ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Gustáv Beláček: Opera bola kedysi to, čo dnes Superstar

Dnešní ľudia sú emocionálnymi troskami. Nie sú zlí, ale jednoducho prázdni, tvrdí v rozhovore pre SME.sk úspešný operný spevák Gustáv Beláček.

Narodil sa v roku 1969 vo Zvolene. Vyštudoval bratislavské Konzervatórium a VŠMU u profesorky Evy Blahovej (Katedra operného a koncertného spevu). Je laureátom viacerých medzinárodných súťaží. V roku 1992 debutoval ako Leporello v Komornej opere v Prahe,(Zdroj: Karol Sudor)

Dnešní ľudia sa citovo ochudobňujú, sú emocionálnymi troskami. Nie sú zlí, ale jednoducho prázdni, tvrdí úspešný operný spevák Gustáv Beláček. Rozsiahly rozhovor o hudbe, jej dejinách a ľuďoch.

Kedy vznikla hudba?

Presný dátum ani storočie vám nepoviem, ale učili nás, že sa s ľudstvom ťahá už od počiatku vzniku človeka. Ako sa človek vyvíjal, tak sa vyvíjala aj hudba. Odjakživa potreboval spievať, podupávať si do rytmu, uvoľniť sa...

Prečo?

Kvôli našim emóciám. Hudbou možno nazvať snáď už určité škriekanie ako vtedajší nevyhnutný dorozumievací prostriedok medzi ľuďmi.

Jednou vecou je spontánna hudba, druhou zase niečo, čo možno nazvať pesničkou, teda tým, čo si človek zapamätal a opakoval.

Iste, nápev, melódia, popevok..., v tomto však máme smolu, lebo z tých čias neexistuje žiadny nosič. Myslím si však, že piesne určite existovali už v antike. Temnejší stredovek, počas ktorého nastupovali minesengri v Nemecku, bol len logickým vývojom. Vezmite si, že už starovekí Gréci mali syrinx, teda panovu flautu, lýru, ale aj vodný organ, takzvaný hydraulos. A kde sú hudobné nástroje, tam sú aj piesne.

Kedy potom vznikla prvá opera?

Hovorí vám niečo Florentská camerata?

Zatiaľ nie, ale o chvíľu bude. Predpokladám, že vznikla vo Florencii.

A nečudo, že práve tam. Nedávno som sa dopočul, že šesťdesiat percent pamiatok UNESCO sa nachádza v Taliansku, pričom polovica z toho je práve vo Florencii. To je až neuveriteľné, keď si uvedomíme, že tretina kultúrneho svetového dedičstva je sústredená do jediného mesta.

To aby sa človek modlil, nech ho obchádzajú všetky silné zemetrasenia.

No, ak by ho neobišli, bola by to obrovská škoda. Stačí si spomenúť, kto všetko tam pôsobil - Mediciovci (najvplyvnejšia rodina Talianska v 15. až 16. storočí, pozn. autora), vzdelanci, humanisti, Michelangelo... Viete o ňom, že bol aj skvelým básnikom? Všetci ho poznajú ako sochára a maliara, počuli o Sixtínskej kaplnke, o jeho sonetoch však vie málokto, donedávna ani ja. Pritom osem odborníkov z desiatich ich považuje za minimálne také dobré, ako Petrarcove alebo Shakespearove. Dnes jeho verše spievam a uznávam, že sú nádherné. Spolu je tých sonetov okolo stodvadsať.

Kto ich zhudobnil?

Dmitrij Šostakovič tesne pred svojou smrťou. Dostal sa k nim v roku 1974, zomrel v roku 1975. Tá suita trvá 40 minút a basista ju spieva úplne sám, len s minimálnym sprievodom orchestra. Má to úžasnú hĺbku, pritom tie verše sú vo svojej podstate jednoduché. Záleží však na kvalite prekladu, lebo tie bývajú rôzne. Ja tú suitu spievam v ruštine.

Dá sa z tých veršov vystopovať, čo bol Michelangelo za človeka? Vychádzam z toho, že básne vznikajú najmä ako osobná spoveď, často z nich kričia vnútorné emócie autora.

