Vancouver je ako Poprad

Človek naladený tak pozitívne, že pri rozhovore s ním si aj uprostred tuhej zimy urobíte leto. Cez Skype sme sa bavili dve hodiny, pretože je rozprávač veľkého formátu. Keby bol maliarom, určite by nemaľoval miniatúry. PETER PETRO.

Peter Petro (1946) bubeník, spisovateľ, publicista, prekladateľ, univerzitný profesor. Hral v skupinách Beatmeni (pre ktorú písal aj anglické texty) a Prúdy. Absolvent Filozofickej fakulty v Bratislave (odbor anglický a španielsky jazyk). V roku 1968 emig(Zdroj: ARCHÍV P.P.)

Niekdajší bubeník a textár slávnej skupiny Beatmen Deža Ursinyho, neskôr rešpektovaný profesor slavistiky vo Vancouvri, prekladateľ, spisovateľ - to všetko je PETER PETRO. Človek naladený tak pozitívne, že pri rozhovore s ním si aj uprostred tuhej zimy urobíte leto, ako v jeho texte slávnej skladby Let's Make A Summer. Cez Skype sme sa bavili dobré dve hodiny, pretože Petro je rozprávač veľkého formátu. Keby bol maliarom, určite by nemaľoval miniatúry.

Aká bola Bratislava vášho detstva?

Mám na ňu pekné spomienky. Doma sme mali viechu, bolo nafajčené, ľudia pili víno, takže tam som sa najedol, vyspal, ale žil som na ulici. Bola tam zábava. S niekdajšími kamarátmi som v kontakte doteraz. Spomínam na príchod televízie, filmu. Kino bolo pre mňa ako tínedžera vstupenkou do nových svetov. V 60. rokoch sme prežívali veľké obdobie českej aj európskej kinematografie. Vtedy som si pomyslel, že by som mohol byť aj režisérom, mama mi aj kúpila kameru, čo ju stálo obrovské peniaze. Stála asi dva mesačné platy, neviem si predstaviť, že by som ja kúpil dieťaťu niečo za dva mesačné platy. Ale mama mala ten biznis s vínom, tak sme sa nemali zle.

Ako je možné, že mala viechu a zarábala takéto peniaze v 50. rokoch, v období znárodňovania a boja s kapitalistickými vykorisťovateľmi?

Viecha bola nelegálna. Nalievalo sa priamo v našom byte a chodili k nám hostia, ktorí nechceli piť v normálnych krčmách, aby si nemuseli dávať pozor na jazyk.

Neboli z toho problémy?

Suseda nás pravidelne udávala. Dom kedysi patril našej rodine, ona bola kedysi u nás slúžkou v čase, keď mali naši viechu ešte legálne. Potom otehotnela a medzitým prišiel rok 1948, tak si vydobyla, že dostala celé prízemie. Ale to jej nestačilo, tak udávala. Keď prišiel policajt a pýtal sa, čo tam robia tí ľudia, mama to vždy nejako vybavila, akože to sú rodinní príslušníci, možno mu aj strčila nejaké víno alebo peniaze. A vlastne to boli rodinní príslušníci. Ten dom inak nebol žiaden palác, vlhké steny, nedalo sa to vykúriť. Raz nám dali pokutu 40-tisíc, že nelegálne predávame jedlo a to sa tam pritom naozaj nepredávalo. Keď bol nejaký štamgast hladný, mama mu niečo dala.

Kde sa v tomto príbehu objavuje hudba?

Mal som doma celkom slušný klavír Petrof, ale smolu na učiteľov. Potom som ostal pri bicích. Ako muzikant som bol priemerný. Ale hudba ma vždy bavila, aj vážna. Moja kariéra sa začala tak, že mi povedali - ty budeš bubeník. Skupina sa volala Nautilus. Skúšku sme mali na nejakej škole, hral som na kastról s vareškami, oni mali gitary a basovú gitaru, hrali sme bez elektriny. Prvý koncert som mal na svojej vlastnej stužkovej. Na basgitare hral Fedor Frešo. Potom som hral v kapele Kabinet 112, to už bola profesionálna kapela s viacerými spevákmi.

