Láska je ideálny katalyzátor spoločenských i osobných konfliktov. Goldoniho Vejár milo paroduje vzťahy medzi predstaviteľmi rôznych vrstiev v malom mestečku.
Ako spomínajú pamätníci, úspešná inscenácia hry Vejár v réžii Karola L. Zachara z roku 1961 priniesla po ťaživých päťdesiatych rokoch trochu radosti zo života. Česká Kritička Katarína Hrabovská si po jej hosťovaní v Prahe nevedela predstaviť toho školometa, ktorý by sa pýtal, čo nám môže dnes Goldoni ešte povedať. Podľa nej sa totiž v hre na scénu dostal život sám, so svojou silou a krásou.
Po päťdesiatich rokoch mal návrat tohto titulu v jubilejnej sezóne nadviazať na tradíciu a ukázať zohranosť i improvizačné schopnosti súboru. Kto príde na hercov, nebude až tak sklamaný. Dámy aj páni ukázali aj svoju fyzickú zdatnosť, a poväčšine aj komediálne schopnosti, hoci málokto hľadal vo väčšej hĺbke.
Život sám sa v tomto prípade neobjavil, prienik so súčasnosťou takmer nenachádzame. Viacrozmernú tragikomickú postavu urobil zo svojej postavy len Marián Labuda, ktorý dodal svojmu grófovi aj komplexnejšie momenty, keď ho ľutujeme i nenávidíme zároveň.
Ján Koleník prilákal dynamikou svojho prejavu maximum pozornosti, Evaristov narcizmus uchopil s nadhľadom a šarmom. Škoda len, že medzi ním a jeho sokom v láske - barónom v podaní Vladimíra Kobielskeho - nebol výraznejší vekový či charakterový rozdiel.
Dokonale ironická Diana Mórová bola miestami až priveľmi prešibanou sedliačkou. Hekticky zaľúbeného Crespina v podaní Ondreja Kovaľa možno budú staršie ročníky najviac porovnávať s postavou, ktorej vložil dušu Karol Machata.
Alena Ďuránová dokázala dať vysnívanej Candide štýlovo naivný výraz. Zuzana Kocúriková bola ako pani Geltrúda až priveľmi umelá. Aj Gabriela Dzúriková zvolila strojenosť ako štýl, ale dotiahla ju do vycibrenejšieho štýlu. Branislavovi Bystrianskemu akoby už postavy nedôvtipných hostinských prischli.
Najmladšia generácia poslucháčov VŠMU v menších postavách ukázala poväčšine len to, že sa má ešte čo učiť.
Úsilie o živé pesničky sa cení, vo výsledku však mohli dopadnúť aj lepšie, hudba Petra Mankoveckého nezaznievala nijako výrazne.
Všetko sa odohrávalo v decentnej sivej scéne, bez jedinej zmeny. Scénografka Alexandra Grusková viac vložila do kostýmov postavám z ľudu zemitejšie farby, meštiakom a aristokratom zas lomenejšie odtiene, kostýmy teda niekedy ponúkali nie celkom uspokojujúce farebné kombinácie.
Produkcia zohraného tímu v réžii zdatného profesionála Petra Mikulíka si svojho diváka zrejme nájde, veľa nového mu však nepovie. Vejár možno osviežil, ale nový vzduch nedoniesol.
Recenzia / divadlo
Carlo Goldoni: Vejár
Réžia: Peter Mikulík
Hrajú: Diana Mórová, Ondrej Kovaľ, Marián Labuda, Alena Ďuránová a ďalší
Premiéra: nová budova SND, 20. a 21. februára
