ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Jan Hřebejk: Lyžičky z NDR nezlyhajú, ani keby ich natočil vôl

Keď som videl, ako zastrelili Ceaušesca so ženou, pýtal som sa, či si fakt niekto želal ostrejší prevrat v Československu, tvrdí v rozhovore český režisér.

Narodil sa v roku 1967. Na pražskej FAMU vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu. Patrí k najlepším českým režisérom. Už počas štúdií sa zoznámil s Petrom Jarchovským, s ktorým vytvorili filmársky tandem. Ich prvým výrazným úspechom bol filmový muzikál Šaka(Zdroj: Karol Sudor)

Keď som pozeral na to, ako odsúdili a zastrelili Ceaušesca so ženou, tak som sa nielen z obyčajného ľudského súcitu pýtal, či si fakt niekto želal ostrejší prevrat v Československu, tvrdí v otvorenom rozhovore český režisér Jan Hřebejk.

S prezentáciou nového filmu je vždy spojená aj daň - ukazovanie sa v kinosálach, recepcie a rozhovory, často s ľuďmi, ktorých nepoznáte a s ktorými si nemáte čo povedať. Nenudí vás to?

Kto má úspech, ten sa tomu nemôže vyhnúť. Treba však povedať, že u mňa to nepresahuje mieru, ktorá by bola obťažujúca. Videl som, ako to vyzerá, keď nás s filmom Musíme si pomáhať nominovali na Oscara. Tvorcovia iných filmov tam médiám veľmi trpezlivo opakovali jednu a tú istú vec, trebárs aj desaťkrát. Ja som takýto mlyn zažil len výnimočne, takže sociálna fóbia sa mi vyhýba. Scenárista Petr Jarchovský zase tieto akcie vyslovene nenávidí. Keď sa dozvedel, že sme sa teraz dostali na Berlinale, hneď dúfal, že tam nebude musieť ísť. Horšie ako my to majú trebárs Karel Gott alebo Bolek Polívka, ktorí nemôžu ísť slobodne ani do krčmy.

V akej rodine ste vyrastali?

V úradníckej. Otca v 50. rokoch zavreli, pracoval ako robotník, v roku 1968 ho rehabilitovali, takže mohol robiť na reklamačnom oddelení v Mototechne. Mama bola mzdovou účtovníčkou. Rodičom som sa narodil relatívne neskoro, predtým mali už tri dcéry, bohužiaľ, jedna zomrela ešte pred mojím príchodom na svet.

Vraj práve sestry pre vás boli vysokou školou humoru.

Nielen, patrili tam aj spolužiaci z gymnázia a jeden učiteľ, ktorý nás vodil do divadla. Miloval Cimrmana, a tak som mal v štrnástich rokoch napozerané všetko, čo sa ich týkalo. Na základnej škole som zase čítal knihy, ktoré mi ako dobrý humor pripadajú aj dnes, trebárs Poviedky Šimka a Grossmanna.

Počas Novembra 1989 ste mali 22 rokov. Ako ste vnímali socializmus?

Nebol som z komunistickej rodiny, patrili sme do klasickej šedej zóny, ale o politike sme sa rozprávali veľmi otvorene. Rodičia ma nikdy netrestali za to, že som niekde niečo vravel.

Kde boli tí komunisti, keď každý bol na nich nasratý?

Ani vás nevarovali, aby ste si dávali pozor, pred kým čo poviete?

To áno, ale keď už som niečo také spravil, nič mi nevyčítali. Navyše som sa pohyboval medzi ľuďmi, ktorí mali podobné názory, takže komunistov som osobne ani nepoznal. Koľkokrát sme sa pýtali, kde tí komunisti vlastne sú? Nerozumeli sme tomu, veď ich nikto nemal rád, nikto ich vo svojom okolí nepoznal a každý, s kým sme sa o nich bavili, bol na nich nasratý, prípadne si z nich rovno strieľal. Nepríjemné bolo akurát to, že za hranice začali zdrhávať kamaráti z gymnázia. Človek teda vnímal hlúposť toho režimu, hoci nepociťoval žiadne priame perzekúcie. Osobne som mal najmä pocit trápnosti a hanby, ktorý sa po revolúcii ešte zvýraznil.