Určite. Tak, ako vďaka svojim životným výhram a pádom rozumiem približne 70-ročnému Šostakovičovi, rozumiem aj sonetom Michelangela, ktorý ich najviac napísal po päťdesiatke. Nehovorí sa to, ale Michelangelo bol homosexuál. V antike bežná vec, po tuhom období stredovekého temna homosexualitu trochu toleroval až humanizmus. Ako 53-ročný sa Michelangelo zaľúbil do aristokratického šestnásťročného mladíka, a až do jeho smrti mu bol verný. Pocity básnika z toho všetkého sú opísané práve v jeho sonetoch, ale nájdete tam aj texty o nesmrteľnosti, hneve, umení, o Bohu či o Dantem Alighierim. V súvislosti s ním obviňuje Florenťanov, že si vyhnali najväčšieho pod slnkom.

Operu vytvorili nechtiac

Odbočili sme od Florentskej cameraty a prvej opery.

Camerata bola skupina kamarátov - básnikov, hudobníkov, skladateľov a podobne, ktorá vo Florencii pôsobila v 16. storočí. Práve v tomto umeleckom prostredí vznikali prvé opery, hoci o tom dotyční nevedeli, ich cieľom bolo de facto len zhudobnenie a obnovenie antických drám. Vznikali tak dlhé melódie, spevákov navliekali do dobových kostýmov, až nechtiac vytvorili nový žáner - operu. Samozrejme, nemáme z toho obdobia nahrávky ani stopercentné podklady, takže je to len predpoklad, zhodujú sa však na ňom odborníci. Jedným z prvých vrcholných skladateľov a reformátorov tej doby bol Claudio Monteverdi, ktorý pôsobil na prelome renesancie a baroka.

V tom období prevládala dráma a komika úplne absentovala?

Vtedy určite dominovala dráma. Až keď ľudia začali pociťovať potrebu uvoľniť sa na predstaveniach, pribudlo aj komiky. Komická opera sa nazýva opera buffa, kým vážna zase opera seria. Monteverdi písal vážne diela, buffa zažívala slávne časy až v 17. až 19. storočí. Patria k nej mená ako Pergolesi, Mozart alebo Rossini.

Ako sa delia hlasy v opere?

Mužské na tenor, barytón a bas, ženské na soprán, mezzosoprán a alt, pričom altov je málo. K tomuto členeniu sa pridávajú rôzne špecifické rozdelenia - napríklad koloratúrny soprán, lyrický soprán, dramatický soprán a tak ďalej.

To, aký hlas bude v opere spievať, vždy určuje autor diela?

Áno, presne to určujú skladatelia.Aj keby to tak nebolo, fungujú zaužívané postupy, ktorých sa dá držať a nič nepokazíte. Napríklad mladé postavy spievajú obvykle tenoristi, lebo ide o mladé a svetlé hlasy, v ktorých cítiť slnko. Všimnite si, že milenecké roly, v ktorých ide o lásku, prakticky vždy spievajú tenoristi. Samozrejme, existujú aj výnimky, pretože najväčší milovník všetkých čias, Don Giovanni - Juan, je v Mozartovom diele spievaný barytonistom. Nižšie hlasy ako barytón alebo bas obvykle spievajú otcov, žobrákov, vrahov, čiže negatívnejšie a vekovo staršie postavy.

Mnohí laici zrejme netušia, ako znie tenor, ako bass a ako barytón, uveďme si teda konkrétne mená, aby si ich vedeli priradiť k jednotlivým hlasom. Najznámejším tenoristom u nás je asi Peter Dvorský a vo svete Pavarotti.

Presne tak, K tomu si čitatelia môžu pridať Dominga a Carrerasa.

Barytonistom je trebárs Daniel Hůlka alebo Sergej Tolstov.

Alebo Renato Bruson, u nás napríklad Dalibor Jenis. Peknou a typickou rolou je napríklad toreador Escamillo v Carmen.

Bass spievate napríklad vy.

Trebárs. Spieva ním trebárs Figaro vo Figarovej svadbe alebo Vodník v Rusalke.

Čo soprán?

Edita Gruberová alebo Lucia Popp, z rolí Rusalka či Marienka v Predanej neveste.

Mezzosoprán?

Najlepšie je spomenúť rolu Carmen, lebo tú pozná skoro každý.

Od Bizeta?

Áno. Príkladom známeho hlasu je úžasná Jelena Obrazcovová alebo Agnes Balza.

