ivale Berlinale privítali s nadšením. O tom, že úlohou producenta nie je len zohnať peniaze, hovorí ten pravý. Na vlastnú päsť s tým u nás začal ako prvý a produkoval vyše tridsať filmov doma aj v zahraničí.
Sedemdesiate roky, keď ste vyrastali, nebol ideálny čas pre filmového fanúšika. Vedeli ste sa dostať k zakázaným filmom?Prvý nezávislý producent filmov na Slovensku. Narodil sa v Trenčíne, v Bratislave študoval Právnickú fakultu UK, po jej skončení v roku 1982 pracoval v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe ako asistent výroby, neskôr vedúci výroby a produkčný. Po nežnej revolúcii bol krátko obchodným riaditeľom Koliby. V rokoch 1996-1999 pôsobil ako generálny manažér filmového festivalu v Karlových Varoch. Produkoval vyše tridsať prevažne celovečerných hraných filmov s režisérmi Martinom Šulíkom (Všetko, čo mám rád, Záhrada, Orbis Pictus), Dušanom Rapošom (Fontána pre Zuzanu 2), Matejom Mináčom (Všetci moji blízki) či Jiřím Menzelom (Obsluhoval som anglického kráľa) a ďalšími. Oslovil poľskú režisérku Angnieszku Holland, čím inicioval veľkofilm Jánošík. Pravdivá história. Potom, ako v roku 2003 nedostatok peňazí zastavil nakrúcanie, do projektu vstúpil poľský producent Dariusz Jablonski. Najnovším filmom, ktorý produkoval, je Kawasakiho ruža režiséra Jana Hřebejka a scenáristu Petra Jarchovského. Snímka, kde hrajú slovenskí herci Martin Huba či Ladislav Chudík, mala v polovici februára veľký úspech ako otvárací film sekcie Panorama na festivale v Berlíne.
Nie. Vtedy vznikali filmy poplatné režimu, ktoré sú smiešne, ak si ich pozriete dnes. A potom tie ambicióznejšie, ktoré sa tomu vyhli, napríklad staré snímky Juraja Jakubiska, sme my už nemali možnosť vidieť. Mali k nim prístup filmári na škole, kde sa vydávali za študijné projekcie.
Čo vtedy hrávali kiná?
Veľa dobrých francúzskych a talianskych filmov, pretože to z pohľadu komunistov boli filmy, ktoré bojovali proti establišmentu. Samozrejme, Američania k nám filmy nepredávali, ale nie pre politiku. Chceli mať monopol, absolútnu kontrolu nad tým, koľko im filmy vynášajú.
Vaši rovesníci spomínajú výborné filmové kluby, kde v tom čase premietali filmy z trezoru. V Trenčíne neboli?
Tie si veľmi nepamätám. Ak, tak hrali staršie filmy, napríklad Ingmara Bergmana, ktoré opäť z pohľadu režimu kritizovali pomery v odcudzenom kapitalizme. Vtedy sa mi zdalo, že by ma najviac bavila produkcia. Lenže na VŠMU vtedy taký odbor nebol.
Skúšali ste Prahu?
Tam sa nedalo dostať. Mohli ste sa pokúsiť, ale keď brali len štyroch? Navyše, ak ste rodičov nemali v komunistickej strane, ani robotníckeho pôvodu a ešte tetu utečenú vo Švajčiarsku, šance boli veľmi slabé. Na právo brali omnoho viac študentov, po dohode s otcom som šiel teda tam. Povedal mi, že z jeho pohľadu mi dal, čo mohol, a čo bude potom, je moja vec. Tak som rovno po škole šiel na Kolibu.
Neprekážalo, že ste neboli človek od fachu?
Náhodou moja mama poznala tajomníka generálneho riaditeľa, zavolala mu a on ma tam dostal. Vôbec sa za protekciu nehanbím. Na Kolibu sa inak nedalo dostať, nechceli medzi seba nikoho pustiť. Hlavne nerozumeli tomu, prečo chcem ísť s vysokou školou robiť asistenta výroby. Snažili sa ma odradiť, že je tam nízky plat, myslím 1200 korún. Ale vtedy neboli vysoké odvody ani životné náklady, pre slobodného človeka, keď mal film rád, to šlo.
Aká bola v socialistickom filmovom podniku atmosféra?