Dôvod?

Lebo človek až do týchto chvíľ postupne dochádza, ako veľmi sme boli tým režimom poškodení. Nie v materiálnych veciach, tie da dajú dobehnúť relatívne rýchlo, ale v pokrivených hodnotách a morálke. Dôsledkom je mnoho vecí, trebárs nemiestne velikášstvo a priposratosť. Keď vyhráme majstrovstvá sveta v hokeji, naraz akoby sme neviem čo dosiahli, pritom nejde o nič iné, len o zábavu. Necítim potrebu biť sa za to do hrude, za oveľa hodnotnejšie považujem, ak český vedec objaví nejaký liek.

Viete však vysvetliť, prečo ľudí lákajú najmä pozlátky?

Pretože zábava pre nich znamená relax. Pomáha to zabudnúť na starosti. Horšie je, ak sa to v človeku usadí ako normálna vec. Upnutie sa na debilné veci, ktoré nemajú skutočnú hodnotu, je hotovým nešťastím.

Kto to v nás pestuje? Rodičia?

Trebárs reklama. Raz som sa zúčastnil jednej diskusie o ekonomike a ekológii. Nie som na to odborník, ale podnikateľ Gabriel Eichler tam rozprával jeden typický príklad - reklama na Floride tak manipuluje, že presvedčí dokonca aj staré babičky, že ak si nekúpia Hummera alebo iné terénne auto, asi rovno umrú na ulici. Pritom je to blbosť, na nákup by im stačilo maličké golfové autíčko. Zdá sa mi, že tak ako nás kedysi ohlupovali komunisti, tak nás teraz ohlupujú reklamy.

Vy si teraz na Slovensku tiež robíte reklamu na nový film.

Tak vidíte. (smiech)

Referendum o rozdelení štátu by len zvýšilo napätie a na veci nič nezmenilo

Ako dnes vnímate rozdelenie Československa? Myslím z ľudského pohľadu, nie v kontexte toho, že sa väčšine filmárov zmenšil trh.

Do roku 1989 som si existenciu československého problému vôbec neuvedomoval. To, že sa spoločný štát rozpadne, som však vedel už od prelomu novembra a decembra 1989.

Tak skoro?

Videl som, ako ostro jednajú členovia celoštátneho študentského výboru, vnímal som ich slová typu: „Kto vôbec je ten Havel? Buď bude prezidentom Dubček, alebo odstupujeme!" Mal som to vtedy Slovákom dosť za zlé. Rozdelenie teda bolo nevyhnutné, navyše prebehlo kultivovane, čo tiež nie je až taká samozrejmosť, stačí sa pozrieť na Balkán. Dnes máme slušné vzťahy, a tak som spokojný.

Bolo to v poriadku aj procedurálne?

Podľa mňa áno. Referendum by podľa mňa len zvýšilo napätie a na veci by aj tak nič nezmenilo. Možno sa to rozhodnutie udialo proti väčšine názorov v Česku, ale na Slovensku určite nie. Spájajú sa s tým však aj negatíva - všetky veci okolo delenia štátu odsunuli na vedľajšiu koľaj problémy, ktoré sa mali bezodkladne riešiť.

Napríklad?

Trebárs aj samotné vyrovnávanie sa s minulosťou, respektíve naivné koncepty typu kupónová privatizácia, ktoré prešli bez serióznejšej diskusie. Nikto sa vtedy nepostavil a nepovedal, že je to totálna kravina, že to treba zastaviť. Dejiny však nepoznajú slovíčko „keby", a musíme tak akceptovať, že jednoducho vyhrávali tí, ktorí mali najkrajšie fúziky.

