Rudolf Fabry, jeden z jej najdôležitejších predstaviteľov, sa narodil 8. februára 1915, pred 95 rokmi.
Rudolf Fabry
„Nemožno pripustiť, aby surrealizmus a jeho aktivita boli chápané len ako nový aspekt avantgardného umenia, nemožno pripustiť, aby surrealizmus bol obmedzovaný na oblasť umenia, ktorého hranice napokon boli avantgardnými básnikmi úplne zmazané,“ napísal v roku 1935 Karel Teige. Práve pražský surrealizmus, ktorý sa inšpiroval vo Francúzsku, strhol slovenských básnikov.
Do literatúry priniesol čosi nové. Akoby zhodil klasické putá, akoby začal o poézii inak premýšľať. „Surrealizmus nie je umeleckou školou: je to určitý ľudský postoj, ktorý angažuje celého človeka,“ dodal Teige. Jedným z mladých slovenských autorov, ktorí prešli k novej poézii, bol aj budúci nadrealista Rudolf Fabry.
Pražská inšpirácia
Fabry sa narodil 8. februára 1915 v Budmericiach. Spočiatku nič nenasvedčovalo, že z talentovaného študenta bude básnik. Zmaturoval a odišiel do Prahy na techniku - učil sa zemepis i kresliť. No nádejného kartografa viac než škola zaujala pražská spoločnosť. A surrealizmus, s ktorým sa tu stretol.
„Velice som vám povďačný, že sa staráte o tie posrané básne. Ja už som od toho hrozne ďaleko,“ napísal v roku 1935 Rudolf Fabry Mikulášovi Bakošovi. Hovoril o svojej knihe Uťaté ruky, ktorá vyšla v tom istom roku. To bol Fabry tretí rok na škole a pripravoval zbierku, ktorá mala poznačiť celú medzivojnovú a sčasti i povojnovú slovenskú poéziu.
„Laco Novomeský hovoril, aby som to ešte nevydával, že vraj je to ohromné, ale predsa len v intenciách už vydobytých,“ smutne skonštatoval básnik. „Ale povedz, ako striasť zo seba surrealistickú halenu. Je to strašný vergel s nevídanými tónmi.“
Nakoniec sa rozhodol zbierku vydať. Uťaté ruky sa tak stali akýmsi impulzom, ktorý predpovedal nástup novej domácej poézie. Symbolické už bolo, že Fabry prvú časť zbierky označil ako Prológ, a toto označenie preškrtol.
Nadrealisti
Francúzsky surrealizmus dal zbohom rozumu a otočil sa smerom k nevedomému, neznámemu, k ľudskej fantázii. Zdrojom inšpirácie sa stali sny. Slovenskí surrealisti, ktorí neskôr prijali názov nadrealisti, až takíto radikálni neboli. Stále uznávali akúsi kontrolu rozumom, takže ani ich verše neboli úplne náhodným zhlukom slov.
No i keď Fabryho Uťaté ruky predznamenali takúto poéziu, slovenský nadrealizmus vznikol až o tri roky neskôr. To vychádza zborník Áno a nie, ale aj Fabryho druhá zbierka Vodné hodiny hodiny piesočné.
„Môže, kto chce, kritizovať, posmievať sa, kričať. Zostávame natoľko galantní, že uznávame chrabrosť každému, i keby to bol zlodej,“ tvrdil Fabry v roku 1939 v prílohe k Reiselovej básnickej zbierke Vidím všetky dni a noci.
„Nie je náhodné, že posudky o mojej poézii sa rozchádzajú. Nie je náhodné, že tie isté posudky sú často opatrené poznámkou redakcie. Nie je náhodné, že ľudia, ktorí doteraz spali, zase slávnostne lepia svoje výplody.“
Konštatovanie o stave literatúry, ale aj spoločnosti nehovorilo len o vojne, ktorá mala zničiť Európu.
Zároveň bolo aj akousi predzvesťou pomalého konca nadrealizmu. Po vojne síce Fabry ešte vydáva zbierku Ja je niekto iný, no avantgarda akoby sa vyčerpala.
Niektorí básnici sa prispôsobili nastupujúcemu režimu, iní sa odmlčali či emigrovali.
Fabry zvolil prvú možnosť. Po krátkej odmlke vydáva v roku 1953 socializmu poplatnú zbierku Kytice tomuto životu, v ktorej siahne aj po metóde schematického socialistického realizmu.
Azda s výnimkou zbierky venovanej pamiatke Janka Kráľa preto možno hovoriť o Fabrym po vojne ako o novinárovi či publicistovi, ťažko však ako o šikovnom básnikovi. Aj keď sa poéziou zaoberal praktický celý život, jeho najlepšie básne pochádzajú z tridsiatych a štyridsiatych rokov.
S využitím: Nadrealizmus - Avantgarda 38, Kalligram, ÚSL SAV, 2006. Romboid, č. 10/1990
