SME
Nedeľa, 26. jún, 2022 | Meniny má Adriána

Jana Farmanová: Maľujem si v hlave

Patrí medzi najvýraznejšie predstaviteľky figurálnej maľby u nás. Jej diela sa nachádzajú v českých a nemeckých súkromných zbierkach. V Česku ju zastupuje prestížna pražská galéria Vernon a u nás bratislavsko-viedenská galéria Krokus, kde nedávno prezento

vala sériu obrazov Histoire, mapujúcu príbeh Žo Langerovej. JANA FARMANOVÁ sa netradične inšpirovala autobiografickým románom, odhaľujúcim praktiky štátnej moci v päťdesiatych rokoch z pohľadu manželky významného predstaviteľa komunistického režimu Oskara Langera, prenasledovaného a súdeného v Slánskeho procese.

Ako prišla inšpirácia príbehom Žo Langerovej?

K jej knihe som sa dostala iba náhodou. Bola v kníhkupectve, otočená titulkou dolu a na chrbte bol Žofiin portrét. Pozrela som sa, aká pekná žena. Začítala som sa do príbehu ešte v kníhkupectve a knihu som si kúpila. Vôbec nič som o nej nevedela, napokon sa ukázalo, že to bola kniha roka. Zároveň ma Gabika Kisová z galérie Krokus oslovila, aby som u nich mala výstavu. Bola som taká zahĺbená do tej knihy, že sa mi to zrazu zdalo ako výzva.

Ponúklo sa mi to naraz - malá bytová galéria a príbeh, ktorý je osobný, intímny a veľmi by sa hodil do bytového prostredia. Veď kniha aj bola o tom, ako sa Žofia s dcérami stále sťahovali. Gabike som teda odmietla výstavu, ale povedala som jej, nech počká. Hovorím: Dajme termín na budúci rok, na november, bude sa oslavovať 20. výročie revolúcie a urobme výstavu, na ktorej bude téma slobody, osobnej aj v politickom zmysle, veľmi silno zastúpená. Keď už som to záväzne povedala galeristke, nemohla som cúvnuť. K spolupráci som oslovila aj spisovateľa Miša Hvoreckého.

Akým spôsobom sa na výstave podieľal?

Bola to moja prvá priama reakcia na nejakú knihu, napadlo mi teda, že ho oslovím - on dosť často píše komentáre k spoločenským témam. Kniha má dva póly, ktoré sa stretávajú, mužský a ženský. Vedela som, že ten ženský ma baví. Mňa baví Žofia - jej osobnosť ma veľmi oslovila, ten jej osobný príbeh. 3E3E1454.jpgChcela som, aby mužskú stránku pokryl Mišo. Bol knihou tiež unesený, čítali sme ju zhruba v rovnakom čase.

Už ste sa predtým s Hvoreckým poznali?

Iba cez facebook, tam sme komunikovali o knižkách. Obrazy mali byť viac-menej o žene, o ženskom tele, ženskom prežívaní, tak sme sa rozhodli, že k nim na výstave spravíme zvuk. A nebude to ženský hlas, ale mužský. Pre Hvoreckého bola najsilnejšia pasáž obsahujúca list Oskara. Dal ho spracovať, načítal ho Marek Majeský v štúdiu Oskara Rózsu. Zvuková stopa na výstave mala nahradiť neprítomnosť muža vo fyzickom zmysle.

Osud Langerovej vás zasiahol?

Veľmi. Cítila som s ňou veľa spoločného, nie v tom ťažkom prežívaní, ale skôr v optimizme, v komunikatívnosti, vo vzťahu k dcéram.

Práve - tiež ste matkou dvoch dcér.

Presne tak ako ona by som určité veci vnímala aj ja. Žofia má v knihe napríklad pasáž, ako bola s kočiarikom pri Dunaji a zrazu spadlo také zvláštne svetlo, okolitý svet prestal pre ňu existovať - bolo iba to svetlo na povrchu. Ako keby v okamihu zastavenia nemala zrazu uši pre vonkajší svet. A v takých okamihoch som mala pocit - veď toto akoby som bola ja. A bolo tam viac takých vecí.

Vedeli ste si predstaviť seba na jej mieste?