Alt?

Tých je tak málo, že si asi na žiadne meno nespomeniem. Ide o hlboký hlas, zväčša ho spievajú dramatické mezzosopranistky, ktoré majú možnosť, teda fundus spievať hĺbky. Trebárs Ježibaba z Rusalky takto spieva známu áriu „čury mury fuk".

belacek8.jpg

Nečudujem sa, že mnohí pri prvom strete s operou pociťujú hrôzu

Mnohí nemôžu operu ani cítiť. Prečo?

Vôbec sa im nečudujem, najmä ak ju počujú prvýkrát. Ako môžem žiadať porozumenie a lásku k opere od ľudí, ktorí na to nemajú vzdelanie, ktorých k tomu nikto neviedol? My si môžeme myslieť, že je to fantastické, ale oni to nemajú ako objaviť, nikto im neukázal cestu. Bežný človek, ktorý prvýkrát vidí operu, sa normálne musí zľaknúť a pýtať sa, čo je to za hrôza. Presne to isté sa kedysi stalo mne. Najskôr musíme ľudí vzdelávať, až potom môžeme mať prehnané očakávania. V rozhovore vám to spomínal hudobník a pedagóg Jevgenij Iršai - všetko závisí od rodičov, školy, verejnoprávnych médií. Vinní sú teda všetci a nikto. Nemôžete od jednoduchého človeka z dediny čakať, že sa nezľakne opery, keď vôbec nepozná jej pozadie.

To mi je jasné. Prečo však väčšina nepotrebuje poznať pozadie a disponovať vzdelaním v oblasti rocku a popu, a napriek tomu sa im tieto štýly páčia?

Lebo ide o ľahšie žánre, v opere je toho oveľa viac. Opera má oveľa komplikovanejšiu hudobnú zložku, rozumieť treba aj jednotlivým hlasom a celému príbehu. Často sa stáva, že operným spevákom vôbec nie je rozumieť text, čo je obrovská chyba. Niekto sa môže tiež brániť, že libretá sú v taliančine alebo v inom jazyku, a snáď sa kvôli opere nebude učiť ďalší cudzí jazyk. Netuší, že v operách fungujú titulkovacie zariadenia a text sa tak stáva zrozumiteľným.

Koľko rokov majú vaše deti?

Štrnásť a sedem.

Takže viete, ako je to na našich základných školách s hudobnou výchovou.

Viem. Horšie a horšie. Pritom by stačilo, keby sa držali Komenského návrhu „škola hrou". Veď hudba je hra, radosť, prečo to nerobia? Prečo tam žiakov mordujú bifľovaním kľúčov a stupníc? To je doslova hrôza, nikdy v živote to nebudú potrebovať. Kto chce, bude sa tomu venovať iným spôsobom, nie na základnej škole.

Vážna hudba je alternatíva. Prečo ju žiakom nedávame? Nepoznajú ju, nemajú si k nej ako vytvoriť vzťah. Prečo ich nechávame počúvať len tie hukoty, bukoty, prečo im neposkytneme solídnu alternatívu? Nech si vyberú. Takto ich masírujú len rádiá a ich vkus tomu zodpovedá. Známi skladatelia vážnej hudby a ich diela sú tu stáročia, budú aj naďalej. Vážne chceme, aby o nich naše deti nevedeli? Na hudobnej výchove deti musia počúvať hudbu, nie sa drviť nezmyselnú teóriu.

Otázkou je, či by systematické počúvanie vážnej hudby nesformovalo podobný odpor, aký vznikol k povinnému čítaniu. Koľko kvalitných diel sme ako žiaci odmietali len preto, že boli povinné?

Možné to je, ale stať sa to môže len vtedy, ak to učitelia nebudú robiť poriadne, ak zabudnú na HRU. Ak sa deti budú cítiť dobre, zabávať sa, nemôžu to znenávidieť. Bach, Händel, ale aj iní vytvorili dokonalú hudbu, ak ju deťom správne podáte, väčšina to akceptuje. Ak ich však budete nútiť, aby cvičili dvojhlasy, trojhlasy a podobne, vykašlú sa na to. Domy sa nestavajú od prvého poschodia, ale od základov.

belacek10.jpg

Sme takí unavení, že ani nevládzeme byť zlí?

