SME

Výtvarník Rudolf Fila Bauhaus k škole sakramentsky patrí

Babo, raď! Tak občas vyzve výtvarník RUDOLF FILA svoju manželku Dorotu, keď si potrebuje spomenúť na zabudnutý dátum, alebo sa definitívne utvrdiť v nejakom pocite z minulosti. Tento maliar-filozof sa dnes jednoznačne radí medzi symboly umenia šesťdesiaty

ch rokov minulého storočia u nás. Pracuje s dvoma dôležitými doménami - ženským telom a históriou umenia, v ktorej načúva múdrym velikánom. V ateliéri ho obklopujú diela mnohých iných umelcov nielen z výtvarnej oblasti. Prehliadka tejto vzácnej súkromnej zbierky jeho samého majstrovsky vystihuje.

Máte ateliér v krásnych podkrovných priestoroch. Ako ste sa k nim dostali?

Nasťahovali sme sa sem s manželkou po revolúcii, keď nám pán primátor Kresánek ponúkol, či by sme zohnali peniaze na ich rekonštrukciu. Predtým sme bývali v paneláku - jedna izba slúžila ako môj ateliér, druhá ako manželkin, a v tej tretej sme bývali. Ale boli sme radi, že to máme. No a mohol som ešte využívať kumbál na vtedajšej Škole umeleckého priemyslu, kde som dlhé roky učil.

Študovali ste na strednej výtvarnej škole v Brne. Ale váš otec to údajne nechcel, hoci sám maľoval.

Niežeby nechcel, on len namietal, že tá škola sa volala umelecká priemyslovka. Zdalo sa mu ako úplná hlúposť dávať umenie a priemysel dokopy. Otec maľoval amatérsky. Inak bol mlynár, teda oficiálne sa to volalo mlynársky robotník, pre kádrový posudok. Pracoval vždy v iných mlynoch, takže cestoval na týždňovky a na sobotu a nedeľu chodil domov. Keď robil v tom akože našom mlyne blízko našej dediny, pri Příbrami, tak bol doma denne. Ale vstával ráno o piatej a vracal sa za tmy.

Chodievali ste s otcom do mlyna?

Áno, celé prázdniny som tam trávil. Volalo sa to brigáda. Sestra, o päť rokov mladšia, ostávala v kuchyni s mamou, a ja som išiel na mlyn. V mlyne bolo množstvo rúr, a tie sa v lete čistili. Ťahali sme cez ne také metly na špagátoch a vymetali špinu a pavučiny. To bolo výborné. Bol to vodný mlyn, mal krásnu polohu v lese, pri nádhernej vodnej nádrži, pri rybníku.

Vídali ste otca, ako maľuje?

Iste. Maľoval väčšinou krajinky, o figúry sa veľmi nepokúšal. Robil to amatérsky, ale nebolo to primitívne v zmysle insity. Práve naopak, bol akademickejší než mnohí akademici.

V čom?

Napríklad v tom, že sa naučil techniku olejomaľby a nerobilo mu problém správne si napnúť plátno. Jeho maľba však nemala nejaké vyššie parametre. Vrcholom bolo, aby sa jeho obraz neodchyľoval od reálneho prírodného obr_01.jpgtvaru, aby bol verný, aby nakreslil každý konárik tak, ako naozaj existuje.

Ako sa vám páčili otcove maľby?

V detstve, keď ho všetci v okolí uznávali, som sa k tomu, samozrejme, pridával. Neskôr, počas strednej školy, som z toho vyrástol. Najprv som však chodil do gymnázia, až potom som prestúpil na spomínanú umeleckú priemyslovku.

Bol to bezproblémový prestup?

Celé to mal na svedomí náš dejepisec z gymnázia, pán Dostál. Ten do mňa hučal - čo blázniš tu na gymnáziu, veď tam môžeš maľovať od rána do večera. Na gympli mi stále dávali robiť všelijaké nástenky, keďže som vedel kresliť. Videl, že k výtvarnému umeniu mám vzťah. Tak som ho poslúchol. To som bol už v septime. Na umeleckú priemyslovku ma prijali rovno do tretieho ročníka. Vedel som už kresliť podľa modelu, zvládal som kresbu aj olejomaľbu. Môj budúci učiteľ Bohdan Lacina bol taký milosrdný, že urobil výnimku a dva ročníky mi odpustil.