Ako ste sa dostali do legendárnych Beatmenov s Dežom Ursinym?

Beatmeni vznikli bez Ursinyho, ten prišiel až neskôr, ale veľmi zapadol. Zrazu to začalo fungovať. Dežo si hudobne rozumel s Mariánom Bednárom, intelektuálne so mnou. A Miro Bedrik bol šoumen kapely, taká opička, s ktorou sa chceli všetky dievčatá pohrať.

So skupinou Beatmen ste v roku 1966 chceli emigrovať, ale nakoniec ste sa vrátili. Ako to bolo?

Ursiny nechcel ísť von, tak sme sa dali dokopy s Jurajom Eperjéssym, charizmatickým muzikantom, s ním sme aj chceli emigrovať počas mníchovského angažmánu, ale napokon som sa vrátil. Mal som tu tehotnú manželku - mala vycestovať za mnou, ale zobrali jej pas. Pre mňa sa to vlastne skončilo dobre, čo by som robil? Hrali by sme v nejakých putikách?

Ale nakoniec ste predsa len emigrovali aj s manželkou.

A s dvojročným dieťaťom, hneď po tom, čo prišli Rusi. V Kanade sme pristáli so šiestimi dolármi vo vrecku. Ale našťastie sa nás ešte na letisku ujala pani z emigračnej služby a dala nám veľmi slušný obnos peňazí a na začiatok nás ubytovali vo veľmi dobrom hoteli. Rýchlo som sa dostal aj na univerzitu ako študent. Náhodou. V susednej izbe býval jeden Ostravčan, ktorý študoval ruštinu na univerzite. Zobral ma tam a už ma aj brali, dali mi dobré štipendium a kúpili knihy. Popritom som hral s jednou kapelou prevzaté pesničky v takej kvázi francúzskej reštaurácii, ktorú viedol Grék. S kolegami muzikantmi sme aj bývali spolu a skladali sa na bývanie. So ženou sme navrhli, že budeme všetkým variť. Takto sme ušetrili dosť peňazí a napriek tomu, že sme mali v porovnaní s Kanaďanmi polovičné príjmy, žili sme kráľovsky. Rýchlo som si našetril aj na auto.

Vaša kariéra bola napokon akademická a na univerzite ste zostali ako pedagóg. Zaujímajú Kanaďanov slovanské národy?

Kanada je krajina emigrantov, je tu skoro päťdesiat percent ľudí, ktorí sa nenarodili v tejto krajine. V USA, čo je tridsať minút od nás, je len osem percent ľudí, ktorí sa nenarodili v Spojených štátoch. Amerika je emigrantská krajina svojím vznikom, Kanada je taká svojou súčasnosťou. Tým je daný aj záujem o slovanské štúdiá. Počet mojich poslucháčov je vždy limitovaný len počtom stoličiek v posluchárni.

Ako vnímate Slovensko z nadhľadu?

Ľudia na Slovensku sú, myslím, alergickí, keď niekto ako ja komentuje situáciu.

Do angličtiny ste prekladali celú trilógiu Petra Pišťanka, ako k tomu prišlo?

Zapáčila sa mi a zdalo sa mi, že by mohla mať úspech.

A má?

Nie taký, aký by sme chceli. Vyšla v Británii a recenzie boli výborné, ale teraz ide o to, aby si ich prečítali tí, čo nakupujú knihy pre veľké reťazce a potom tie knihy objednali, a to sa nestalo. Stále je tu možnosť, že sa to zapáči niekomu v Amerike a vydá to ako paperback. Každý je dnes veľmi opatrný. Časy sú veľmi zlé všade. Napríklad najlepšie kníhkupectvo vo Vancouvri krachuje po päťdesiatich rokoch, knihy rozpredávajú za babku, je to ich posledná šanca.

Ako spisovateľa sme si vás všimli, keď ste dostali cenu poroty v súťaži Poviedka 2000.

Literatúru píšem odmalička, poviedky, divadelné hry, všeličo. Tomuto by som sa chcel ešte venovať. Ale tiež by som chcel vydávať slovenskú literatúru v angličtine. Na jar plánujem založiť v Berlíne malé vydavateľstvo, prvý bude výber slovenských rozprávok. Nebude to na zbohatnutie, ale pre zábavu.

