Minulosť vybrúsená do filmovej sterility

Je to vznešená, starostlivo vyvážená debata o vine a odpúšťaní. V Hřebejkovom filme chýba už len realistický konflikt, o ktorom by tá debata bola.

Čakali sme niekoľko rokov, kým sa v Česku a na Slovensku upracú, roztriedia, sprístupnia zväzky ŠtB a začnú pracovať inštitúcie pamäti národa, neraz aj netrpezlivo. Nakoniec boli možno inštitúcie pripravené skôr ako tí, čo sa do ich spisov chodievajú pozerať. Spisy sa dajú čítať, ale málokto chce o nich hovoriť.

V Česku sa na to podujali scenárista Petr Jarchovský a režisér Jan Hřebejk, ktorých tak kritici lynčovali, že sú vo svojich príbehoch zo socializmu mäkkí a falošne zmierliví. Dvaja filmári, ktorí možno vôbec nemajú chuť ostriť morálne konflikty, posudzovať ani súdiť.

Zhrnúť minulosť

Skúsili to vo filme Kawasakiho ruže. Tému viny najprv otvárajú v mileneckom vzťahu, presnejšie, manželskom. Ocitla sa v ňom Lucia, dozvedela sa to ešte v deň, keď sa vrátila z nemocnice. Zrazu sa jej manžel vrátil domov aj s novou priateľkou – a vrelo jej ponúkali knižku Anjelské terapie. Oni vraj svoju aférku môžu ukončiť, ale že ona by sa mala tiež posnažiť. Mala by ich prestať obviňovať a skúsila ich skôr pochopiť, pomôže to aj jej zdraviu. A keby nevedela, ako presne na to, v tej knižke sú podčiarknuté tie najdôležitejšie pasáže.

Nie, Lucia na čosi také knižku nepotrebuje, odpustiť vie ľahko, pretože nepotrebuje ani takého manžela. Ale bude mať problém, a oveľa väčší, keď sa o vine a odpustení bude musieť rozprávať so svojím otcom, úspešným psychiatrom, chartistom, morálnou autoritou. Prinúti ju k tomu televízny štáb, ktorýo ňom práve nakrúca reláciu, a ktorý si práve zohnal jeho skompletizovaný zväzok, vedený v ŠtB.

Televízne médium dokáže jeho minulosť zhrnúť do pol hodiny, ona na to potrebuje viac. S otcom predsa žije celý život.

Neprežívajú, rozprávajú

Hřebejkov film má deväť nominácií na Českého leva, z toho päť hereckých. Dostali ich Lenka Vlasáková za postavu Lucie, Daniela Kolářová za úlohu jej matky, ktorá ticho znáša vedomie, za akú cenu jej rodina v socializme prežila, má ju i debutujúci herec, fotograf Anton Kratochvíl za úlohu sochára, ktorému režim zničil jeden život a zároveň dal príležitosť na druhý v emigrácii.

Martin Huba by Českého leva mohol dostať za to, s akým porozumením skonkretizoval svedomie a pamäť chybujúceho psychiatra a Ladislav Chudík za to, ako ľahko a presne ukryl diabolské myslenie policajného vyšetrovateľa za dôstojnosť a mäkkosť vysokého veku.

Mohli by byť ocenení napriek tomu, že ich postavy sú ako narysované archetypy a vzorce, a že v skutočnosti nie sú v takmer žiadnej vnútornej akcii.

To vidno napriek tomu, že sa to autori snažia prekryť formálnou exhibíciou a nie vždy opodstatneným navádzaním znepokojivej, nostalgickej alebo katarznej nálady. Jarchovský a Hřebejk si zvolili čosi ako retrospektívne rozprávanie. Postavy v ich filme neprežívajú morálne zlomy, nepociťujú osudné chvíle odvahy a zbabelosti, čestnosti a podlosti, len o nich spätne rozprávajú. A rozprávajú o nich v bezchybných prejavoch.

Debata a teória

Nemožno poprieť, že ich konfrontácia je pútavou, inteligentnou, mimoriadne vyváženou a bystrou debatou. Je až taká dokonalá a vznešená, že zostáva len na úrovni všeobjímajúceho teoretického konfliktu, ktorému chýba smrad z reality.

Dôstojne napĺňa spoločenskú požiadavku – a možno to je aj jej problém. Že si ju skôr nevynútila ozajstná vnútorná bolesť.