Kedysi patrilo k bontónu, že dievčatá vedeli hrať na klavír. Bolo to dobré?

Nedialo sa to všade, iba v rodinách, ktoré na to mali. Tie, ktoré museli denne okopávať zemiaky, nemali šancu. Ovládanie hudobného nástroja ako takého nikdy nie je na škodu, dobre situované rodiny v minulosti si na to objednávali aj najväčších skladateľov. Trebárs v 18. storočí si takto privyrábal Mozart, takmer celý život v službách niekoho iného pracoval aj Haydn. Verte - neverte, veľkí muzikanti vtedajšej doby boli najmä námezdnými učiteľmi hudby, týkalo sa to aj Beethovena. Až potom, v 19. storočí prišla doba, v ktorej už dokázali zarábať ako skladatelia.

Dá sa povedať, že vtedajšia bohatšia vrstva bola kultúrnejšia ako dnešná?

Určite áno, hoci kultúrny záber tých ľudí možno nebol taký široký. Nedá sa to však priamo porovnávať, lebo dnes sa učíme aj obyčajným pozeraním televízora. Problém je, že dnešní ľudia sa citovo ochudobňujú, sú emocionálnymi troskami. Vieme sa výborne tváriť, ale často netušíme, kto sme a kam smerujeme. Dnešní ľudia sú jednoducho prázdni. Máme more informácií, emócie zakrpatené alebo uzamknuté, duchovna pramálo. V princípe nie sme zlí, ale prázdni. Spôsobené je to aj tým, akí unavení chodia ľudia domov.

Možno sú takí unavení, že už ani nevládzu byť zlí.

Celkom dobrá poznámka, niečo na tom bude. Veď sa ani nevieme porozprávať, komunikovať s ľuďmi, ktorí majú iné názory. Možno sa dokonca hanbíme a bojíme za to, akí sme.

Nie je to ale paradox? Technika nám poskytuje čoraz viac možností, uľahčuje život, a napriek tomu máme menej času na ľudí?

Veď to, máme prakticky všetko, a aj tak sa emocionálne vyprázdňujeme. Celé je to zvláštne, pretože ľudia potrebujú komunikovať, nevedia žiť osamote. Pritom na uvoľnenú komunikáciu akoby už potrebovali aspoň nejaký štartér, trebárs víno.

belacek1.jpg

Kedysi bola opera to, čo je dnes Superstar

Dnes chodí na operu menšina populácie. Ako to bolo za starých čias?

Opera bola kedysi ako dnešná Superstar. To treba jasne povedať, veď tam neraz lietali vajíčka alebo paradajky. Ak niekto na javisku spieval zle, v Taliansku, ale aj v Nemecku mohol dostať do hlavy, na druhej strane za dobrý výkon diváci umelca vytlieskali do nebies. Pre vtedajších ľudí to bol jednoducho moderný žáner, dnes by sme povedali, že opera bola in. Bohatí sedeli v lóžach, ale nerobte si ilúzie, na opery chodil aj obyčajný plebs.

Opera teda bola masovou záležitosťou?

V porovnaní s dneškom nepochybne, najmä vo veľkých mestách.

Do dokonalosti už chýba, aby ste povedali, že vtedajší diváci mali aj svoje idoly.

(smiech) Veruže aj mali. Veď fungovali veľké mená spevákov - kastrátov. Spievali vysokými, takmer ženskými hlasmi, fistulami, a ľudia ich zbožňovali. Posledným slávnym kastrátom bol Alessandro Moreschi, ktorý spieval ešte v roku 1922, najslávnejším bol asi Farinelli v 18. storočí. Možno neuveríte, ale kastrátov ich fanúšikovia nosili na rukách. Po vystúpení ich čakali doslova zástupy. A často boli takí zženštilí ako dnešní superstaristi.

Odľahčime to - vie sa, či už vtedy ľudia nezbierali autogramy?

(smiech) Hm, v 18. a 19. storočí by som to nevylučoval. Vo Viedni som totiž videl podpísaného Mozarta, Dvořák zase na kúsok papiera napísal dva takty zo svojho slávneho diela Stabat Mater a pridal k nim podpis. Dnes sú to veľmi vzácne veci, autogramy v istej podobe teda asi fungovali.

belacek3.jpg

Máme to pod nosom, dotuje to štát, aj tak na to kašleme

Ako má dnes laik preniknúť do sveta opery?

