Alexander Dubček je, nech ho už hodnotíme akokoľvek, jednou z najdôležitejších postáv našej politiky. Určite si zaslúži, aby sa o jeho život a dielo zaujímali nielen profesionálni historici, ale aj prozaici. Ide o to, ako sa k téme a písaniu postavia.
Vyzerá to tak, že Jozef Banáš túto úlohu vyriešil jednoducho. Pozháňal knihy, v ktorých sa Dubček aspoň mihne, prípadne knihy, ktoré mu umožnia zostaviť „ucelený obraz o spoločensko-politickej situácii v rokoch, keď sa myšlienky socializmu ujímali i reformovali" (spolu ich v literatúre uvádza až 61), porozprával sa s pamätníkmi a začal písať.
To, čo napísal, nestojí za veľa. Kapitolu po kapitole čitateľ zisťuje dôležitú vec, a to tú, že Banášova kniha postupuje presne podľa Dubčekových pamätí Nádej zomiera posledná, Mlynářovej knihy Mráz přichází z Kremlu a Sukovho diela Labyrintem revoluce. Nie však doslova, Banáš ich beletrizuje, dialogizuje (niekedy sú to však len ťažko uveriteľné či naivné dialógy, ako napríklad Dubčekov rozhovor s manželkou o nedostatku vajec), ale takmer nič nové (okrem niekoľkých kapitol venovaných politickej situácii) nepridáva. Ak sa chce niečo človek dozvedieť o Dubčekovom živote, je oveľa rozumnejšie siahnuť po jeho pamätiach, Mlynářovi a Sukovi.
Okrem toho, že sú lepšie napísané, nie je v nich toľko chýb. Banáš, azda v snahe pridať knihe na dôveryhodnosti, popridával niekoľko drobných, ale chybných detailov, ktoré v konečnom dôsledku dôveryhodnosť knihy znižujú. Zo Stalina urobil „jezuitského seminaristu", mestečko Čop umiestnil v roku 1938 do Sovietskeho zväzu, napísal, že Stalin dal zavraždiť v Katyni 15 000 poľských dôstojníkov „na želanie Hitlera", a tak ďalej.
Banáš do knihy nalial potoky sĺz (počítať „kotúľajúce sa slzy", oči, v ktorých bol „zvláštny lesk", „slzy na krajíčku" prestane mať po desiatich prípadoch zmysel), navozil hory pátosu („Čistá a božími zákonmi sa riadiaca príroda mu dodávala energiu, hlava sa čistila.") a Dubčeka obdaril len tými najlepšími vlastnosťami („Nikdy sa nezabudol poďakovať a pridať očarujúci úsmev. Nikdy neurážal, nevedel nenávidieť, skôr počúval ako hovoril.", „Skromný, uznanlivý, trpezlivý, pokojný, dôveryhodný.", „Z očí mu sálala žičlivosť a dobrota.") V knihe chýba už len klišé, že Dubček voňal „človečinou".
Mimochodom, hodnotenie Dubčeka. Miestami sa zdá, že vo svojej autobiografii je k sebe tvrdší ako Banáš, ktorý sa každý jeho čin snaží ospravedlniť: Dubčeka vždy buď do niečoho navliekli, alebo niečo musel, prípadne prekážal, a tak ho odstránili. Akoby tento, kedysi najmocnejší človek v krajine ani nemal slobodnú vôľu. Banáš, skrátka, postavil pomník, na piedestál postavil hrdinu bez poškvrny.
Kým Dubčeka velebí, iných zavrhuje: nielen Biľaka, Brežneva či Husáka, ale aj Havla, chartistov či VPN...
To je, samozrejme, jeho právo, ale mal by to robiť čestne a nie ako v prípade Pavla Bratinku, ktorého označil za „predstaviteľa oneskorených hrdinov, tých, čo neboli nikdy skúšaní, ale vedia, ako by sa zachovali, keby skúšaní boli" napriek tomu, že Bratinka sa dlhé roky živil ako kurič a upratovač potom, čo nemohol vykonávať profesiu fyzika.
Zhrnuté: ak má niekto chuť dozvedieť sa niečo o Dubčekovom živote, bez zbytočného pátosu, chýb a velebenia, nech radšej siahne po iných knihách. Dubček, nech ho už hodnotíme akokoľvek, si taký nepodarený pomník, akým je Banášova kniha, rozhodne nezaslúži.
Recenzia / kniha
Jozef Banáš: Zastavte Dubčeka! Príbeh človeka, ktorý prekážal mocným
Ikar, Bratislava 2009, 359 strán
