné vedomie o Bohom usporiadanej existencii. V istých bodoch to korigovalo a radikalizovalo môj spôsob písania, čo niektorí kritici považovali za dosť rušivé a drsné. Hovorili o sebavedomí, lenže išlo skôr o presvedčenie, ktoré ma pustilo až na hranicu experimentu samého so sebou."
Kde je táto hranica?
„To je tých tri a pol minúty, počas ktorých mi nebilo srdce a moje vedomie bolo napriek tomu v celom svojom rozsahu prítomné s takým obsahom, o ktorom som si nemyslel, že existuje. Vtedy som zistil, čo v mysli opatrujem. Každú spomienku vedomie stráži a človek by si ju kedykoľvek mohol vybaviť, keby ju počas života nehatili prekážky. Ľudská pamäť v dôsledku životných udalostí veľa vecí vytesňuje. Na hranici smrti sa prekážky uvoľňujú. Spomienky sa začnú objavovať v jednom momente."
O tom, čo ste prežili, ste napísali knihu Vlastná smrť. Bojíte sa dnes smrti?
„Táto kniha vlastne hovorí o tom, že smrti sa báť netreba. Smrť príde, keď sa jej bojíte, aj keď sa jej nebojíte. Strach berie veľa zo života. Ale človek sa predsa bojí, lebo nezávisle od jeho uvedomenia chce jeho telo prežiť za každú cenu. Mal som autonehodu. Šofér, ktorý viedol auto, okamžite po kolízii vypol motor, aby auto nevybuchlo. Neurobil to preto, že by si to bol premyslel, ale celkom automaticky. Akoby niekto rozmýšľal namiesto neho. Funguje to aj naopak - v ohrození života oberiete iného človeka napríklad o kus chleba, ktorý potrebujete obaja. Snaha prežiť vie vyvolať v človeku rôzne reakcie."
Aj hraničný zážitok zo smrti vraj môže byť rôzny.
„Áno, štatistiky hovoria, že asi 60 percent umierajúcich, ktorí sa ocitli na prahu smrti, prežilo tento zážitok pozitívne, podobne ako ja. Necítil som nijaký strach, vyslovene som sa tešil, že moje vedomie je nielen čisté, ale je v ňom aj všetko prítomné. Dokonca som sa zabával na tom, že o tomto jedinečnom momente, aký už nikdy nebudem môcť prežiť, nebudem môcť ani nikdy napísať. Iný, jednoznačne negatívny zážitok majú podľa štatistík samovrahovia alebo násilne umierajúci ľudia, ktorých lekári vrátia späť do života. Dodatočne to vysvetľuje i kultúrno-náboženský protest - byť proti vražde alebo smrti vlastným pričinením. Má to hlboký racionálny obsah. Problém však je, že spoločnosť stále nevie, ako prijať samovraždu."
Myslíte si, že keď príde chvíľa vašej smrti, bude sa váš zážitok opakovať?
„Vôbec si tým nie som istý. Ale je pravdepodobné, že človek vo svojich posledných chvíľach života nemôže mať iný obsah vedomia než ten, ktorý mal, akurát bude vystupňovaný. Veď medzi kultúrne poznania patrí aj to, že smrť človeka bude taká, aký bol jeho život. O jej kvalitu sa postará on sám."
Kedysi ste spolupracovali so psychologičkou a spisovateľkou Alaine Polczovou, manželkou spisovateľa Miklósa Mészölya. Mala podobnú skúsenosť ako vy, okrem toho pracovala v nemocnici s ťažko chorými a umierajúcimi deťmi. Čo znamenalo toto stretnutie vo vašom živote?
„Jej manžel bol môj priateľ a guru. Bol som blízky človek, ktorý ju vypočul, keď to potrebovala. A spisovateľ je tu v zásade na to, aby bol vo veciach života a smrti zbehlý. Vyplýva to z jeho práce tak, ako psychológ musí byť zbehlý v otázkach ľudskej duše. Aj ona mi v mnohom pomohla. Napríklad v rozpoznaní samovražedných pohnútok. Alebo v možnosti brzdenia sebazničujúcich sklonov."
