Keď Stanislavovi Rakúsovi roky po Temporálnych poznámkach (1993) vyšiel Nenapísaný román (2004), boli medzi oboma románmi zrejmé paralely. Vyrastali z toho istého koreňa autentickosti, ktorý sa ani počas rokov nezmenil, len zosilnel. To platí aj o štyroch poviedkach vydaných pod názvom nosnej z nich - Telegram.
Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. Vymodeluje pre neho neodolateľný okamih, v ktorom má príležitosť zažiariť, prerásť svoj tieň. Lenže v tom je práve zákernosť malosti, že jej tieň môže rásť donekonečna.
Oslobodzujúca pálenka
Jozef Budák z poviedky Telegram sa od chvíle, keď dostane telegram s poplašným textom, potkne na každom polienku, ktoré mu Rakús podstrčí. Na pohreb sa oblieka do svadobného obleku, aby ešte viac vynikla prázdnota jeho vzťahu k žene. Stráži mŕtvolu v dome plnom ľudí, ktorými pohŕda a predsa sa pred nimi potrebuje vystatovať.
Na analýzu úbohých zákutí v sebe, ktoré sa hrdina zúfalo snaží maskovať velikášstvom, používa Rakús svoj obľúbený fenomén - alkohol. Rozohráva hru, v ktorej sa musí spoznať každý „skutočný chlap".
Pálenka, výdatne popíjaná pri tele nebožtíka, v ňom oslobodzuje všetko, čo mu inokedy tak chýba - sebaistotu a profesionálne sebavedomie. Múdre slová mu prichádzajú na jazyk samy od seba, vyzná sa vo veciach, o ktorých predtým ani neuvažoval. Do reči vkladá stále viac citového nasadenia, tak sa do nej vžíva, až jej úplne podľahne. Sám seba zosmiešni, ale môže za to niekto iný. Žena z rodiny, ktorá s ním zaobchádza ako s malým chlapcom.
Rakús rád používa ženu ako kameň úrazu svojich mužských hrdinov. Skvelými až divadelnými obrazmi vykresľuje scény, v ktorých sa otupený intelektuál mení na tragikomického Dona Juana. Budákovu sladkú pascu predstavuje archetyp ohlúpnutia - nápadná blondína v ľahkých šatách.
Zámerná nedopovedanosť
Jána Bíra z poviedky Príbeh o básni na rodičovskom združení prebudí k dlhému kultúrno-spoločenskému monológu takisto žena a opäť je to typ, ktorý nelichotí hrdinovmu charakteru. Môže však za prehlbujúcu sa priemernosť talentom obdarovaného jedinca úbohosť spoločnosti? Môže si za ňu sám? To spisovateľ nedopovedá.
Nedopovedanosť v poviedkach je zjednocujúcim momentom prítomným aj v Rakúsových románoch. Popri lyrizovanom naturizme, inteligentnom detailnom rozprávačstve a presvedčivej psychologizácii postáv je rovnako silným prvkom textov práve záver bez záveru.
Autobiografická línia sa tak stretáva s čitateľovou, núti ho vidieť slepú uličku vlastného charakteru a hľadať z nej cestu von. Ak sme pochopili, záver príbehu musíme napísať sami.
V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku, ktorého cenu spisovateľ v roku 2004 získal.