Mali ste teda dobré základy od otca.

Áno, to, čo vo svojom limite otec dokázal, vyžadoval do istej miery aj odo mňa. No Bohdan Lacina sa pre mňa stal tým naozaj osvieteným učiteľom. To bolo žiarivé žriedlo. Priviedol ma k hudbe, k poézii a k umeniu vôbec, sám ilustroval knihy Františka Halasa, uňho som po prvý raz počul Bacha. Často nám dával takto motivované úlohy. Cez neho som sa dostal k lyrickej abstrakcii. Bol to môj predobraz, človek dobre maľujúci, dobre vyučujúci, sčítaný. Nosil nám knižky, obrázky také, čo sa nikde inde nedali vidieť. Sám maľoval abstrakcie, mám od neho viac vecí.

Mal som obrovské šťastie, že som naňho natrafil. Málokto mal knižnicu ako on, a toľko toho preštudoval! To bol človek, ktorý vedel, že maliar musí mať čo najširšie a čo najhlbšie základy. Nechával nám slobodu, ale pevne podoprenú vzdelaním. Maľbu nevnímal ako izolovaný pohľad na svet. Jeho predstavou bolo, že maliar číta, počúva, a práve z toho môže vzniknúť niečo dobré. obr_02.jpgTento model som potom mohol porovnávať jedine s Ľudovítom Fullom.

Vraj ste potom nechceli ísť do Prahy na Akadémiu výtvarných umení. Ako to bolo?

Nechcel som to tam skúšať. Chodievali sme tam z Brna na výročné výstavy, a to, čo som videl, mi veľmi nešmakovalo. Naopak, v Bratislave práve rozbiehal Ľudovít Fulla vysokú školu a on ma vyslovene priťahoval. Neskôr, keď nás raz na nejakom zjazde posadili vedľa seba - Fila, Fulla, podľa abecedy - som mu porozprával, že som do Bratislavy zablúdil vďaka nemu. Smial sa na tom.

Čo vám prekážalo na pražskej škole?

V Prahe fungovala škola už dlhšie a pestovala pre mňa akési zatuchnuté postupy. U profesora Švabinského či Nechlebu šolichali obrázky ako z polovice 19. storočia, odpudzovalo ma to. A v Bratislave sa práve začínalo niečo nové. Pocítil som intelektuálny rozdiel. Ľudovít Fulla bol omnoho rozhľadenejší než vtedajší pražskí páni profesori. A určite ma priťahoval svojím výtvarným prejavom. Tým, čo celý život robil. Bolo to oslnivé. Bola v tom výzva. Okrem toho veľa znamenalo aj jeho priateľstvo s Mikulášom Galandom. A vôbec, kultúrna úroveň.

Nakoniec ste však pod Fullovým vedením nefungovali.

Nie, lebo odišiel zo školy, zbalil sa a išiel mimo Bratislavy. Prilákal ma, a odišiel si. Všetci síce tvrdili, že ho zo školy nikto nevyháňal, ale vlastne ho „vystúpili". To boli zlé časy, päťdesiate roky. A škola tým silne utrpela. obr_03.jpgNajväčšou autoritou sa potom stal Ján Mudroch.

Bolo to sklamanie?

Bolo. Hoci na Jána Mudrocha som nikdy nenadával. Päťdesiate roky gniavili každého. Mastil síce tie partizánky s automatmi a podobné veci, ale nechával študentom popri profesoroch ako Ján Želibský alebo Vincent Hložník stále najviac voľnosti. Všetci tvarovali svojich poslucháčov podľa svojho modelu. Vo svojom prístupe bol vlastne zaujímavý.

V čom bol pre vás Ján Mudroch lepší ako ostatní na škole?

Jeho tolerancia bola založená na tom, že keď som sa po celej jeho korektúre zatváril kyslo, povedal: ty si aj tak myslíš, že učiteľ je vôl, rob si, čo chceš. Ja som mu totiž vždy oponoval práve Bohdanom Lacinom, pred ktorým musel mať rešpekt. Hovoril som mu: Lacina by mi nikdy nekázal to alebo ono, že takú farbu nemôžeš, alebo to sa nedá či nesmie. To Mudrocha nakoniec vždy položilo.