Skoro v každej rodine bol boľševik a zároveň dobrý otecko

Dnes sa mnohí sami seba pýtajú, či bolo dobré, že odstavenie komunistov od riadenia štátu bolo také nežné.

Ak niekto tvrdí, že revolúcia bola príliš zamatová, že sa malo postupovať oveľa tvrdšie, opomína jednu z jej najväčších hodnôt - že bola slušná. Socializmus v posledných dvadsiatich rokov už nemal s ideológiou nič spoločné, ČSSR bola len satelitnou republikou Sovietskeho zväzu, ktorá obyvateľov držala nakrátko rôznymi formami úplatkov, trebárs klamaním, že je všetko zadarmo, že sa všetci majú síce zle, ale rovnako, nikto nie je nezamestnaný a podobne.

Komunisti fungovali v duchu „my vieme, že nás nenávidíte, nám je to jedno, ale držte huby, lebo môžete dopadnúť aj horšie". Na tento typ marazmu by asi nebolo dobré reagovať brutálnou pomstychtivosťou. Nedávno som opäť videl improvizovaný pseudosúd a popravu Ceaušesca a jeho manželky z roku 1989. Zhodneme sa na tom, že to bol nechutný diktátor, zodpovedný za státisíce zničených životov. Keď som však pozeral na to, ako ho odsúdili a zastrelili, tak som sa nielen z obyčajného ľudského súcitu pýtal, či si fakt niekto želal ostrejší prevrat v Československu.

Neplatia dnes postsocialistické štáty daň práve za to, že ich revolucionári mali priveľa súcitu? Výsledkom je, že prakticky nikto nebol potrestaný za zločiny a tí najväčší gauneri sa škeria ostatným.

To je daň len za to, že sme sa voči komunistom nevzbúrili vo väčšom množstve. Keby tu predsa existovali dva alebo tri milióny chartistov, všetko by prebehlo inak. Kde boli? Až potom by bola väčšia šanca na zúčtovanie s gaunermi. Nepridali sa, a tak teraz nemôžu vyčítať revolucionárom, že zúčtovanie bolo príliš mäkké. Navyše obrovská masa ľudí šla pred rokom 1989 s komunistami, hoci aj pasívne. Spomeňte si na disciplinovanú účasť vo voľbách, na prvomájových oslavách a tak ďalej.

Smerujete k tomu, že ak by sme - obrazne povedané - vešali komunistov na kandelábre, väčšina ľudí by musela začať niekým blízkym z vlastnej rodiny?

Presne tak, museli by začať u svojho strýka. Skoro v každej rodine sa vyskytoval boľševik, ktorý bol zároveň dobrým oteckom.

1.jpg

Osobne by som takých otcov nechcel

Keď ste v roku 1993 prišli s filmom Šakalí léta, mnohí vám obúchavali o hlavu, že idealizujete a zjemňujete 50-roky napriek tomu, že v tých časoch sedel váš otec.

Áno, ale je to nezmysel, veď šlo o žáner, v ktorom sú hlavnými postavami dospievajúce deti. Témou muzikálového filmu predsa neboli perzekúcie a politické procesy, ale revolúcia kultúrou, pesničkami. Nemal som snahu reflektovať vtedajšiu dobu drámou. To, čo spomínate, je rovnaké, ako keby niekto vyčítal filmom Čierni baróni alebo Tankový prápor maľovanie vtedajšej doby naružovo. Netreba si mýliť žánre.

V každom prípade dokážete vykresliť postavy „hajzlíkov" tak, že ich je divákovi skôr ľúto, než by ich odsudzoval, spomeniem trebárs rolu „zeleného mozgu", majora Šebeka, ktorú v Pelíškach stvárnil Miroslav Donutil, alebo Horsta Prohasku v Musíme si pomáhať, ktorého hral Jaroslav Dušek. Je to váš zámer alebo čaro nechceného?

Postavy sú vykreslené viac-menej podľa reality. Predobrazom tej, ktorú hral v Pelíškach Miroslav Donutil, bol otec jedného z autorov predlohy.

Petra Šabacha?