Zvláštna. Oproti iným podnikom to bol Hollywood. Normálni ľudia v Kolibe videli akýsi Olymp, kde sa veľmi dobre žilo, čo bola do značnej miery pravda. Nikto napríklad nerobil vedu z toho, ak ste prišli do práce o desiatej. Človek prišiel do styku s hercami, a to je chvíľu vzrušujúce, kým sa to nestane obvyklé. Všetci samozrejme nadávali na komunistov, ale skôr medzi riadkami, nie veľmi nahlas. Koliba vtedy začínala byť pod tlakom, pretože filmy vyžadovali veľa devíz, aby sa dali realizovať. Napríklad staré ruské kamery nefungovali, museli sa kupovať nové zvonka. Štát povedal, že má málo devíz, ale keď si zarobíme, tak nám to bonifikuje.
Čo to znamenalo?
Ak bol oficiálny kurz marky povedzme päť korún, firma, ktorá doniesla devízy, za ne do hospodárskej bilancie, dostala desať korún, a ešte si za ne mohla nakúpiť, čo potrebovala. Tak sa na Kolibe začala robiť séria rozprávok, cez ktoré sa tam dostali devízy. Skoro nikto tam nevedel jazyky, ja som vedel dva, tak som mal veľkú výhodu.
Na výrobu filmov bol monopol, plánovalo sa roky dopredu. Čo sa tam mohol naučiť vedúci výroby?
Aj vtedy sa bojovalo o rozpočet. A peniaze sa potom ešte delili na skutočné a fiktívne. Skutočné peniaze boli výplaty komparzu, nákupy v obchodoch a podobne, peniaze socialistické zase boli napríklad faktúry za stavby.
Existovalo na Kolibe plytvanie?
Celá ekonomika bola taká pokrivená, že ťažko povedať, čo bolo plytvanie a čo nie. Napríklad, chceli sme napustiť priestor v zámku v Ploskoviciach, aby v rozprávke vyzeral ako zaplavený. Pamiatkári povedali: áno, ak tam dáte izoláciu. Vyrobil nám ju podnik v Česku za dvestotisíc korún, čo bola na tie časy obrovská suma. Alebo, nemohli ste len tak objednať helikoptéru pre herečku napríklad z Martina, museli ste najprv podať žiadosť, že to zachráni nakrúcanie, ktoré by inak nestihla.
Okrem filmov ste vraj v decembri 1989 produkovali aj akciu Ahoj Európa.
Je to pravda.
Desaťtisíce občanov, vtedy ešte stále socialistického Československa, pri Devíne prestrihali ostnatý drôt a vykročili do Rakúska. Čo ste mali na starosti?
Aby sa ľudia bez pasov dostali za hranice a tí, čo nebudú vládať, aby mali zaistenú dopravu späť. Zrazu mi ponížene volal domov nejaký plukovník ŠtB alebo pohraničnej stráže a oslovoval ma pán doktor. (Smiech.) Hovorí: ako to spravíme, pán doktor, veď budeme porušovať zákony? Hovorím, nebojte sa, urobíme špeciálny formulár, nacyklostylujeme ho, a každý, kto pôjde, ukáže občiansky, vyplnia mu kartičku, opečiatkujú a pôjde ďalej. Myslím, že po prvej tisícke sa tým už nezaoberali. Keď som bol potom v Rakúsku na druhej strane a videl autobusy, ako sa otáčajú uprostred davu, mal som malú dušičku, že sa niekomu niečo stane. Nakoniec to dobre dopadlo, ale malo to dohru. Keď šlo o to, kto poskytne autobusy, staré vedenie Koliby povedalo áno. A nové vedenie, to demokratické, ma potom bralo na zodpovednosť, kto tie autobusy zaplatí.
To bol dôvod, prečo ste odišli z Koliby?
Určite nie. Chvíľu som bol obchodný námestník, no problém bol, že oni nemali presnú predstavu o tom, kam by sa Koliba mala uberať. Predstavte si, v tom čase bol obrovský hlad po videu. Chcel som, aby Koliba investovala a vydala rozprávky na VHS. Mali sme vyrátané, že zaplavíme trh a ak predáme len polovicu, zarobíme. Neboli schopní sa k tomu odhodlať. Tak som sa odhodlal ja a odišiel som iným smerom.