Na to, aby sa zbavil stereotypných predsudkov o tomto žánri, musí si zohnať lístok a ísť do operného domu pozrieť sa, ako to vyzerá. Veď dielo nemá nohy, aby prišlo za vami, vy musíte ísť za ním.

Prísť môže, existujú televízory aj internet.

Lenže ten zážitok je potom len zlomkom z toho, čo zažijete v divadle... v dobrom divadle. Ako je možné, že napríklad Kórejčania alebo Japonci milujú Mozarta a aj iné západoeurópske umenie? Prečo, keď sami majú vlastnú fantastickú kultúru?

Možno dobrý marketing.

Nepochybne, ale to je len jedna časť. Tá druhá spočíva v tom, že majú záujem. A nielen to, vyslovene posielajú svojich žiakov do Európy, aby sa učili spievať u najlepších profesorov. Šancu majú aj chudobnejší, pretože tieto pobyty často sponzorujú súkromné firmy, napríklad automobilky.

K čomu smerujete?

K tomu, že oni neváhajú investovať čas a peniaze do kvalitnej kultúry, hoci je ďaleko. My ju tu máme pod nosom, dokonca ju z peňazí všetkých dotuje štát, a aj tak ju ignorujeme. Opera nikoho neznásilňuje - ak nebudete chcieť vy sám, nikdy ju neuvidíte. Ak vám stačí to, čo hrajú v komerčných rádiách, kto to môže zmeniť?

belacek5.jpg

Koncerty z filharmónie možno sledovať na internete. Zdarma

Čím má teda záujemca začať?

Určite nie niečím „šialene" ťažkým od Janáčka, ale trebárs Mozartom, skvelým tipom je aj Traviata od Verdiho. Treba sa obliecť, ísť do opery, cez pauzu si kúpiť vínko, jednoducho si urobiť pekný večer. K tomu si niečo preštudovať, buď priamo bulletin v divadle, alebo použiť internet. Na ňom je všetko.

Tu však treba priznať aj to, že interpreti vážnej hudby síce nariekajú, že sú na okraji záujmu, ak im však dáte ponuku, že odvysielate časť ich koncertu, pýtajú za to šialené peniaze. Inými slovami, oni ten mediálny priestor často odmietajú. Zažil som, ako s nakrúcaním vystúpenia súhlasil skladateľ aj dirigent, hlavu si však postavilo pár ľudí z orchestra a bolo vymaľované.

To je zaujímavé, pritom by mali byť radi, že majú šancu na prezentáciu v médiách zdarma. Až tak veľa ich zase nedostávajú.

Možno je to v ich malosti. Keď tu bol husľový sólista a koncertný majster Juraj Čižmarovič s nemeckým WDR Rundfunkorchester z Kolína nad Rýnom, nemal najmenší problém, aby sme nakrúcali dokonca zvukovú skúšku. Nie obvyklých pár minút pre spravodajské účely, pokojne sme tam mohli byť až do konca.

To ste ale použili príklad rozhľadeného a kozmopolitného človeka. Všetko upravuje autorský zákon. Odmietavý postoj k odvysielaniu časti koncertu bezodplatne, prípadne za symbolický honorár, som zažil najmä v našich končinách. Vraveli, že nedovolia nahrávanie, vraj vystúpenie majú vidieť a počuť len tí, ktorí prídu do sály. Muzikanti v orchestroch často berú svoju prácu ako námezdní robotníci, možno niekde tam treba hľadať dôvod. Neviem, či sa neboja aj toho, že nahrávka na internete by ukázala kvalitu ich hry. Je to síce len moja domnienka, ale...

Priznať však treba aj to, že situácia sa trochu zmenila v Slovenskej filharmónii. Tamojšie koncerty sa nahrávajú a sú dostupné na internete, keďže filharmónia vstúpila do medzinárodného internetového projektu classicLive. Paradoxne, celý svet tak môže pozerať koncerty na Slovensku, a slovenský divák o tom ani nevie, lebo ak nejde na koncert a neprečíta si to v bulletine, alebo na to náhodou nenatrafí na internete, má smolu. (za videozáznamy sa platí, zdarma je možné sledovať ich na podstránke stream. filharmonia.sk, pozn. autora)

To je zrejme chyba filharmónie. Jedna vec je vstúpiť do zaujímavého projektu, iná to, že nerobí adekvátnu propagáciu.