Mnohí výtvarníci žijú v manželstvách s výtvarníčkami. Ste tiež jedným z nich, vašou manželkou sa stala reštaurátorka Dorota Filová. Čo vás za študentských čias zblížilo?

Samozrejme, jej ženskosť. Ale určite aj to výtvarné umenie. Moja manželka bola o tri ročníky nižšie. Študovala síce reštaurátorstvo, ale aj jej maliarske pokusy boli zaujímavé. Chápala veci veľmi bystro, a hlavne nemala tú profesijnú záťaž, že by jej reštaurovanie pri maľbe robilo limity vo vnímaní. Ja som vtedy robil abstrakciu, za ktorú ma nikto v škole nechválil.

Verejnosť vie však asi viac o vás ako o nej. Navyše, reštaurátorstvo je také neviditeľné povolanie. Nikdy vám to nerobilo problém?

U nás skrat v tomto smere nikdy nenastal. Je vynikajúcou reštaurátorkou, veď asi nie náhodou pracovala pre Slovenskú národnú galériu. Robila na veciach, ktoré by druhému reštaurátorovi do rúk nedali, úplne jej dôverovali. Na reštaurátorčine je fantastické práve to, že čím je neviditeľnejšia, tým je lepšia. Začiatok zla je, keď reštaurátora z diela cítiť. To už potom do profesie nepatrí. Hlavná zásada je rešpektovať originalitu pôvodného diela, nie pridávať niečo, čo by ju mohlo znížiť. Reštaurátor má uchovať dielo pre ďalšie generácie čo najautentickejšie, dokázať ho zakonzervovať, dotvoriť tak, aby doplnky neboli nebodaj elegantnejšie než pôvodina. Urobiť retuše a doplnky tak diskrétne, aby na seba neviazali žiadnu pozornosť, obr_09.jpgaby nepredvádzali šikovnosť toho, kto to robil, to je naozaj fuška, lebo vrstvenie obrazu je niekedy veľmi zložité.

A aké ambície má maliar, človek, ktorý vyštudoval maľbu?

Ambíciou každého maliara je, myslím, originalita. To, čo ho odlišuje od ostatných. Žiaľ, niekedy to zabieha aj do zvrátenosti.

Kde je miera?

V rozhľadenosti, vo vzdelaní. Často sa zabúda na to, že maliar má byť aj vzdelanec. Dokonca boli aj teórie, že čím je maliar hlúpejší, tým je lepší. To je pre mňa absurdnosť.

Keď ste skončili vysokú školu, začali ste pôsobiť ako pedagóg na Škole umeleckého priemyslu, na známej Šupke. Mali ste učiteľské sklony?

Ešte predtým ma na istý čas zamestnali v podniku Umelecké remeslá. Na voľnej nohe to nešlo, veď by som nezarobil ani toľko, aby ma poistili. Manželka mala štipendium, Sunar pre deti sme za voľačo kupovať museli. Postupne som začal so Šupkou spolupracovať externe. Keď sa uvoľnilo miesto na oddelení propagačného výtvarníctva, dostal som ho.

Stále sa spomína, že v totalitných časoch bola Šupka oázou slobody. Vnímali ste to tak?

Úplne. Na Vysokej škole výtvarných umení boli v tom čase kulichovci, to bolo komplet červené vedenie (komunistické - pozn. red.). Na Šupke sme mali výborného riaditeľa, Jozefa Brimicha. Vedel o tom, že vo svojom školskom kumbále trávim kopec času aj po škole a rešpektoval to. Nadával mi akurát školník, že ma v noci musel vypúšťať. Náš riaditeľ bol určite jediný nestraník v celej Varšavskej zmluve. Nikto nechcel veriť, že nebol v strane

Ako to?

Vedel zahrať straníkom také divadlo, aké chceli vidieť. Tak si ho pestovali a mysleli si, že je minimálne členom Ústredného výboru. Ochraňoval nás. Moje abstraktné obrázky by boli dosť dobrým argumentom na to, aby ma odtiaľ vyhodili. Vďaka nemu sa to nestalo. Nárazy sa tlmili aj cez jeho zástupcu, ktorý bol obr_04.jpgnaopak oduševnený straník. Všetko mohlo ísť cez neho, fungoval ako hromozvod a ešte sa aj cítil dôležito.