V takýchto chvíľach áno. Ale musela riešiť aj ťažké situácie a to vo mne vzbudilo skôr obdiv. Zdá sa mi, že prešla k akejsi osobnej dokonalosti. Strácala majetky, strácala pevnú pôdu, teda domov - istotu. A keď si uvedomím, v ktorých rokoch to bolo písané - nesmierne otvorene hovorí o manželskom prežívaní, aj o erotike, veľmi súčasne. Tak osobne. Áno - to je to pravé slovo - veľmi osobne.

Dcéry pani Langerovej, Táňa a kedysi veľmi populárna speváčka Zuzka Lonská, žijú vo Švédsku. Videli vaše obrazy?

Asi dva týždne po výstave sa mi ozvali na facebooku. Pridali si ma ako kamarátku a boli úplne očarené, že sa niekto vracia k príbehu ich mamy. 3E3E1460.jpgSú to už dámy v rokoch, takže ich potešilo, že ja, iná generácia, sa o jej príbeh zaujímam. Teraz s nimi komunikujem cez facebook, píšeme si. Keďže žijú vo Švédsku a nemohli ísť na výstavu osobne, posielali na ňu do galérie svojich bratislavských známych. Galeristka Gabika Kisová mi hovorila, že tam boli ľudia, ktorí ich naozaj poznali a rozprávali sa o svojich zážitkoch z tohto obdobia, z obdobia päťdesiatych rokov. To, ako sme to v galérii nainštalovali, na nich pôsobilo retrospektívne, privodilo im to spomienky na minulosť.

Spomínate, že Žo Langerová písala otvorene aj o erotike a intímnych veciach. Vybrali ste si vlastne politickú tému, ale vaše obrazy sú tiež veľmi intímne aj erotické. Chceli ste ukázať, že sa de facto politická téma dá uchopiť aj takýmto spôsobom?

Vyjadrila som to už názvom výstavy Histoire - vo francúzštine je to jedno slovo pre príbeh, osobný, a aj pre históriu. A veľká história je podľa mňa písaná z malých vecí, z malých príbehov. Mňa nezaujala politika, ale to, ako si to Žofia odžila, tú šialenú totalitu a všetko, čo s ňou súviselo. A nemám pocit, že by ju to zvalcovalo. Mala skrátka zdravý rozum. Zostala nohami na zemi, bola to žena, ktorá má otvorené srdce a zároveň vie lietať. Mala fantáziu, ale musela zostať ženou činu. Realitu a snívanie dokázala v tých krutých podmienkach spojiť a to sa mi páčilo. Mám pocit, že v knihe je veľmi veľa intimity, a teraz nehovorím o erotike. Aj to, ako zachytila vplyv prostredia na intimitu, sa mi páči.

Prostredím myslíte politiku?

Áno, politiku, spoločnosť. Mám na mysli vonkajší svet a vnútorný svet človeka v tom prostredí. Napríklad to, ako opísala systém v práci, kontrolovanie... Niekedy som zavrela knihu a len predýchavala.

Maľujete nielen na plátno, ale aj na sklo, na dýhu zo stola... Maľujete na všetko, čo vám príde pod ruku? Alebo je to zámer?

Pri tejto výstave to bol zámer. Rôzne materiály a rozmery evokovali čas a vrstvenie spomienok.

Kurátorka Beáta Jablonská o vás raz napísala, že svoje príbehy nikdy nedorozprávate, že zostávajú otvorené. V súvislosti s vašou tvorbou hovorí až o deštruktívnej úprimnosti. Ste deštruktívne úprimná?

To neviem. (Smiech.) Možno som, ale zašifrovávam to.

Mali ste výstavu v Prahe aj v Chicagu. Dá sa v zahraničí preraziť?

Áno, ale nemôže to robiť sám výtvarník, nie je to parketa pre umelca. Musí s ním byť spojený kurátor alebo 3E3E1462.jpggalerista, ktorý ho posúva ďalej. Výtvarník je len „výrobná sila", ktorá tvorí a niečo ponúkne.

Aj sa vám niečo v zahraničí predalo?