Iste, akákoľvek dobrá vec musí mať aj solídnu reklamu, inak sa k ľuďom nedostane. Treba však povedať, že reklama v klasickej hudbe sa robí ťažšie.

Dôvod?

Financie a menší záujem trhu. Preto bude dobré, ak teraz o classicLive napíšete aj vy.

belacek7.jpg

Veľký klasik je pochovaný vedľa veľkého romantika

Napíšem o tom presne to, čo ste povedali. Študovali ste aj dejiny hudby. Skúsme si prejsť jednotlivé hudobné obdobia a ich typických predstaviteľov, aspoň si všetci zopakujeme učivo z hudobnej výchovy.

(smiech) Takže tento rozhovor má mať aj edukatívny charakter? Ok, súhlasím, ale upozorňujem, že jednotlivé obdobia nie je možné vymedziť presnými rokmi, pretože sa prelínali, pričom spomeniem iba niektoré mená, aby v tom čitatelia nemali chaos.

Začnem renesanciou z konca 16. storočia, typickým predstaviteľom bol napríklad už spomínaný Claudio Monteverdi. Neskôr prišlo barok, najskôr raný, ktorý trval približne od druhej polovice 17. storočia, a potom vrcholný, týkajúci sa najmä prvej polovice 18. storočia. Patrí sem Johann Sebastian Bach, ale aj Georg Friedrich Händel. Bol to Nemec, ale tým, že veľa cestoval a tvoril v Londýne, Angličania ho dodnes považujú za svojho najväčšieho autora.

Potom prišiel klasicizmus.

A viete, kto okrem iných v ňom tvoril? V ranom napríklad aj synovia Johanna Sebastiana Bacha. Otec fungoval v baroku a deti v klasicizme. Všetci jeho potomkovia dostali perfektné hudobné vzdelanie, niektorí z nich sa stali solídnymi skladateľmi.

V architektúre prevládalo rokoko, to však v hudbe nepoznáme, tá skočila od nabubreného baroka do jasného klasicizmu, pričom ten môžeme zaradiť do rokov od 1770 do 1820.

Kto tam patril?

Do raného klasicizmu napríklad Christoph Willibald Gluck, veľký reformátor opery. Vrcholný klasicizmus zase zdobia mená ako Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn a Ludwig van Beethoven, ktorým sa aj končí. Takmer vždy v hudbe platilo, že mladý skladateľ sa učil od niekoho slávneho, kto mu bol vzorom, potom to rozvinul a dopracoval, čím vzniklo niečo nové a pokrokové.

Posuňme sa do romantizmu.

To už komponoval Franz Schubert, ktorého označujeme za prvého romantika. Pritom zomrel veľmi mladý, iba rok po Beethovenovi, dokonca sú pochovaní vedľa seba. Vlastne to boli súpútníci, ale každý z nich patril do iného obdobia. Veľký klasik tak odpočíva vedľa veľkého romantika. Po ranom, novoromantickom, klasicistickom a vrcholnom romantizme sa môžeme posunúť na koniec 19. storočia do impresionizmu, spomeniem meno Claude Debussy. Prišlo však nové storočie, prvá svetová vojna, a hudba začala ísť s dejinami ľudstva.

Čo tým myslíte?

Že vojna bola príšerná, ľudia zomierali, trápili sa, a odrazilo sa to aj v hudbe. Žiadna impresia, žiadne sladké melódie, ale najmä bolesť, beznádej a sklamanie z nenaplnených ideálov nového storočia. Cítiť to bolo napríklad v tvorbe expresionistu Arnolda Schönberga, ale aj Bélu Bartóka, poznačené však bolo celé medzivojnové obdobie. Hudba 20. storočia teda reflektuje dejiny, v podstate je v súzvuku s architektúrou a štýlmi. V opere 20. storočia napríklad ťažko budete počuť valčík a súčasne sledovať vraždu hlavného predstaviteľa.

V hudbe 20. storočia je však aj veľa pozitívneho. Krásu obyčajného slova a nárečia geniálne objavil a špecificky spracoval Leoš Janáček, populárne zberateľstvo ľudových piesní a vplyv ľudovej melodiky zase tvorí základ slovenskej národnej hudby u Eugena Suchoňa.

belacek6.jpg

Výlet z opery na koncertné pódiá nesmie byť len o zárobku

Vyrastali ste na Kysuciach. V akej rodine?