Jasné. Deväťdesiat percent vtipných situácií vo filme sú autobiografické zážitky. Šabach predsa v knihe Hovno hoří otvorene priznáva, ako vnímal otca lampasáka detskými očami. Navyše si nemyslím, že naše filmy o tých ľuďoch vypovedajú, že sú fajn, že majú byť divákovi sympatické. Osobne by som takých otcov ani nechcel.

Hovoríte, že ste sa pri vykresľovaní postáv držali predlohy. V iných filmoch, napríklad pri Nestydovi, ste to ignorovali a postavu v porovnaní s tou, ktorú Michal Viewegh opisuje v Poviedkach o manželstve a sexe, dosť zmenili.

To však bolo dané jednou konkrétnou vecou - Michal tú knihu napísal desať rokov predtým, než sme začali nakrúcať film, navyše v životnom období, ktoré bolo úplne odlišné od obdobia, v ktorom potom písal scenár. Pri písaní knihy bol krátko po rozvode, žil promiskuitným spôsobom života a mal z toho „kocoviny". Dnes je z neho otec dvoch malých dcér, žije v harmonickom vzťahu zväčša na vidieku, ide o úplne iného človeka. Šlo mi o to, aby vznikla jednoduchá žánrová komédia o kríze stredného veku a to sa, myslím, podarilo. Posunuli sme vek hrdinu, a aj to, do koho sa zaľúbi. V origináli to boli všetko mladé dievčatá, mne to prišlo ako klišé, tak som Vieweghovi trochu „vnútil" predstavu, že sa ten muž, hraný Jiřím Macháčkom, zamiluje do staršej ženy, ktorú stvárnila Milka Vášáryová.

Keď spravím opak klišé, nevznikne ďalšie klišé?

Môže, ale lepšie je z klišé vyjsť, ako k nemu dospieť. Tak to aspoň vraví Jean-Claude Carrière. V tom filme sme ja aj Viewegh spravili viac kompromisov, s ktorými ani jeden z nás nie je úplne stotožnený.

Lyžičky z NDR nikdy nezlyhajú. Ani keby ich natočil úplný vôl

Niektorí kritici vám vyčítajú neuveriteľnosť príbehu. Trebárs vo filme Musíme si pomáhať Marie Čížková (Anna Šišková, pozn. autora) otehotnie s ukrývaným židom Davidom Wienerom (Csongor Kassai, pozn. autora), pretože je to jedna z ciest k ich záchrane. Myslíte si, že v reálnom živote by to jej manžel Jozef Čížek (Bolek Polívka, pozn. autora) dovolil? Je v poriadku, ak ide scenár na úkor dôveryhodnosti?

Rozumiem vám, táto časť príbehu bola vymyslená. Musíte však uznať, že počas druhej svetovej vojny sa diali aj absurdnejšie veci, než tá, ktorú sme dali do filmu. Diali sa preto, lebo ľudia mali strach, alebo si chceli zachrániť život. Na absurdné životné situácie koniec koncov nemusíte zachádzať do vojny alebo holokaustu, sám som počul, čítal a aj videl dokumenty s oveľa paradoxnejšími a nepochopiteľnejšími, pritom skutočnými príbehmi. Musíme si pomáhať nie je film o židoch, o Nemcoch, o vojne, je to film o strachu a tak ho treba aj brať.

Internet je plný vašich fanúšikov, ktorí sú z vás vyslovene nadšení, mnohí iní vám nevedia prísť na meno a tvrdia, že od filmu Pelíšky nedokážete prekročiť svoj tieň.