V Prahe sa mi predali obrazy do nemeckých a českých zbierok a galéria moderného umenia v Olomouci má moju vec. Potom veľmi známa brnianska galéria Wannieck, ktorú vlastní Richard Adam - jeden z najvýznamnejších súkromných zberateľov českej maľby za posledných dvadsať rokov - mal moje veci ako od prvej slovenskej umelkyne.

Nelúčite sa s obrazmi ťažko?

Týmto som si už prešla. Kedysi som svoje obrazy vnímala oveľa viac materiálne ako teraz. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, každý obraz som potrebovala mať pri sebe. Teraz vnímam skôr emóciu zakódovanú v maľbe a potom už majú obrazy svoj život. Už to neriešim, potrebujem riešiť ďalšie veci, keď obraz domaľujem.

Je to paradox - výtvarník potrebuje, aby sa jeho obrazy predávali, aby sa uživil, ale na druhej strane sa akoby navždy zbaví svojho dieťaťa, ktoré vytvoril.

Ja už nevnímam obrazy ako svoje deti. Čím som staršia, tým viac vnímam, aká vzácna je energia, ktorú občas pri maľovaní zažijem. Lebo ani to nie je pravidlo.

Výtvarníci mávajú aj obrazy, ktoré sú nepredajné.

Aj také mám. Ale stále sa mi zdá, že telo maľby je len materiál a pre mňa je dôležitý ten proces. Hoci dokonalosť je v jednote tela maľby a energie.

Ako často maľujete? Každý deň?

Nie. Rozmýšľam o maľovaní alebo o témach, o tom, čo chcem namaľovať. Maľujem v hlave - to áno, dosť často. Keď som so svojimi dcérami, snažím sa byť s nimi. A keď som v ateliéri alebo keď idem po ulici a povedzme nešoférujem, myslím na maľbu. Alebo aj keď šoférujem - občas sa pritom prichytím. Keď príde téma a koncentrovane niečo chcem, JanaFarmanova2.jpgvtedy maľujem veľmi intenzívne, dávam to zo seba von. Vtedy je dôležitý aj faktor času alebo disciplíny.

Ako maľujete?

Neviem. Niekedy iba tak sedím v ateliéri a iba sa na niečo pozerám.

Premýšľate, ako to namaľujete?

Premýšľam o zmaterializovaní toho, o čo mi ide, nejakej myšlienky.

Aký majú vaše dcéry vzťah ku kresleniu?

Gréta, desaťročná, kreslí úplne božsky, lepšie ako ja. Nie je to u nej o farbe, je to o kresbe, o vyjadrení pohybu. Alebo predmet zachytí v určitej podobe, veľmi jednoducho, čisto. Ja ju učím, ale pravdupovediac, netrúfam si ju učiť. Staršiu Ester baví zasa fotenie. Vie zaujímavo komponovať, má to šmrnc, tak ako aj jej kreácie v obliekaní a úprave.

Maľujete aj na zákazku?

Málokedy. Ale jednu veľkú maľbu na zákazku som realizovala v kaštieli v Mojmírovciach, v plavárni. Meria dvadsaťpäťkrát desať metrov. Plaváreň je na mieste bývalej oranžérie, Huňadyovci tam mali zimnú záhradu. Vymyslela som to tak, že podhľad je z kvetov, aby pripomínali, čo na tom mieste bolo.

Je niečo, čo by ste neurobili za peniaze?

Farmanova_1.jpgNedávno ma jeden človek nezáväzne oslovil, či by som mu nenamaľovala Klimtovu Danae, teda Danae, ako ju namaľoval Klimt, v podstate kópiu. A ja som mu povedala, že - čo keby som ti namaľovala moju Danae? Možno som si odplašila zákazníka, neviem. Môj muž povedal, že musím byť trochu taktickejšia.

Vaši rodičia maľovali?

Môj dedko mal brata, ktorý bol maliar. Volal sa František Fahrman. Nepoznala som ho osobne, zomrel v päťdesiatom treťom roku. Veľa cestoval a po druhej svetovej vojne žil v Taliansku, maľoval tam v kostoloch. Urobil mi v rodine k maľovaniu cestu, všetci ma hneď chápali - hovorili, že to mám po Feri báčim.

Študovali ste v ateliéri profesora Jána Bergera na Koceľovej, vaše obrazy visia teraz aj na výstave obrazov jeho žiakov v Dome umenia v Bratislave. Ako si spomínate na študentské roky?

