Sľubnou devízou debutujúcej autorky sú symbiózy vysokého literárneho štandardu a čítavosti.
V nemecky písanej literatúre sa začiatkom nášho storočia zjavila akoby naraz veľká skupina mladých nadaných prozaičiek, sú to spisovateľky s pevným „cool“ programom, vzdialené od sentimentality, nudných príbehov a rozvláčnych popisov citových vzťahov.
Ich písanie je ako diamantový rez po skle, zanechávajúci matnú ryhu. Osvetlenie je ostré, ale často sú priestory ohraničené, umelé. Život ako naaranžovaná literatúra, literatúra ako izba v halogénovom svetle.
V našej literatúre sa týmto smerom vybrali Jana Beňová či Monika Kompaníková, ale hlavne Ivana Dobrakovová (1982) vo svojej skvelej prvotine Prvá smrť v rodine. Osemnásť poviedok si určite prečítate jedným dychom, ale nebude to ľahké. Tieto poviedky sa zaoberajú veľmi bizarnými, často neriešiteľnými problémami vo vzťahoch medzi mužom a ženou, vo vzťahoch v rodine, kde dominuje komplikovanosť závislosti medzi otcom a dcérou.
Recenzia
Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine.
Marenčin PT, 2009.
Hrdinovia príbehov sú v zajatí špecifických problémov, ktoré málokedy prichádzajú zvonka, sú súčasťou psychiky či telesných problémov protagonistov. Často sa v nich vyskytuje mladé dievča, mladý muž s duševnou poruchou či starnúca žena so strachom pred vráskami a smrťou, sociálne a sexuálne fóbie, chorobná závislosť – všetko veci, ktoré sú nepríjemné, o ktorých sa nehovorí, ale ktoré sa nástojčivo objavujú v našej čoraz komplikovanejšej a zložitejšej súčasnosti.
Dobrakovová bez milosti berie všetkých svojich hrdinov a hrdinky na pitvu, skalpel je ostrý, a nakoniec vezme autorka získané tkanivo ešte pod mikroskop, röntgen či laser, aby jej neuniklo nič. Napätie poviedok leží v trojuholníku odhalených vzťahov, tajomstva, a nakoniec vždy nečakanej pointy.
Dobrakovová, víťazka súťaže Poviedka 2008, je nastupujúcou hviezdou slovenskej prózy. Názov hviezda som použila zámerne a v pozitívnom zmysle. Totiž poviedky Ivany Dobrakovovej spĺňajú dve kritériá, ktoré k tomu patria – majú vysoký literárny štandard a zároveň sú čítavé, lebo vždy obsahujú zaujímavý a neštandardný príbeh. A je to jedno, kde sa príbeh odohráva, Európa je otvorená, mladí ľudia cestujú, ale nech idú kamkoľvek, seba si berú so sebou. A teda aj svoje problémy.
Presné popisy miest a detailov sú obyčajne znakom dobrej prózy. Nie je to inak ani u Dobrakovovej. Pozýva nás na cestu nielen do zákrut psychiky svojich protagonistov (hlavne protagonistiek), ale aj do plastických a miestami čarovných popisov miest s drobnými charakteristickými detailmi, ktoré pomáhajú tvarovať konečnú podobu krátkych a vycibrených poviedok.
Jazyk textov je bohatý, šťavnatý, nevyhýba sa ani teraz veľmi tvrdým výrazom. Používa ho premyslene, ale s ľahkosťou. Príbehy zapamätané a niektoré určite aj prežité, sny, opisy krajiny v sebe aj reálie okolo, všetko často veľmi jemne posunuté k tajomnosti a možno až k halucinačným predstavám, chorobným vidinám, až máme niekedy pocit ohrozenia vlastnej duševnej rovnováhy.
Tento spôsob písania sa ukázal ako nosný, všetko a hlavne to najhoršie sa nám môže kedykoľvek stať. Až je to zahanbujúce, ale na konci knihy som zrazu zatúžila aspoň po jednej „normálne dobrej“ postave. Ak sa život vykoľají smerom k svojim vychýleniam a nemáme zlatý rez – rovnováha sa môže nebezpečne nechýliť smerom dolu (alebo hore?).
Musím však priznať, že Dobrakovová zvláda tento nápor skutočne ťažkých tém vďaka vynikajúcej jazykovej vybavenosti a spisovateľskému talentu, a v neposlednej miere jej pomáha aj naša zvedavosť o tom, čo je výnimočné, čo sa vymyká, čo je tabu, tajomstvo. A chceme vedieť, ako sa to skončí? Neskončí, len na chvíľu prestane. Ako život. Ako dobrá literatúra.
Autorka jepoetka
Autor: Mila Haugová
