Autor, ktorý sám patrí do generácie „Husákových detí“, si na vymedzenie tohto pojmu vyberal fotoportréty ľudí zo širokých vrstiev spoločnosti. Výsledok môžete vidieť vo Photoportgallery na Grösslingovej ulici v Bratislave
BRATISLAVA. Obrovské tváre mužov uprene hľadiacich do objektívu, teda vám do očí. Niekto je potetovaný, niekto má baretku... Intelektuáli vedľa robotníkov alebo indiferentní ľudia. Koho vlastne vidíme na portrétoch?
„Sú to muži, ktorí spadajú pod vymedzenie pojmu ,Husákove deti’ – teda ľudia narodení medzi rokmi 1972 – 1982,“ vraví Peter Ančic, autor výstavy Husákova generácia, ktorý sa s ročníkom narodenia 1978 sám k tejto generácii radí.
„Nie je intuitívnym fotografom spoliehajúcim sa na náhodu, ale scény precízne komponuje, dôsledne narába so svetlom, farebnosťou, naplno využíva fyziognómiu tiel, pohráva sa s napätím v priestoroch,“ napísala kurátorka výstavy Michaela Pašteková.
Snažil som sa konceptuálne vyberať ľudí z pomerne širokých vrstiev. Sú tam ľudia s vysokoškolským vzdelaným, ale aj takí, čo sa živia manuálnou prácou, napríklad ako mechanici. Ale aj ľudia exotickí a ľudia, ktorí sú nezamestnaní. Súbor vznikal vyše roka, kým sa mi podarilo zhromaždiť vizuálny materiál,“ vraví autor.
Pojem generácia je v prípade „Husákových detí“ podľa Ančica sporný, napriek tomu je čosi, čím sa dajú vymedziť. Sám tak urobil vo svojej bakalárskej práci na Vysokej škole výtvarných umení. „Sú to ľudia z tzv. babyboom generácie, poslednej extenzívnej generácie ľudí, keď sa narodilo viac detí, ako zomrelo obyvateľov. Husákova generácia dnes predstavuje určitý fenomén. Väčšina ľudí, obzvlášť z konca tohto obdobia, dodnes nemá rodiny, býva u svojich rodičov.“
Ten, kto túto dobu zažil, povie si: nuda, skepsa, ľahostajnosť - dôverne známy pocit. Ančicovi nejde o dokument či reportáž. „Z mojej strany je to štylizácia.“ A pocit? „Je to veľmi zvláštne. Keď som obhajoval prácu na škole, väčšina ľudí reagovala tak, že je to snová krajina.