Sladko. Sladké bezvedomie, tak by som to nazvala. A uzavretosť - bola som dosť uzavretá. Sama do seba, sama na Koceľovej, nemám za sebou umelecký študentský život - hýrenie, flámovanie - to absolútne nie. Ja som bola divná.

Divná? Na jednej z fotiek zo študentských čias máte vyholenú hlavu ako Shinead O'Connor.

Bola som ghándíovka. Vtedy bežal film o Ghándím a veľmi ma to oslovilo. Začala som si čítať zenbudhistické knihy, zjednodušila som si oblečenie. Vlastne aj ten účes bol súčasťou zjednodušenia.

Mali ste svoj výtvarný vzor?

Mňa už dlho teší stará antická maľba, pompejská a rímska maľba. Kontinuitu vidím v ranej renesancii. Farmanova_5.jpgA potom Goya, Edvard Munch, expresionistická vetva.

Keď maľujete, zabudnete na všetko?

Myslím, že nie. Nezabúdam. Snažím sa byť v prítomnosti - „tu a teraz". Samozrejme, kontinuita minulosti plynúcej v budúcnosť, je v nás. Nedá sa to povedať jednoznačne, prekvapila ma táto otázka.

Postavíte sa s paletou...

Nemám paletu. Mám dlhú dosku a na nej farby.

Nezažívate pri maľovaní niečo ako stav extázy, úplného ponorenia sa do tvorby?

Neviem... Pokúsim sa o prirovnanie. Mám veľmi rada príbehy fínskej spisovateľky Tove Janssonovej a teraz čítam knižku, ktorú napísala o svojom živote, Sochárova dcéra. Jej otec bol sochár, mama maliarka. Tove Janssonová je autorkou známych kníh o Muminovcoch, ktoré prirovnávajú k Tolkienovmui Hobbitovi a ku Carollovej Alenke v ríši divov. Mumintrolovia sú severskí škriatkovia, taká dobromyseľná rodinka. Čítam jej knižku a veľmi sa mi tam páči jedna príhoda. Hovorí, ako našla v prístave strieborný kameň. Bola ešte maličká a kameň bol veľmi ťažký a začmudený.

Celá príhoda je o tom, akým nesmierne ťažkým spôsobom kotúľala kameň domov cez ulicu. V prístave si ju nikto nevšimol, ale potom vyšla na ulicu, kde jazdili autá a električky a ľudia poklepkávali na zem paličkami - videla len ich šnurovacie topánky. A zrazu stratila strach, pretože spravila hrubú čiaru medzi sebou a iným svetom. Ona a kameň boli jedno, zakrývala ho svojím telom, aby ho nikto neuvidel, aby jej nevzali to striebro. A k tomu by som to prirovnala: človek je s obrazom - ťažko povedať, že s plátnom, lebo už zrazu ani nevnímate hmotu - zrazu je s tým obrazom jedno.

Ona ten nesmierne ťažký kameň odgúľala domov a keď už bola skoro pri ich byte, zrazu videla iba, ako ide tetovaná ruka hore schodišťom... - nádherne to je opísané. Vedela, že je to domovník a že pôjde až na povalu, takže musela s kameňom uhnúť na balkón. A ako zatvárala dvere, kameň vyletel cez zábradlie a celý dvor postriebril. Ako keby padol meteoroit. To je celá príhoda. Akože niečo náročné chcela zdolať a uzavrela sa s kameňom pred celou ulicou. Farmanova_4.jpgK tomu by som prirovnala občasné stavy, keď človek niečo robí a tvorí. Také uzavretie sa, ale len na chvíľku.

To je pocit, ktorý máte pri maľovaní?

Áno.

Pôsobíte dojmom veľmi spokojného a vyrovnaného človeka, vôbec nie ako rozorvaná umelkyňa. Cítite sa tak?

Cítim. Chcem sa tak cítiť, tak sa tak cítim. Dosť mi v tom pomáha aj to, že som matkou, pretože decká sú výzva - nebyť zavretý len vo svojich „haluzách". Mali sme ich skoro a to prehádzalo naše priority a usmernilo naše egá. Nemám právo zavaľovať ich nejakými svojimi pocitmi, úzkosťami. To však neznamená, že treba deťom oprašovať cestu a idealizovať svet. Je to skôr o láske a nádeji. Musím sa snažiť pracovať na tom, ako pôsobím. Ale myslím si, že keď človek chce nejakým byť, tak sa takým aj stáva. Možno.

