Režisérovi Polákovi sa v Martine darí. Ešte sú v živej pamäti pozoruhodný Ivanov i molierovská trilógia - Don(a) Juan(a), Striptíz Tartuffe, Úbohý Lakomec. S hercami vyhraneného divadla vie vytvoriť inscenácie podnetné formou i obsahom.
Polák číta Mizantropa v súlade s autorom. Morálne zásady sú dnes zbytočné. Citovú nestálosť dnes radi ospravedlňujeme pokrivenými predstavami o osobnej slobode. Kto sa bráni, nepatrí do tohto sveta. Tento výklad istým spôsobom prekvapuje - režisér prikladá konfliktom veľkú vážnosť.
Scéna sa pohráva s duchom súčasnosti, plnej umeliny a náhradiek - kašírované kamene, umelé rastliny. Záhadný je sklenený kubus, v ktorom sa zámery hrdinov odhaľujú. V tejto „zimnej záhrade" sa Celiména a Elianta púšťajú so svojimi obdivovateľmi do dôverností. Ešte výraznejšie pôsobia skvelé kostýmy Petra Čaneckého.
Alcesta hrá Marek Geišberg, ktorý si pozíciu nekonvenčného búrliváka buduje aj v civilnom živote. Spolupútnika i kritika Filinta hrá Dano Heriban, o poznanie mäkší, no nemenej vyhraný človek. Ich konfliktom pripisuje réžia zásadnú vážnosť, preto aj Geišberg s Heribanom na dajaký nadhľad či iróniu nemajú ani pomyslenie. Ešte keby tak viac dbali na dodržiavanie noriem javiskovej reči. Nevoláme po staromilskom mäkčení, ale zámerná hovorovosť sa im nedbajstvom mení na nezrozumiteľné zamotance.
Polák sa usiloval o modernú moralitu. Preto mali byť Celiména, ale aj Elianta, Arsinoé, Oront, Akast a Klitander bezuzdnými požívačníkmi, ktorí aj zjavné prešľapy ospravedlňujú odzbrojujúcou naivitou. Tento zložitý pôdorys sa však nenaplnil bez zvyšku, ľahkú frivolnosť prebíjali drsnejšie plochy vzdoru, ktorým Celiména obhajuje svoje konanie. Lucia Jašková akoby viac trpela Alcestovým nepochopením, než by si užívala obdiv Oronta a ostatných. Jana Oľhová, Nadežda Jelušová, ale aj Tomáš Vravník, Michal Jánoš a Dominik Zaprihač zahrali svet pretvárky a bezuzdného pôžitkárstva plasticky a farebne.
Martinský Mizantrop aj napriek istým rezervám je inscenáciou, o ktorej sa bude isto ešte dlho diskutovať. Aj to je veľký prínos.
Autor: Oleg Dlouhý