Zrejme to súviselo s tým, že váš otec spáchal samovraždu.
„Áno. Samovražda v živote pozostalého človeka a jeho rodiny slúži ako istý vzor. Keď sa dostanete do konfliktnej situácie, je to spravidla vaša prvá myšlienka. To je veľmi negatívny jav. Aj preto je namieste, že existuje voči tomu kultúrny protest. Samovrah síce vyrieši konflikt sám so sebou, ale tým celé svoje okolie zaženie do konfliktnej situácie, a to sa do konca života nesie ako záťaž. To však nie je výčitka na môjho otca."
Ste s jeho smrťou vyrovnaný?
„Akceptujem jeho samovraždu a rozumiem jej takmer do poslednej bodky. No práve preto, že som synom samovraha, viem, s akými poškodeniami sa tento fakt spája. Racionálne je mojím snažením, aby som tieto poškodenia neodovzdával ďalej, ani priamo, ani nepriamo. Aby som pre ľudí sprostredkoval skôr pozitívnu skúsenosť. To je, samozrejme, len úsilie. Je otázka, či sa to podarí."
Svet podľa Nádasa
Zvládnuť román, ktorý má vyše tisíc strán, nie je ľahké. Péter Nádas však filozofické témy spracúva bez moralizovania a jasných záverov.
Hádam žiaden iný európsky spisovateľ nevenuje pamäti toľko priestoru ako maďarský prozaik s medzinárodnou reputáciou Péter Nádas.
Svetové meno mu získal najmä anglický preklad monumentálneho románu s názvom Kniha pamätí (u nás vyšiel v roku 2004). Americká kritička Susan Sontagová ho nazvala „jednou z najdôležitejších kníh storočia“.
Určite hlavne preto, že v čase, v ktorom je spomínanie a vracanie sa k minulosti nepríjemnou záťažou, prišiel Nádas s nekonvenčným a komplexným románom ukotveným v histórii 20. storočia. Iným ako ostatné portréty života v komunistickom režime.
Obdobie druhej svetovej vojny, maďarskej revolúcie v roku 1956 a nasledujúceho Kádárovho režimu Nádas neopustil ani v románe s názvom Paralelné príbehy. Vyše tisíc strán, na ktorých autor pracoval takmer dvadsať rokov, je akousi mapou paradoxov uplynulého storočia.
Podobne ako v Knihe pamätí, nejde o jednoduchý príbeh. Sú to skôr epizódy, paralelné príbehy života viacerých postáv v rôznych obdobiach, spojené krehkými putami, o ktorých väčšinou netušia.
Péter Nádas: Paralelné príbehy. Preklad Juliana Szolnokiová. Vydal Kalligram 2009.
Paralelne sa však neodvíjajú len životné príbehy, ale aj história miest a budov či ideológií. Nielen postavy, ale aj čitateľ sa cíti neisto. Minulosť sa prelína so súčasnosťou, následky predchádzajú príčinám a nikdy nie je úplne isté, kedy sa všetko vyjasní, ak vôbec. Navyše román, ktorý u nás vychádza v troch hrubých zväzkoch, je miestami rozvláčny, čím čítanie vôbec neuľahčuje.
Čítanie Paralelných príbehov nie je jednoduché. Napriek rozsahu román nezachytáva veľký dejový priestor. Jednotlivé príbehy trvajú niekoľko dní, maximálne pár mesiacov. Väčšinu rozprávania zaberajú odbočky a takmer proustovské reflexie na veľké témy, akými sú identita, vina, podoby moderného zla alebo pôvod antisemitizmu či nacionalizmu.
Filozofické témy však Nádas spracúva bez moralizovania či jasných záverov. Čitateľ sa k podstate dostáva sám prostredníctvom jemných náznakov. Autor nevysvetľuje, len ukazuje, akými silami môže byť formovaný osud jednotlivca a pýta sa, či nad ním vôbec môže mať človek nejakú moc.
Treba oceniť preklad Juliany Szolnokiovej, pre ktorú boli Paralelné príbehy jednou z posledných prác. Jazyk románu je totiž veľmi premenlivý.
Aňa Ostrihoňová