Toľko stačilo, aby sa ľudia v škole cítili slobodne?

Nielen to. Celé fungovanie bolo kryté akýmsi maskovacím štítom, že sme škola úžitkového umenia, teda, že tu nevznikajú žiadne umelecké diela, ale len výrobky, ktoré majú požadované parametre. Všetci však vedeli, že zameranie nebolo len úžitkové.

Zotrvali ste tam skoro tridsať rokov. To je dobre dlhý čas.

Hej, pekných pár generácií. I keď nie rovnako pekných rokov. Dôležité však bolo, že som mohol učiť svoj program, že mi ho nikto nenabúraval. A nemusel som v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vystavovať žiadané hlúposti. Na druhej strane, osemnásť rokov som nemal žiadnu výstavu.

Stačilo vám, že vašu tvorbu poznalo len najbližšie okolie?

Nikdy som nemal túžbu za každú cenu vystavovať. Keďže som sa maľbou neživil, nepociťoval som žiaden tlak, aby som ju predvádzal. Inštitúcie, ktoré mali maľbu prezentovať, boli aj tak zdeformované, takže som z toho frustrovaný nebol. Maľoval som bez ohľadu na to, či to niekto chcel, alebo nie. Škola ma držala a živila.

Aký zmysel vám dávala pedagogická práca?

Zmysel som videl v tom, že som na študentoch mohol vidieť nejaký rast. Niektorí z nich sa skutočne vypracovali na prvé priečky. Bolo to aj vďaka šťastiu a náhode, že sa neprihlásili napríklad na grafiku alebo na rezbárstvo, ale ku mne, na propagačné výtvarníctvo. Nerád by som to však zovšeobecňoval.

Čo bolo podstatou vášho prístupu k študentom?

Mal som stále pred sebou žiarivý príklad - profesora Bohdana Lacinu.

Vysvetľovali ste študentom svoje vlastné obrazy?

Nie, skôr som nosil knihy o významných ľuďoch z oblasti výtvarného umenia, ktoré som si zháňal zo zahraničia, lebo u nás neboli dostupné. Nechcel som, aby sa maľovanie zvrhlo na nejakú remeselnú manieru.

Po roku 1989 vás pozvali učiť na Vysokú školu výtvarných umení, dlho ste sa tam však neohriali. Prečo?

Keď som nastúpil, mal som už 58 rokov. Mladší výtvarníci, ktorí začali na škole prvý raz učiť, mali iné predstavy o tom, ako treba pedagogicky pôsobiť. Ja som mal za sebou tridsať rokov praxe, no oni nechceli udržiavať žiaden systém. Prekážal mi názor, že škola má byť len prostredím pre voľnú tvorbu a nech si každý robí, čo chce. Škola predsa má mať nejaké pevnejšie, minimálne technologicko-remeselne podkuté odbory, inak to predsa nie je škola. To sa v tom období neprijímalo. Po škole sa hovorilo - čo nám to tu chce zaviesť? obr_12.jpgJe už senilný alebo čo? A tak som odišiel. Mal som vtedy šesťdesiat, takže rovno do dôchodku.

Aký systém ste za tie dva roky pôsobenia presadzovali?

Doteraz je tu model nemeckého Bauhausu, kde učili skutoční giganti po stránke výtvarnej i intelektuálnej. To ku škole sakramentsky patrí. Vyšli o tom knihy, existujú dokumenty, ktoré svedčia o tom, že sa vychádzalo skutočne z naučiteľných procesov - od bodu k linke a k ploche. Rozvíjal sa intelekt, učilo sa to, čo sa dá naučiť. Talent, samozrejme, nie, to je druhá vec. Ale že to funguje, to nám už predviedli všelijakí páni, napríklad Kandinskij.

Nechýbala vám škola, keď ste s ňou po toľkých rokoch sekli?

V tých dvoch prestupných rokoch, keď som prestúpil na VŠVU, áno. Bol som veľmi zvyknutý na to, že som vyrážal učiť každé ráno. Lenže keď som prišiel do vysokoškolských ateliérov na Koceľovej ulici, neprišiel na moju hodinu maľby nikto. O desať minút som bol nazad doma. To už bola tá sloboda. To bolo svojím spôsobom frustrujúce. Neodviedol som vlastne ani jeden ročník do konca. A sny o Bauhause sa rozplynuli.