Aj maľovanie vám pomáha k spokojnosti?

Určite áno. Aj moja rodina a priatelia, a určite aj príbehy písané v knihách. A veľmi aj les a dlhé prechádzky mimo mesta. Ale napríklad v poslednom čase mi k tomu pomáha záhrada, ktorú som si založila. (Smiech.) Tak nesmierne ma to začalo baviť, čo som vôbec nečakala.

Kvetinová či zeleninová?

Okrasná. Byliny, kvetiny, kríky, ruže. Skôr pre oko a nie veľmi na robotu. Taká príjemná robotička, nijaká drina. Volám ju filozofická záhrada. A len súrim kríčky, nech rýchlejšie rastú a ostávajú mi predstavy o staroanglickej divočinke a starej kláštornej bylinkovej záhradke k tomu. Asi moje vnúčatá si to užijú v reáli.

Jana Farmanová (1970)
Farmanova_3.jpgNarodila sa v Nitre. V rokoch 1989 - 1996 vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení - ateliér maľby profesora Jána Bergera. Mala tieto samostatné výstavy: 1995 - Nástup, Nitrianska galéria, Nitra, 1997 - V kožušine, M-art, Nitra, Ženský priestor, T-galéria, Komárno (spolu s D. Lányim) Krížová cesta, Misijný dom, Nitra - Kalvária, O Eve, Galéria Tatra Soft, Bratislava, 1998 - Súkromné príbehy, Staré Divadlo, Nitra, Mojej vnučke Žive, Galéria Zvolenského zámku (spolu s D. Lányim a V. Šabíkom), Nové práce, Galéria Poľnobanky, Bratislava, Priestor pre maliarky, Galéria ŽIVA, Bratislava (spolu s M. Machatova), 2000 - Telovky (Body), galéria DIVYD Bratislava, Sklo-maľba, Galéria MARAT (spolu s P. Illom, P. Machom), Zabydlený prostor, Výstavní síň BRIK, Praha, 2001 - Telovky, Gallery Marat, Bratislava (spolu s P. Illom, P. Machom), Galéria Brik, Praha, Galéria Dyvid, Bratislava, 2003 - „jFš", Gallery Young, Nitra, S farbou von, Oravská galéria Dolný Kubín, Súkromie, Galéria Cyber-Subtera, Nitra, 2004 - Naboso, CCcentrum, Bratislava, Sla-Sla Galéria, Mníchov, Aut bene aut nihil, Slovenské Centrum, Budapešť (spolu s P. Illom, P. Machom), 2005 - Ofélia & Diana, At home gallery, Synagóga, Šamorín (spolu s K. W.), Ženské hračky, Galéria, AD ASTRA, Kuřim, Brno, 2006 - Ženské hračky, Bussines center APOLO-Bonjour, Bratislava Melanchólia, Gallery Caesar, Olomouc (spolu s M. Piačekom), Jana Farmanová, Nitrianska galéria, Nitra. Zastupuje ju pražská galéria Vernon a bratislavsko-viedenská galéria Krokus.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME
  2. Djerba: odlišná príchuť dovolenky v Tunisku
  3. Nalaďte sa na svoje mladšie ja s rádiom Vlna
  4. Toto sú výhody, ktoré majú prémioví predplatitelia na SME.sk
  5. Štyri veci, vďaka ktorým lepšie zvládnete infláciu
  6. Inovatívna diagnostika - moderná budúcnosť zdravotníctva
  7. Slovákov láka zakladanie fondov, no väčšina preferuje zahraničie
  8. Appka, ktorá hľadá predražené platby, je už v slovenskej verzii
  1. Na čo slúžia bubnové kosačky a ako vybrať tú správnu?
  2. V Košiciach vznikla inkluzívna škola s finančnou podporou grantu
  3. Lekár U19: „Majstrovstvá Európy sú pre nás vyvrcholením"
  4. Tatra banka získala 2 prestížne ocenenia
  5. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME
  6. Djerba: odlišná príchuť dovolenky v Tunisku
  7. Nalaďte sa na svoje mladšie ja s rádiom Vlna
  8. BILLA vstupuje do sveta e-commerce
  1. Analytik Horňák: Niektorí výrobcovia budú musieť znížiť ceny 27 551
  2. Štyri veci, vďaka ktorým lepšie zvládnete infláciu 9 796
  3. Djerba: odlišná príchuť dovolenky v Tunisku 7 332
  4. 91 kreslených správ o Slovensku, Ukrajine a celom svete 4 942
  5. Toto sú výhody, ktoré majú prémioví predplatitelia na SME.sk 3 847
  6. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME 2 752
  7. Máte v hľadáčiku dovolenku v Turecku? Táto inšpirácia padne vhod 2 656
  8. Jedinečný rodinný All Inclusive hotel vás privíta aj toto leto! 2 022
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

V roku 2018 si Marta Kubišová prebrala od vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku štátne vyznamenanie.

Spevácku kariéru ukončila v novembri 2017, v deň svojich 75. narodenín.


TASR 25. jún
John Williams.

Sústredí sa už len na komponovanie orchestrálnych a symfonických diel.


TASR 25. jún
 Lucia Korená, Agáta Spišáková a Ivan Martinka v inscenácii Zlodejka kníh

Nové divadlo z Nitry zaujme aj dospelých.


24. jún
Michal Kaščák

Festival Pohoda oslavuje 25 rokov od svojho vzniku.


23. jún

Blogy SME

  1. Lórant Kulík: Výstava fotografií: Dokumentuje momenty zo života, ktoré vidí keď stlačí spúšť fotoaparátu
  2. Eva Gallova: Puškina ženy milovali
  3. Jiří Ščobák: Sluha národa: Recenze 1. řady seriálu s Volodymyrom Zelenskym
  4. Boris Cíferský: Láska hory prenáša - Keď sa stratí ženích
  5. Milan Buno: 7 knižných tipov: Tajná vojna, únos v Londýne, atentát ruskej mafie...
  6. Martin Šuraba: Všetko o mojom otcovi
  7. Samuel Ivančák: Stretnúť sa s Mariánom Vargom je ako z Borgesovej poviedky (rozhovor)
  8. Miroslava Moncmanová: "Ruský izrazec", alebo, keď na kachličkách trónil Lenin
  1. Soňa Bulbeck: Ako šklbú turistov inde... 9 781
  2. Jiří Ščobák: Ruské straty budú o 20 000 mŕtvych vyššie, než uvádza Ukrajina (analýza situácie na bojisku) 7 224
  3. Věra Tepličková: Mala by som byť po dnešku pokojnejšia, pani Kavecká? 6 783
  4. Post Bellum SK: Kocáb: Boli schopní aj tmu vydávať za dôkaz toho, že tam nie sú jadrové hlavice 5 883
  5. Věra Tepličková: Igi zasa ukazuje figy alebo O tom, ako sa Edo unáhlil 5 812
  6. Felipe Sánchez López: Opatrovatelia alebo novodobí slovenskí otrokári 5 618
  7. Monika Vojčíkova: Nie je Pavlínka ako Pawlinka 4 700
  8. Teodor Pasternák: Posadili ma do "správneho" lietadla. To druhé havarovalo. 3 422
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 42. - Arktída - Príbeh havárie vzducholode Italia podľa priameho účastníka Běhounka
  2. Lívia Hlavačková: Týždenne zjete jednu kreditku v podobe mikroplastov
  3. Jiří Ščobák: Ruské straty budú o 20 000 mŕtvych vyššie, než uvádza Ukrajina (analýza situácie na bojisku)
  4. Jiří Ščobák: Bude Ukrajina po vojne prosperovať? A my s ňou?
  5. Monika Nagyova: Nebyť matkou je úžasné
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 41. - Arktída - Roald Amundsen, Umberto Nobile a Expedícia Norge - 1926
  7. Jiří Ščobák: Skepsia okolo kryptomien: Ktoré kryptomeny naozaj nie sú pre začiatočníkov?
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 40. - Arktída - Expedícia MacMillan s účasťou amerického letectva z roku 1925
SkryťZatvoriť reklamu