Neboli v nej žiadni muzikanti, hoci najmä otec mal od Boha talent aj skvelý hlas. Jeho otec mu však povedal, že komediantom nebude, tak si spravil dve iné vysoké školy. Mama bola chemická laborantka, čiže nešlo o mimoriadne umelecké prostredie.

Čo potom definitívne rozhodlo o vašej profesii? Konzervatórium?

Ani nie, pretože to bol strašný šok, keď som ako štrnásťročný prišiel do veľkého mesta. Druhým šokom u chlapcov býva mutácia. Trvá do osemnástich, u niektorých aj dlhšie, takže začiatky neboli ľahké. Našťastie som mal dobré základy z teórie aj dejín hudby, z intonácie, rytmu, a dokázal som spoznať v hudbe to, čomu hovoríme krásno.

Spoznávať krásno vážnej hudby v čase dospievania? To znie dosť neobvykle. Mladí zvyknú fičať na úplne inej muzike.

To je tak - rodičia vás na to dajú, vy sa nepýtate, lebo sa bojíte. (smiech) Mal som však šťastie, keďže história a dejiny ma vždy bavili. Opera bola práve o tom, všetko umocňovali krásne kostýmy a rekvizity. Priťahovalo ma to.

Boli ste exhibicionista?

Nie, pódií a vystupovaní som sa bál. Trému, či skôr rešpekt mávam dodnes, ale čím viac skúseností naberám, tým viac opadá. Hovorí sa, že človek musí byť pripravený aspoň na 110 percent, aby podal stopercentný výkon. Funguje to. Ak som pripravený menej, tréma sa stupňuje a naopak.

Vystupujete na operných javiskách aj na koncertných pódiách, čo nie je bežné, mnohí operní speváci cítia voči koncertom zášť. V čom je rozdiel?

Operní speváci majú rešpekt voči koncertným vystúpeniam aj preto, lebo koncertné pódium mnohé odhalí. Niektorí si do tejto sféry robia len krátke výlety a nie vždy to dopadne dobre, pozorné ucho to počuje. Koncertné spievanie sa musí brať s plnou vážnosťou, nielen - čo sa často stáva - ako vítaná možnosť privyrobiť si. Medzi oboma žánrami sú veľké rozdiely: v technike a spôsobe spevu, pohybe, v kontakte s divákom, v systéme tlmočenia diela. Navyše na koncerte ste úplne obnažený, pred publikom stojíte sám za seba a s veľkou zodpovednosťou, počuť každú chybičku, kým opera je kolektívny žáner a ste len jedným ohnivkom obrovskej reťaze.

Rozhovor bol autorizovaný, Gustáv Beláček v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  2. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  2. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  3. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  4. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  5. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  6. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  7. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  8. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  10. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 12 012
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 551
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 550
  4. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 6 262
  5. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 5 923
  6. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 744
  7. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 5 398
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 5 298
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 3 564
  10. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 3 109

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Jeden za všetkých, všetci za jedného. Čo má Kaliňák s tromi mušketiermi

Dom, v ktorom býva minister vnútra Robert Kaliňák, je pomenovaný podľa Aramisa z Troch mušketierov. Susedmi sú Athos a Porthos.

PRIMÁR

S vekom lekára môže stúpať aj počet úmrtí pacientov

Lekárom nad šesťdesiat úmrtnosť pacientov stúpla.

Neprehliadnite tiež

Existoval len jeden James Bond, ktorý mohol hrať sám seba

Roger Moore stvárňoval agenta 007 najdlhšie, no zmysel života našiel až v charite.

Preletel okolo neho Usain Bolt. A on pochopil, že na ceste k dokonalému sci-fi zaostal

Dvadsiate výročie Piateho elementu oslávi Luc Besson najdrahším európskym filmom.

Zomrel predstaviteľ Jamesa Bonda Roger Moore

Herec zomrel na rakovinu vo veku 89 rokov.

Proti stereotypu treba bojovať. Archívny chlapec preto zahodil hotový album

Slovenský folker namiesto toho vydal výbornú nahrávku Tranzit.