Keď sa rocker stane klasikom, často dostane chuť na klasiku. Peter Gabriel prerobil rockových klasikov s orchestrom.
Osem rokov je dosť dlhá pauza, no Peter Gabriel je povestný pomalým tempom práce. Pri jeho novom albume viac prekvapilo, keď oznámil, že ho poskladá iba z coververzií a nahrá iba s orchestrom. Ale kúzlo nezameniteľného hlasu a silnej osobnosti stále funguje.
Odpoveď na dnešnú dobu
Minulý víkend oslávil šesťdesiatiny, ku ktorým si spravil vlastný darček. S albumom Scratch My Back pripomína Johnnyho Casha, ktorý tiež po šesťdesiatke začal nahrávať svojské coververzie mladších muzikantov i rovesníkov. Aj Gabriel postupoval minimalisticky, vynechal gitary a bicie, použil iba klasických muzikantov. Tu sa však podobnosti končia.
„Pracoval som s pár nápadmi využívajúcimi podomácky vyrobené nástroje a spevácke zbory, ale potom som sa zoznámil so skvelým aranžérom Johnom Metcalfom,“ napísal na svojom webe. „Poprosil som ho, aby urobil jednoduché aranžmány, strohé no stále emocionálne, aby sa skladby dali precítiť.“
Prečo sa vlastne jeden z najoriginálnejších skladateľov rozhodol pre cudzí materiál? Tvrdí, že je to „odpoveď na túto dobu“. Tým naráža na televízne súťaže typu SuperStar, kde mladí hudobníci spievajú cudzie piesne. On sa rozhodol urobiť skutočné coververzie, teda ukázať ich z iného uhla ako originál: „Dobrá pesnička je ako živá bytosť, stále sa vyvíja.“
Nerobí to prvýkrát. Pred štyrmi rokmi spieval Lennonovu Imagine na otvorení olympiády v Turíne, v 80. rokoch beatlesovku Strawberry Fields Forever, Cohenovu Suzanne, Summertime, Kinks alebo The Book of Love od Magnetic Fields. Práve posledná menovaná je jedným z najsilnejších momentov „jeho“ nového albumu – krásne klenutú melódiu majstrovsky vygraduje.
Ako starnúť dôstojne
Gabriel je tu skôr civilne spievajúcim šansoniérom, ktorý originál urobí dramatickejším (Bowieho Heroes, My Body is a Cage od Arcade Fire), inde ho zase úplne zbaví tanečného rytmu (The Boy in the Bubble Paula Simona), posunie ho úplne do nového rozmeru (radioheadovku Street Spirit takmer nespoznáte) alebo pribrúsi jemnú baladu (Philadelphia Neila Younga).
Je to hudba, aká sa dnes príliš nerobí. Jednoduchá, krásna, miestami až dojímavá. Pre niektorých možno trochu gýčová, no parazitovanie na cudzích nápadoch to nie je ani sekundu. Nie každý rocker dokáže starnúť takto dôstojne. Gabriel by tiež mohol dokola hrávať svoje hitovky (a má ich veru dosť), ale toto ho baví viac. Do svojho ôsmeho štúdiového albumu vložil veľký kus životného nadhľadu i dušu.
Podobne ako u Casha, aj tento projekt bude mať pokračovanie. No trochu iné – všetkých dvanásť „obetí“ by malo na oplátku naspievať Gabrielove pesničky. Album bude mať výstižný názov I'll Scratch Yours.
V roku 1967 spoluzakladal progresívnu rockovú skupinu Genesis, kde spieval a hral na flautu. Objavil tam vášeň pre vizuálne efekty
Pri nahrávaní albumu The Lamb Lies Down on Broadway sa nezhodol s kolegami a keď mala jeho žena tehotenské komplikácie, kapelu opustil
Debutový album urobil v roku 1977. Presadil sa s treťou platňou, kde sú skladby ako Biko či Games Without Frontiers.
Jeho najznámejším albumom je So z roku 1986. Je to kolekcia silných kúskov (Sledgehammer, Big Time, Dont Give Up).
Vie napísať chytľavé pesničky s originálne vystavanými melódiami. Dnes sa ťažko verí, že skladba ako Shock the Monkey deväť týždňov okupovala čelo hitparády v MTV.
Je známy ako veľký propagátor world music. Stál pri zrode slávneho festivalu Womad, má vlastné vydavateľstvo
Podobne ako Bono z U2 sa angažuje ako občiansky aktivista
Ako jeden z prvých známych muzikantov sa stal zástancom digitálneho šírenia hudby
Urobil pesničky do filmu Wall–E. Keď ho požiadali, aby zahral na Oscaroch a dali mu iba minútu času, odmietol. Aj to svedčí o jeho postavení. )