Možno je to tým, že Pelíšky sú mimoriadne obľúbené. Sú v nich naskladané skvelé príbehy od Petra Šabacha aj Petra Jarchovského, vyskytla sa tam doslova esencia najvtipnejších epizód z ich rodín. Vtedajšia doba má tiež svoju podmanivosť, tento žáner filmu je dosť obľúbený, navyše v ňom hrajú výborní herci. Vznikla tak nostalgická komédia, ktorá má oporu v tradícii českej kinematografie, ktorú reprezentujú trebárs Jiří Menzel alebo Svěrákovci. V porovnaní s tým sa filmy ako Horem pádem, Kráska v nesnázích alebo Medvídek pohybujú na tenkom ľade. Ak to poviem zjednodušene, lyžičky z NDR jednoducho nikdy nezlyhajú. Nezlyhali by ani vtedy, keby ich natočil úplný vôl.

Nový film Kawasakiho růže má okrem zaujímavého príbehu, kde človeka dobehne dávna minulosť, aj zaujímavú kameru - zachytáva detaily tvárí, ich emócie, herci musia hrať mimikou. Prečo?

Detail vždy na diváka pôsobí intenzívne. Vezmite si postavu bývalého vyšetrovateľa ŠtB Kafku, ktorého hrá Ladislav Chudík. U neho som sa chcel kamerou dostať vyslovene blízko, aby ľudia doslova cítili z plátna mrazenie.

Niekto sa o jeho postave vyjadril, že ju zahral tak dokonale, že byť vtedy v jeho blízkosti, asi to nevydrží a jednu mu vrazí.

A presne to sme chceli - aby ste z Kafku cítili zhovievavú pobavenosť a cynizmus. Mali sme šťastie, lebo tá rola bola skvele napísaná a Chudík ju bravúrne zahral. Martin Huba so svojou postavou psychiatra Pavla to mal ťažšie, pretože musel stvárniť aj nehrateľné veci. Tam sme trochu hľadali definitívny výraz, ale myslím si, že sa to nakoniec podarilo.

3.jpg

V kauze donášania Milana Kunderu nepochybne zlyhal časopis Respekt

Minulosť nedávno dobehla aj spisovateľa Milana Kunderu, ktorý mal v 50. rokoch udať Miroslava Dvořáčka. Ako ste vnímali jeho prípad?

Prekážal mi spôsob, akým s tým vyšiel český časopis Respekt. Z Kunderovho prípadu spravil marketingovú vec, postavil na tom reklamu a de facto zamedzil, aby sa k tomu samotný obvinený niekedy v budúcnosti vyjadril. Šlo o takú závažnú vec, že všetko malo prebehnúť úplne inak.

Konkrétne?

Bádateľ Adam Hradilek, ktorý ten text publikoval v Respekte, respektíve Šéf Ústavu pre štúdium totalitných režimov Pavel Žáček, sa mal s Kunderom spojiť cez niektorého z jeho kamarátov, cez okruh jeho blízkych. Keby chceli, tak sa im to podarí. Mali sa vybrať do Paríža a Kunderovi povedať, že sa objavil taký a taký záznam, a chceli by k nemu vysvetlenie.

Zlyhal teda aj Respekt, ktorý to celé zverejnil?

Nepochybne. Mrzí ma to o to viac, že tento časopis považujem za najlepší v Česku. V tomto prípade však vážne zlyhal. Historickej práci Adama Hradilka sa dal senzačný titulok a začalo kameňovanie. So Žáčkom sa osobne poznáme ešte zo štúdií, a ten mi sám potvrdil, že naozaj sa malo ísť najskôr za Kunderom, ukázať mu papiere a dať mu šancu obhájiť sa.

Veríte Kunderovi, že nikoho neudával?

Myslím si, že to, čo je v tých dokumentoch uvedené, si nikto nevymyslel, že sú naozaj autentické. Na druhej strane však Kunderovo správanie sa mohlo mať racionálne pozadie - po tom, čo sa dozvedel o tom Dvořáčkovi, mohol sa cítiť ako obeť provokácie.

Prečo?