Neskôr ste ľutovali, že ste sa neuchádzali o post riaditeľa. Akú ste mali víziu?
Hneď tvrdo tlačiť na privatizáciu. Všetky štátne podniky okrem strategických sú dnes sprivatizované a Koliba nebol žiaden strategický podnik, to je mýtus. Samozrejme, tí istí tvorcovia, ktorí najprv volali po tom, že nemôžu nakrúcať, po revolúcii zistili, že nemajú scenáre a Koliba pre nich bola sociálna istota, výrobná základňa. Už vtedy však bolo jasné, že je to neudržateľné. V okolitých krajinách sú štúdiá štátne len v Poľsku to zvládli inak. Ale tam to bolo zviazané s veľkými osobnosťami, akou bol napríklad režisér Krzysztof Zanussi.
Mohol byť z Koliby servis pre zahraničné produkcie, ako funguje český Barrandov?
Mohlo to vzniknúť. Barrandov mal hlavný biznis v laboratóriách, prenájme hál, stavbe, zapožičiavaní rekvizít a kostýmov. To mohol byť aj biznis Koliby. Ale na to bolo treba vedieť jazyky a mať kontakty.
Dnes naše štúdiá prakticky neexistujú. Kde sa stala najväčšia chyba?
Boli to filmári sami, ktorí sa medzi sebou rozhádali. Tí istí, čo boli v jednej akciovke, dávali zároveň ako eseročka vlastný projekt, takže sa ani nečudujem politikom, že z toho boli pomýlení. Báli sa do toho siahnuť, bolo to osie hniezdo, lebo tí, čo sa okolo toho motali, nemali problém vyjadriť sa do médií. To je to, čo sa zaspalo na začiatku. Potom, samozrejme, za Mečiara sa Koliba sprivatizovala bezohľadne, ako mnohé iné veci. Ale to nie je dôležité. Pre slovenskú kinematografiu to má nulový význam.
Odkiaľ mohol mať know-how nezávislý producent začiatkom deväťdesiatych rokov?
Zo západných produkcii. Ako partneri, obchodníci, sme sa bavili úplne otvorene. Príklad: pri Šípovej Ruženke sme potrebovali viac umelých rastlín, aby sme vytvorili ilúziu, že hrad v rozprávke je zarastený. Nemecký partner hovorí: to je navyše päťdesiattisíc mariek, odkiaľ ich zoberieme? Napokon sme ušetrili napríklad na doprave hercov, lebo letenky, keď sme ich kupovali my, stáli asi trikrát menej, ako keď ich kupovali oni. Veľmi sa mi potom páčil film Neha a niekto povedal Martinovi Šulíkovi, aby nabudúce nerobil na Kolibe, ale so mnou. Tak sme urobili film Všetko, čo mám rád.
Fontána pre Zuzanu 2 bola ešte divácky hit, čakali ste, že čoskoro sa kiná vyprázdnia a domáce filmy prevalcujú zahraničné?
Áno. Ale Fontána pre Zuzanu bola silná značka, mali sme otvorenú cestu, všetci chceli byť pri tom, aj médiá, ktoré vtedy iba vznikali. Dali nám helikoptéru, aby sme vozili ľudí, čo bolo vtedy úžasné. Ale sieť kín bola katastrofálna, neexistovali multiplexy, ešteže fungovali letné kiná. Pamätám si, že keď bola premiéra v amfiteátri v Bratislave, skolabovala trolejbusová doprava. Štyristotisíc divákov sme mali na Slovensku, a toľko ich bolo aj v Česku, čo iný slovenský film nikdy nemal a mať nebude.
Dvadsať rokov to laik vidí rovnako, slovenský film upadá. Rozlišujete lepšie a horšie časy?
To je veľmi subjektívne, lebo čo to je zle? Je zle, že ľudia nemajú peniaze, že sa neuživia filmom?
Inak, kedy sa vám najlepšie pracovalo?
Mne sa filmy stále produkujú rovnako, vlastne čím ďalej ľahšie. Technika a logistika idú dopredu, nech mi dnes nikto nerozpráva, že má výrobné ťažkosti, to je potom amatér. Veľmi sa zlepšila finančná disciplína, už sa nestáva, že by sme niekomu dlžili len preto, že sa niekde zatúlala faktúra. Ale aj to trvalo. Asi pred šiestimi rokmi som si povedal, že budem produkovať iba filmy, kde určím aj scenár, aj režiséra. Samozrejme, sú výnimky, ako teraz Kawasakiho ruža. Jan Hřebejk mi priniesol scenár, a ja som nemal dôvod ho nerobiť.
Potrebuje dobrý producent umelecký vkus?
To je úplne kľúčové. Musí vedieť čítať scenáre, byť oponentom režisérovi, mať jasnú predstavu, prečo film robí. Ak ide o filmy, kde je dopredu jasné, že ide o komerčnú záležitosť, má sa snažiť, aby komercia bola čo najkvalitnejšia. Aby neskĺzol do nejakých lacných vecí, len preto, že ušetrí pol milióna, milión.
U nás je producent často neviditeľná postava, ktorá zoženie peniaze, ale inak na film nemá vplyv.
To je pozostatok z čias komunizmu a novej vlny. Nová vlna bola vlastne vzbura proti producentom, ideálom bol autorský film, kde autor o všetkom rozhoduje. Samozrejme, malo to úspechy a význam, ale dobrí režiséri vedia, načo im je dobrý producent. Umožňuje im, aby mohli robiť v pokoji a čo najlepšie a podľa svojich predstáv. Medzi dobrými režisérmi a dobrými producentmi existuje vzájomná dôvera, pretože ani najlepšie kontakty vám negarantujú, že to bude v poriadku. Čo vám pomôže, ak máte v zmluve, že režisér sa zaväzuje neprekročiť rozpočet? Vyhodíte ho. Ale čo bude s filmom?
Koho z režisérov bolo ťažko ustriehnuť?
Veľmi ťažko Bernharda Wickyho, keď v roku 1987 nakrúcal Pavučinu, ale ten bol tým známy. Niečo z problémov bolo spôsobené tým, že dostal infarkt, ale pri nakrúcaní mu bolo všetko jedno, jeho sa netýkali nadčasy, vôbec nič. Nie ľahko sa ešte na Kolibe nakrúcalo s pánom Jakubiskom, na poslednú chvíľu sa snažil vymýšľať Dušan Trančík. Nie ľahký režisér bol Stano Párnický. Ale nikdy to nemalo fatálne dôsledky.
Jan Hřebejk je z tých poslušnejších?
Hřebejk je pragmatický režisér, ktorý drží slovo. Vie, že keď príde a povie: potrebujem toto, ja mu poviem, počkaj, to nemáme a nie je to v rozpočte, povie, že sa niečoho iného vzdá. To bolo aj s Jiřím Menzelom.
Máme národné divadlo, galériu. Kde sa zobrala predstava, že film je biznis, ktorý sa má uživiť sám?
To bolo prehnané. Fondy sú tu samozrejme na to, aby bola kinematografia v malých krajinách. Mali by podporovať filmy, ktoré budú mať problém s komerčným prijatím, suplovať väčšinové publikum. Ale fondy nie sú samospasiteľné. Kinematografia je o ľuďoch. Môžete mať akékoľvek fondy, keď nie sú scenáristi, ktorí by písali dobré scenáre, a režiséri, ktorí by to režírovali. Novinári píšu, ako sa slovenský film stavia na nohy, ale neviem. V poslednom čase som videl Pokoj v duši, to bol aspoň pre ľudí zaujímavý, klasicky nakrútený príbeh, ale scenárista bol Čech Križan, však? Inak sú naše scenáre pre mňa veľmi televízne alebo také, že im vlastne nerozumiem. Tu nie sú scenáristi, ale scenáristky.
Čo je na tom zlé?
Nič proti nim nemám, ale ak z osemdesiatich scenárov šesťdesiat napíšu ženy, tak sa to niekde prejaví. Ženské témy nie sú také blízke mužom režisérom, ktorých je tu viac. Tí sa musia živiť a ak sami nepíšu, idú radšej robiť reklamu.
Vás reklama nelákala?
Nie. Sem-tam sme pár reklám nakrútili, pre mňa je to cudzí, niekedy až smiešny svet. Nechcem mu brať profesionalitu, ale prečo by som mal robiť, čo ma raz nezaujíma?