Prečo v Berlíne?

Býva tam moja dcéra. Strávili sme tam so ženou jedenásť mesiacov, keď som mal sabbatical, teda pravidelné voľno, keď profesor neučí, ale robí iné projekty. V Berlíne som zistil, že viem bývať v byte a nepotrebujem auto. Tam som si povedal, že predám dom a založím vydavateľstvo. A tak aj je. Prvýkrát v živote sa sťahujem do bytu. Akurát ľutujem, že sa mi tam nepomestia všetky knižky.

Napriek tomu, že sme mali v porovnaní s Kanaďanmi polovičné príjmy, žili sme kráľovsky.

Ženili ste sa v mladom veku, stále ste s tou istou ženou, aký je váš recept na dlhé a šťastné manželstvo?

Láska. Nemyslím tým zamilovanosť, tá skôr či neskôr prejde, ale lásku. Máme so ženou rovnaké záujmy - cestovanie, víno, dobrú hudbu. Funguje nám to.

Koľko máte detí?

Málo, štyri. Teraz ľutujem, že sa ich nepodarilo viac.

O týždeň sa začne zimná olympiáda. Ako by ste opísali Vancouver, kde žijete štyridsať rokov?

Začneme od Kanady. Kanada je ako také horizontálne Čile nad hranicami s USA. Tam žije väčšina obyvateľov. Vancouver je ako Poprad, obkolesený horami, ktoré majú približne výšku Tatier. Sú veľmi blízko, kúsok od centra a sú súčasťou horstva dlhého asi tritisíc kilometrov. Kým v okolitých horách je sneh, vo Vancouvri stále prší a v meste nie je sneh skoro nikdy. Hovorí sa, že je to ako bývať v umývačke áut a predávajú sa tu tričká „Vancouver Rain Festival 1. 1. - 31. 12." . Tu nikdy nevidíte zaprášené autá.

A olympiáda?

Žiadna nebude, lebo tu momentálne nie je sneh. No, je ho asi dva a pol metra, ale to tu nie je žiaden sneh, pamätám si, že boli časy, keď bolo na horách šestnásť metrov snehu. Ale nie, žartujem. Samozrejme, olympiáda bude - sneh budú vyrábať a voziť vrtuľníkmi na trate tam, kde ho bude treba. Vo Whistleri je celoročný ľadovec. Klzísk je tu aj v meste obrovské množstvo, takže to problém nie je, a dráhy na boby a sane sa dajú umelo vyrobiť.

Ako ovplyvňujú hry normálny život vancouverských občanov?

Keď bolo referendum, či olympiáda má byť, alebo nie, tí, čo ju chceli, vyhrali veľmi tesne. Ja som hlasoval proti. Olympiáda je šanca pre mnohých ľudí dobre sa nabaliť. Je to navyše veľmi nákladné, všetko je oproti rozpočtu oveľa drahšie, ako bolo plánované. Napríklad bezpečnosť mala stáť päťdesiat miliónov, a zrazu je to vyše miliardy. A toto máme platiť? Viem, za čo platím - za vodu, odvoz smetia, na školy, údržbu parkov, kultúru. A zrazu je tu olympiáda. Nestojí to za to. A mesto sa zadlžilo na desať rokov.

Ale veď olympiáda je celoštátna záležitosť, nie?

Áno, sú tu aj pozitívne veci, napríklad za dva a pol roka postavili novú trať metra z letiska do centra.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 894
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 11 360
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 9 681
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 949
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 232
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 2 120
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 582
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 407
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 341
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 1 159

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Ovocinár: Vypestovať si vlastné ovocie je úplne iný zážitok

Vlastné ovocie má úplne inú chuť, ako to kúpené.

KOMENTÁRE

Ozajstná stávka víkendu je voľba koaličného partnera Merkelovej

Je kľúčový ako pre stredovýchodnú EÚ, tak aj Emmaunela Macrona.

Neprehliadnite tiež

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.