Predstavte si, že ste študent a bývate na internáte ako on. Tam za vami príde šéf straníckej bunky, ktorý oznámi, že u jeho frajerky Ivy Militkej prespáva akýsi agent. Čo ak sa Kundera zľakol, že to na neho našili, aby zistili, či ohlási túto informáciu, a aby neriskoval, tak to jednoducho ohlásil? Jasným udavačom v tomto prípade pritom bola Militká, ktorá o Dvořáčkovi posunula informácie ďalším ľuďom. Nechcem Kunderu ospravedlňovať, ale pokojne mohol byť obeťou. Pravdu však nezistíme, lebo tým, ako sa s celou kauzou mediálne pracovalo, sa zrejme navždy zamedzilo tomu, aby Kundera prehovoril.

4.jpg

Nie som v pozícii, ako keď si u vás HZDS zaplatilo Depardieua

Ste režisér, ktorý má síce svojich kritikov, na druhej strane nikto nemôže povedať, že nakrúcate prepadáky. Čo ak by si vás chcel niekto kúpiť do predvolebnej kampane?

Vždy som volil ľudovcov. Ani nie tak preto, že by som bol ich veľkým fanúšikom, ale preto, lebo sa mi zdá správne, aby existoval nejaký balans medzi ČSSD a ODS. Mama jej členkou KDÚ-ČSL, takže keď ma oslovil šéf strany Cyril Svoboda, či by som sa s ním nevyfotil do ich volebných novín, súhlasil som. Nemal som morálnu dilemu, lebo som bol ich voličom.

Teraz ma požiadali o podporu pre Karla Schwarzenberga, a opäť som súhlasil, lebo som ho podporoval aj vo voľbách na post senátora.

Robíte to za peniaze?

Práveže nie, nič za to nemám. Vlastne mám, od Svobodu som dostal plniace pero a aj to som stratil. (smiech) Za peniaze by som do politickej kampane nikdy nevstupoval. Určite nie. Nie som v pozícii, ako keď si u vás HZDS zaplatilo Depardieua. Lucia Bílá, ktorá zdarma podporovala Klausa, ktorého ja nemôžem ani cítiť, mi je sympatickejšia ako tí, čo sa nechajú kúpiť a podporujú kohokoľvek. Plateným umelcom voliči aj tak príliš neveria.

Vraj žijete v jednom dome s rodičmi, ale aj so svojimi svokrovcami. Mnohým sa to asi bude zdať nepochopiteľné, hoci je to krásne.

Žiadny problém, pretože ak si ľudia rozumejú, nie je o čom. Majú samostatné vchody, navyše rodičia mojej manželky sú skvelí a veľmi introvertní. Takéto bývanie má tiež obrovskú výhodu - rodičia z oboch strán nám veľmi pomáhajú. Kto má dve malé deti, ten hneď pochopí. A dodám ešte niečo - veľa času u nás trávi aj sestra mojej ženy, ktorá má teraz tiež maličké bábo. Ľudsky je to fajn a určite by som nemenil.

Rozhovor bol autorizovaný, Jan Hřebejk v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  2. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  6. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  8. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  9. Inteligencia vo všetkom
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  1. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  5. BILLA a Jamie Oliver pozývajú deti do zázračnej záhradky!
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Odšťavovač s veľkým plniacim otvorom? Nenachytajte sa!
  8. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  10. Apartmány s výnosom až 4% v lyžiarskom stredisku Obergurgl
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 23 742
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 054
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 7 938
  4. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 7 117
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 4 997
  6. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 780
  7. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 3 050
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 2 435
  9. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 843
  10. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 824

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Danko chce obmedziť strany, súperov neodradil

Z SNS nepovedali, či pravidlo bude platiť aj pre registrované strany.

KOMENTÁRE

Únik z lopaty

Keby bol v druhom kole Mélenchon, zjednotenie by sa dosahovalo oveľa zložitejšie.

Neprehliadnite tiež

Elton John bol kvôli infekcii v ohrození života, zrušil aprílové a májové koncerty

Spevák ochorel pri návrate lietadlom z juhoamerického turné.

Slovenská literatúra? Je to ako umývať vysoké okná špongiou na krátkej tyči

Keby sme hlbšie ovládali Freudov systém, písali by sme lepšie o minulosti.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop