Lyrizmus a sadizmus sa málokde spájajú tak efektne ako v diele Cormaca McCarthyho, jedného z najvýznamnejších amerických spisovateľov súčasnosti.
BRATISLAVA. „Achillove šľachy mali prešpikované naostrenými kolíkmi z čerstvého dreva, viseli sinaví a nahí nad vyhasnutými uhlíkmi, kde ich mučitelia opekali, pokiaľ im hlavy nespálili na uhoľ, pokiaľ im mozgy nebublali v lebkách a v nosných dierkach nehvízdala para.“ Opis ako tento môže pochádzať z ktorejkoľvek knihy Cormaca McCarthyho. Hoci sa mierou brutality od seba líšia, násilie stále patrí k jeho poznávacím znakom.
Ako povedal v jednom z mála rozhovorov, ktoré poskytol, nie je fanúšikom autorov, čo sa nezaoberajú otázkami života a smrti. Podľa neho to ani nie je literatúra a ako príklady uvádza Henryho Jamesa či Marcela Prousta.
Správy z konca sveta
Južan McCarthy so svojimi prvými románmi nezaznamenal veľký úspech. Prvý vydal už v polovici šesťdesiatych rokov, komerčného úspechu, po ktorom tak túžil, sa však dočkal až v roku 1992 po vydaní románu Všetky krásne kone. Jeho sláva vrcholí dnes, keď romány sprevádzajú vydarené filmové adaptácie. Patrila k nej aj decembrová dražba jeho starého písacieho stroja, ktorý z očakávaných 20tisíc dolárov skočil až na štvrť milióna. Ten istý autor pritom aj dvadsať rokov po vydaní prvého románu ledva predal pár tisíc kusov.
McCarthy nepatrí medzi fanúšikov tých autorov, čo sa nezaoberajú otázkami života a smrti. Podľa neho to ani nie je literatúra a ako príklady uvádza Henryho Jamesa a Marcela Prousta.
Zatiaľ jeho najnovšou knihou je postapokalyptický román Cesta. Pred troma rokmi dostal Pulitzerovu cenu a britský denník The Times ho označil za najlepšiu knihu poslednej dekády. Na románe ocenili to, ako dokonale vystihol úzkosti začínajúceho 21. storočia, aj keď strach z konca sveta bol rovnako strašiakom studenej vojny.
Hrdinami románu sú bezmenný muž a malý chlapec. McCarthyho inšpiráciou bol pohľad na jeho vlastného syna, ktorého splodil až tesne pred sedemdesiatkou. Namiesto príbehu o nezodpovednom rodičovstve napísal príbeh o bližšie nepomenovanej apokalypse a posledných preživších.
Otec a syn putujú stovky kilometrov k oceánu, aj keď tento cieľ cesty nedáva veľký zmysel. Väčšiu časť románu tvoria opisy toho, ako hľadajú potravu, dramatické momenty prinášajú až pasáže, kde stretávajú iné ľudské bytosti. Alebo skôr bytosti, ktoré kedysi boli ľuďmi a dnes sú z nich kanibali. Pojedanie iných ľudí je v románe hranicou medzi dobrom a zlom, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by dobro malo zvíťaziť.
Autor sa nesnaží vysvetliť, aká katastrofa svet postihla a nezamýšľajú sa nad tým ani jeho postavy. O čo menej politiky do svojich próz vkladá, o to viac rozmanitých ľudí si ich prisvojuje. Dnes sa naňho odvolávajú konzervatívci aj demokrati, pacifisti aj milovníci zbraní, environmentalisti aj ich odporcovia.
Amerika bez ilúzií
Cesta je prvým prekladom McCarthyho do slovenčiny, v češtine už stihlo vyjsť šesť z jeho desiatich románov a siedmy je plánovaný na tento rok. Okrem románu Dieťa Božie z ranej autorovej tvorby, rozprávajúcom o lesnom masovom vrahovi a nekrofilovi, ktorý telá svojich obetí ukrýva v jaskyni, vyšiel vlani v češtine aj jeho kľúčový román Krvavý poludník.
McCarthy má rád nielen hraničné situácie, ale aj samotné hranice, kde sa stretávajú rôzne kultúry. Krvavý poludník je situovaný na americko-mexickú hranicu uprostred 19. storočia. Ľudí v regióne terorizuje Glantonova banda zabijakov, loviacich pre mexickú vládu skalpy. Kniha sa opiera o reálne historické fakty a mnohé existujúce osoby. Mexické úrady v tom čase platili dvesto dolárov za každý indiánsky skalp, takže ich lovenie sa stalo obľúbenou činnosťou amerických dobrodruhov z radov bývalých vojakov. Tento obchod sa vymkol spod kontroly, keď hrdlorezi zistili, že úrady nie sú schopné rozoznať indiánske skalpy od skalpov Mexičanov, ktorých mali pôvodne chrániť. Skalpovanie zároveň popudzovalo Indiánov, pretože ich pripravilo o pozemský život i vyhliadku na ten posmrtný. Smrť uškrtením alebo smrť skalpovaním totiž podľa indiánskych povier uzatvára cestu do večných lovísk.
Najlepšia genocída
Román dnes oceňujú aj také kapacity, ako je kritik Harold Bloom. Síce ho dočítal až na tretí pokus, ale potom vyhlásil, že je to jediný úspešný román o genocíde. Dobová kritika si myslela niečo iné, vyčítala mu povrchnosť, ktorá nedáva priestor ničomu, len prehnanému násiliu, strojenému surrealizmu a pseudofilozofickému balastu.
Mnohé opísané udalosti sú nepochybne hrozné, kniha však občas so svojím striedaním lyrizujúcich opisov a krvavých scén s najrozmanitejšími formami mučenia a zabíjania pôsobí trochu monotónne. Román ide proti tradičnému rozprávaniu o dobrých prisťahovalcoch, rovnako v ňom chýba politicky korektný, idealizovaný obraz pôvodných obyvateľov.
McCarthyho prózy plné silných obrazov sú dobrým materiálom pre filmárov. Bratia Coenovci získali za sfilmovanie románu Táto krajina nie je pre starých štyri Oscary, v októbri mala premiéru Cesta s Viggom Mortensenom v hlavnej úlohe, Krvavý poludník sa do kín dostane na budúci rok.
Vážnosť a paródia
Smrteľná vážnosť týchto románov a filmov provokuje, postava oscarového zabijaka Antona Chigurha, ktorú stvárnil Javier Bardem, sa dostala až do Simpsonovcov.
Homer sa obetuje a predstiera, že býva v drahej štvrti, aby mohla malá Lisa chodiť na prestížnu školu. Animovaný Bardem je inšpektorom, ktorý kontroluje, či tam Homer naozaj býva. V knihe rozhoduje o osudoch ľudí tým, že hádže mincou, Homer ho však dostane tým, že minca dopadne na hranu. A hoci si inšpektor otvára dvere na bytoch plynovou bombou, všetko sa napokon skončí šťastne.
Nájsť nejaký šťastný koniec u Cormaca McCarthyho je oveľa ťažšie.