Pre peniaze, pre čo iné?
To je, ako keby ste sa spýtali chirurga, prečo nejde robiť zubára, tam lepšie zarobí. Je to iná liga, či sa im to páči, alebo nie. Podobné je to s televíziou. Pre peniaze je možno lepšie robiť televízne seriály a nekonečné sitcomy ako hrané filmy.
Aké témy podľa vás na Slovensku visia vo vzduchu?
Neviem, či tu máme také známe témy, ako je príbeh bratov Mašínovcov alebo smrť Jana Palacha v Česku. Ani knihy som si nevšimol, že by ma nejaké „zomleli". Zaujímavé by bolo sfilmovať životný osud Štefánika, ak by mal byť pravdivý a všeličo by sme sa dozvedeli, to by ľudí určite zaujímalo. Takisto Veľká Morava, čo sú zase obrovské peniaze. Aj Tiso, Hlinka sú zaujímavé témy, išli do toho v divadle a vydarilo sa. Možno by boli úžasné príbehy z povstania, ktoré nepoznáme. Existovala knižka, ktorú som vždy chcel sfilmovať, román Ladislava Mňačka Ako chutí moc. Mali sme päť verzii scenára, ale nikdy sa to nepodarilo.
Ako sa mohlo stať, že v minulosti fondy prideľovali malé sumy takmer každému, takže sto miliónov išlo na filmy, ktoré ich autori neskôr nevládali dokončiť?
Neviem, v čom to bolo. Myslím si, že fond by mal uvoľniť - nie prideliť, to sú dve rozličné veci - peniaze až vtedy, keď má jednoznačne doložené, že aj tie ostatné zdroje sú k dispozícii. To sa ľahko hovorí, ťažšie robí. Sám viem, že sme to robili všelijako. Mnohokrát potrebujete začať, lebo potom nebude režisér, banky nie sú zvyknuté na financovanie filmov, v televízii sa zmení riaditeľ, všetko sa posunie o dva mesiace. Ja by som už neriskoval. To je poučenie.
Pre krízu sa vyrába menej filmov ako pred ňou. Ako to, že na celom svete rastú tržby kín?
Viac filmov vám negarantuje, že príde viac divákov. Film ako Avatar ovplyvní neskutočným spôsobom návštevnosť všeobecne. Kríza nezasiahla ľudí okrem tých, ktorí prišli o prácu, že by mali menej peňazí. Začali akurát viac šetriť. Nejdú do reštaurácie, idú do kina. Navyše, historická skúsenosť je, že kríza vyháňa ľudí do kina, aby sa uvoľnili.
Na ktorých filmoch ste vyslovene prerobili?
Ťažko povedať, čo znamená prerobiť. Vyslovene neúspešný film bol napríklad Na vlastné nebezpečie. Sentiment, nepravdepodobné zvraty deja diváci prepáčia hollywoodskym, ale nie českým filmom. Ľutujem Vášnivý bozk režiséra Miroslava Šindelku. Filmu sme verili a potom keď režisér povedal, že bol neúspešný, lebo bol veľmi propagovaný - čo mu máte povedať?
Jánošíka neľutujete?
Nie. Bolo to ťažké, ale je to hotové.
V deväťdesiatych rokoch ste pre médiá boli záchrancom slovenského filmu. Prečo ste sa v posledných rokoch stiahli do Česka?
Už tým, že som si začal sám nachádzať témy a že som ich nachádzal v Česku, tak som prirodzene začal pracovať tam. Tu som nevidel perspektívu. Ani scenáristicky, ani inak.
Stále tvrdíte, že až na Martina Šulíka tu nie je výrazný režisér?
Žiaľbohu. Samozrejme, nehovoríme o generácii režisérov staršej od Šulíka, ale tí majú tiež obrovský problém so scenárom a sami to vedia. Mladých, úprimne povediac, ani veľmi nepoznám. Videl som dokumenty, ale na tie sa nanajvýš rád pozerám, nie že by som ich chcel produkovať.
O čom bude nový projekt, ktorý so Šulíkom pripravujete?
Nemôžem vám povedať. (Smiech.) Mal by to byť originálny scenár, ktorý píšu s Marekom Leščákom. Chceli by sme to robiť na jeseň a v zime tohto roku.
Rudolf Biermann (1958)
