Narcis vás nerozosmeje, vzrušuje len sám seba

V predstavení Ksicht odznieva metaforický text o posadnutosti krásou. Chýba mu však režijný nápad.

Narcis je opak upíra, existuje len v zrkadle. Moralita Maria von Mayenburga paroduje súčasnú posadnutosť krásou. Kto nemá dobrý ksicht, nepredá nič, hlavne nie sám seba, hocako geniálny by aj bol.

Boli by aj zimomriavky

Vynálezca spínačov Antol žije šťastne a užitočne, kým si neuvedomí, že je škaredý.

Keď jeho tvár odborník na plastiku trochu „poupratuje“, odrazu sa jeho dobrá žena musí postaviť do radu jeho obdivovateliek. Všetci muži zas chcú mať podobnú umelú tvár bez jedinej chybičky oko on.

Klony dlho nemeškajú. Svetom predsa vládne sloboda, bratstvo a rovnakosť! Hra končí idylkou narcisa, ktorý vzrušuje sám seba. Posledná scéna by mohla vyvolávať zimomriavky, keby celej inscenácii niečo nechýbalo.

Hoci miestami to vyzerá na formálnu konverzačku, podobne metaforický text si predsa len žiada inscenačný nápad, už len preto, že podchvíľou sa v hre amputujú niečie tváre.

Autor to režisérke Soni Ferancovej nijako neuľahčil. „Moja predstava je, že sa tváre hercov po operácii nezmenia,“ zaznamenal do svojich inscenačných poznámok. A teda, čo sa zmení?

Príliš dokonalá forma

V londýnskom Royal Court Theatre sa sústredili na herectvo bez pridaných efektov, takmer v štýle čítačky. Pohrávať sa dá s všeličím, každý z hercov prezentuje niekoľko rôznych postáv, na pobavenie ešte aj s rovnakými menami.

Inscenátori Ksichtu v Sofii zas pracovali so zrkadlami.

Vďaka scénografke Eve Rácovej mala naša „národná“ inscenácia tejto hry elegantnú formu. Azda až priveľmi dokonalú, bez podobne dokonalého režijného nápadu. Niektoré strihy medzi situáciami dopadli vynikajúco, inde ale divákovi chýbali orientačné body. Svetelný dizajn bol svetlým bodom produkcie.

Kým Táni Pauhofovej pomáhal pri jej vtipných premenách aj kostým, Jozef Vajda odlišoval svoje charaktery len priveľmi groteskným herectvom.

Ani pri postave Antola v podaní Tomáša Maštalíra akoby neboli úplne domyslené prechody medzi jeho škaredou a krásnou podobou. Alexander Bárta sa mohol vyhrať najviac s postavou syna dominantnej matky.

Výsledok síce neklesá pod štandard, ale ani nedoženie diváka k slzám smiechu.