Mali ste aspoň chuť maľovať svoje veci?

Mal som na to viac času. A či chuti? No, medzitým pokročil môj vek. Inú chuť má človek maľovať, keď má štyridsať, ako keď má šesťdesiat.

V akom rytme maľujete teraz?

Škola ma naučila vpratať sa do času, aký je. Teraz už síce môžem robiť, kedy chcem, ale väčšinou si k práci sadám ráno. Potom sa naobedujem, dáme si siestu a keď prídeme po prechádzke domov, niekedy opäť chytám štetec.

Ako prichádza tá pohnútka?

Nemám v sebe nekontrolovanú inšpiráciu. Nikdy som to nepestoval, škola ma naučila nečakať, kedy ma kopne múza. Vždy som musel dávať študentom najavo isté kvalitatívne stupne, takže som ich musel uplatňovať aj na sebe. Inšpirujem sa z literatúry, z hudby - od najstaršej až po najmodernejšiu. Mám rád napríklad experimenty so zvukom. Ale študujem napríklad aj maliarov, ktorí bez encyklopedických znalostí vykonali ohromné vykročenia vpred. Na tých vykročeniach ma vždy zaujíma, či ide skutočne o umelecké obohatenie a nielen o šikovnosť, že sa niekto v danej chvíli vynašiel. V umení nerozhoduje tvaroslovie, ale sila, ktorá je v ňom. Ja som obr_14.jpgsi v živote omnoho lepšie rozumel napríklad so skladateľom Iľjom Zeljenkom alebo s básnikom Jozefom Mihalkovičom, než s päťdesiatimi uznávanými výtvarníkmi.

Čo znamená, keď sa výtvarník „len vynašiel"?

Ide obyčajne o záležitosť inú než výtvarnú - buď spoločenskú, politickú, režimovú, o faktory, ktoré idú mimo umeleckej podstaty. Podstata vždy spočíva v kvalite. Teda, čím jeden obraz umelecky obohatí umenie, poéziu či muziku. Niekedy sa zdá, že nezáleží vôbec na obsahu, inokedy zase na forme. Tieto výkyvy mi vždy išli na nervy, zvlášť, keď človek sám učí a v snahe sprostredkovať to, čo vie, ho nabúra práve aktuálna móda. Niekedy účel svätí prostriedky, niekedy naopak, a tak sa to všelijako melie a máločo triafa do čierneho.

Existuje nejaký recept na učenie?

Pedagogika má fungovať bez priamych receptov, bez direktov, ako áno a ako nie. Ten vplyv prúdi akýmsi obchvatom, veľkým objatím. A to sa mi zdá omnoho príťažlivejšie.

Rudolf Fila (78)
obr_15.jpgmaliar, ilustrátor, esejista, pedagóg sa narodil v Příbrami na Morave. Absolvoval Školu umeleckého priemyslu v Brne, v rokoch 1952 až 1958 študoval na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1959 bol zamestnaný v Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave, v rokoch 1960 až 1990 učil na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave.

V rokoch 1990 až 1992 viedol ateliér voľnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Samostatne vystavuje od roku 1962. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Národnej galérie v Prahe, Moravskej galérie v Brne, v Múzeu 20. storočia vo Viedni, v múzeu v Ulme, v stálej expozícii Credit Suisse Art Collection v Londýne a v ďalších mestách Európy, Severnej a Južnej Ameriky. Patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského výtvarného umenia posledných desaťročí. V šesťdesiatych rokoch patril k významným predstaviteľom abstraktnej tvorby.

Od sedemdesiatych rokoch vošiel do povedomia špecifickým záujmom o telo cez svoje takzvané „telovky". Základnú maľbu dotvára gestickými premaľbami alebo vkladaním predmetov do obrazu. Je držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2003 za knihu esejí pod názvom Cestou. Okrem toho vydal knižné publikácie Analýza výstavby výtvarného diela, Načo je nám umenie a Výtvarnú prípravu pre 1. a 2. ročník umelecko-priemyselnej školy s kolektívom autorov.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 299
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 549
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 12 498
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 016
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 693
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 533
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 041
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 265
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 921
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 673
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 487
  4. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 393
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 388
  6. Juraj Kumičák: Kolaborant 8 364
  7. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 032
  8. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 914
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu