Je to trochu paradox. Výtvarný prejav, ktorý sa stal zaujímavý svojou surovou pouličnou dravosťou, spopularizovali medzi odbornou verejnosťou dvaja umelci, ktorí kontakt s ulicou stratili. Jean-Michel Basquiat pouličnými graffiti v sedemdesiatych rokoch začínal, Američan Keith Haring, dieťa z priemernej rodiny, zase kreslil v newyorskom metre. Zomrel 16. februára, pred dvadsiatimi rokmi.
Keith Haring
v pennsylvánskom Readingu.
v Melbourne, Sydney, Riu či Paríži a tiež Berlínsky múr.
Spôsob vzniku tohto pouličného umenia je prinajlepšom kontroverzný. Podstatou streetartu a graffiti je porušovanie zákonov. Táto drzosť však z neho robí čosi výnimočné.
V čase, keď sa už klasické výtvarné prejavy takmer vyčerpali a ich tvorcovia namiesto remesla ponúkajú posolstvá a filozofiu, ktorú väčšinou ani nepochopili, je autentický prejav skoro zázrak.
Počarbané steny, ktoré spochybňujú zákony, viera, že umenie je nadradené vlastníctvu a právo na slobodný výtvarný prejav právu na majetok, tak spájajú ľudí, ktorí tvrdia, že mesto či vlaky sú len ďalším plátnom. A tiež – asi rovnako naivne – veria, že ak je niečo „všetkých“, nie je to nikoho. Práve živočíšnosť na hrane adrenalínového športu robí z tohto súčasného umenia mesta čosi dôležité. To napokon zaujalo aj výtvarných kritikov a galérie.
Žiariace bábätká
Keith Haring nikdy nebol klasickým graffiti umelcom. A ak ho vôbec možno s prúdom chlapcov so sprejom v rukách spájať, skôr mal bližšie k streetartu, ktorý v dnešnej podobe vznikol dávno po jeho smrti.
Mladík z Pennsylvánie, ktorého už odmalička bavilo umenie a grafický dizajn, bol skôr klasickým typom umelca.
Začínal však na ulici. Vlastne až dovtedy, pokým si ho nevšimol veľký svet galérií, ktorý z neho urobil zaujímavého exota.
Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa totiž mladý Haring presťahoval do New Yorku.
To si všimol prvé pokusy o graffiti, v tých časoch primitívne nápisy na stenách – prakticky len značkovanie priestoru.
Nový výtvarný prejav ho zaujal. Písanie vlastného mena či prezývky sa však talentovanému umelcovi zdalo akosi primálo. Rozhodol sa preto pre iný prvok: kultové žiariace dieťa, piktogram, ktorý sa začal objavovať v priestoroch metra. Vtedy však ešte konflikt medzi graffiti a políciou prakticky nejestvoval. Spoločnosť na nápisy hľadela ako na čosi zábavné a nové.
Haringov obrázok sa okamžite stal symbolom. Zrodila sa nová hviezda výtvarného umenia.
Výtvarný úspech
V prvej polovici osemdesiatych rokov si obrázky v uliciach všimol aj „veľký“ svet umenia.
Nový spôsob tvorby i nazerania na mesto fascinoval viaceré hviezdy výtvarného i hudobného života. Haring sa zoznámil s Madonnou či Basquiatom, jeho priateľom sa stal aj slávny Andy Warhol.
O jeho tvorbu zrazu mali záujem od Paríža po Sydney, maľoval na Berlínsky múr i Brandenburskú bránu, vystupoval na rodiacom sa hudobnom kanále MTV.
Nick Rhodes, klávesista skupiny Duran Duran, si ho pozval do priameho prenosu, kde vtedy dvadsaťsedemročný umelec maľoval.
To sa však Haring stával už banálnym popkultúrnym umelcom a viac než hľadanie nového vo vizuálnej tvorbe ho zaujal obchod. Otvoril si predajňu Pop Shop, kde predával svoje výtvory a so svetom graffiti či streetartu prakticky stratil kontakt. Možno našťastie.
Výtvarník sa totiž začal zaoberať aj spoločenskými a kultúrnymi témami. Z dravého umelca sa v druhej polovici osemdesiatych rokov stal aktivista: bojoval proti apartheidu, užívaniu drog i za prevenciu proti imunitnému ochoreniu AIDS.
V roku 1988 zistil, že vírusom HIV sa sám nakazil. O dva roky neskôr zdravotným komplikáciám spojeným s chorobou podľahol.
Zvláštne pritom je, že človek, ktorý dostal graffiti do galérií, zase medzi komunitou tvorcov pouličných malieb až tak cenený nie je. Ostáva pre nich umelcom, výtvarníkom zo sveta vysokého umenia, ktorý si len privlastnil čosi nové, čo náhodou uvidel v newyorských uliciach.
