Je jednou z najznámejších súčasných spisovateliek. Nepredáva také množstvá kníh ako J. K. Rowlingová
a na jej divadelné hry sa nestoja rady po celom svete, ale svojou tvorbou vzbudzuje veľké diskusie. ELFRIEDE JELINEK je Rakúšanka, no ku svojej krajine má špeciálny vzťah a keďže má úzkosť z ľudí, aj tento rozhovor vznikol korešpondenčnou cestou.
Vzťah mužov a žien je vo vašich knihách často vykresľovaný ako tovar alebo ako násilie. Dokážete vôbec veriť v lásku?
„Totálne verím v silu lásky, nič iné nám ani nezostáva. Na druhej strane ju nedokážem, prinajmenšom v našom kapitalistickom systéme, oddeliť od zákonov trhu. Poníženie ženy a jej práca z nej robia bytosť, ktorá sa musí robiť atraktívnou pre muža, aby si ju vybral. Muž vládne a má právo výberu."
V románe Milenky z roku 1975 píšete, že muž svoj osud má a žena ho dostáva. Stále ste o tom presvedčená?
„Samozrejme, no pomaly sa to mení. Ale príliš pomaly. No rozhodujúce nie je nevyhnutne to, že ženy za rovnakú prácu dostávajú menej peňazí a majú menej šancí získať vedúcu pozíciu. Rozhodujúci je patriarchálny systém, ktorý ženu stále redukuje na súkromnú sféru. Na verejnosti sa u žien v prvom rade počítajú mladosť a krása, nie výkon. Muž je definovaný svojimi činmi, žena iba existenciou."
Nie ste k mužom niekedy príliš nespravodlivá? Existujú predsa aj vzťahy, kde ženy utláčajú svojich partnerov.
„Aj toto sa mení. Myslím, že nie som k mužom nespravodlivá, pretože aj oni podliehajú tlaku. Keď nenaplnia svoju spoločensky definovanú 'mužskú' úlohu, sú rovnako mimo ako nejaká škaredá či stará žena. Proti moci, ktorú majú muži navonok, pôsobí vnútorná moc ženy v domácnosti. A žena má moc nad reprodukciou."
Často píšete o úlohe ženy-umelkyne, že stojí v tieni muža a nemôže rozvinúť svoj talent. Váš život je však popretím tohto predpokladu, ste uznávanou autorkou.
„Iste, ale medzitým som sa stala veľmi diskutovanou a často dokonca opovrhovanou umelkyňou. Napokon, pohŕdanie mojím dielom niektorými kritikmi sa po Nobelovej cene nezmenšilo, skôr naopak. Často sa hovorilo, že jej ziskom som ju znehodnotila. To je, samozrejme, pokorujúce. Človek sa ocitne v popredí, o ktoré napríklad ani nestojí a za ktoré ani sám nemôže. Znášala som to veľmi ťažko."
Raz ste povedali, že kým mužov robí Nobelova cena pre ženy atraktívnejšími, ženy naopak robí monštruóznejšími. Potvrdilo sa vám to?
„Potvrdzovalo sa to po celý môj život. Len už nedokážem pôsobiť na mužov. To som vedela len v mladosti, ale vtedy je to normálne. A mladí muži chcú byť, samozrejme, pre ženy atraktívnymi."
Nobelovu cenu ste prijali s rozpakmi. Naozaj ste pociťovali skôr zúfalstvo než radosť?
„Áno. Bolo to dosť zlé, hoci radosť z takéhoto uznania je veľká. S cenou je spojené finančné zaistenie staroby, pretože nedostávam žiadny dôchodok a nikdy neviete, dokedy vám vydrží zdravie. Zúfalstvo spočíva v tom, že keď získate takéto známe ocenenie, ste vydaná ostatným napospas. Ste ako papierová vreckovka, voľne na použitie. Každý sa môže do vás vysmrkať. U mňa to bolo vtedy dosť drsné. Režú vás za niečo, za čo nemôžete. Tú cenu si predsa nemôžete udeliť sám, nemôžete sa o ňu uchádzať."
Ešte v 60. rokoch ste napísali, že umenie nemôže nič zmeniť. Vaše knihy sa však dajú čítať práve ako výkrik, ktorý niečo zmeniť chce.
„Pokiaľ ide o možnosť niečo zmeniť, zostávam rovnako skeptická. Napriek tomu sa musím stále znovu vrhať do bitky, v ktorej síce bojujú aj iní, napríklad feministky alebo občianski aktivisti. Je to možno chorobná tvrdohlavosť alebo čo, ale jednoducho v tom stále pokračujeme."
Do roku 1991 ste boli členkou Komunistickej strany Rakúska. Súvisel váš odchod s koncom komunistického východného bloku?
„Do strany som vstúpila v roku 1974, ale to neznamenalo, že by som schvaľovala, čo sa deje v reálnom socializme. Chcela som v krajine ako Rakúsko, kde je spoločnosť extrémne reakčná a v podstate stále spolu súperia len pravicové strany, vytvoriť trochu ľavicovej rovnováhy. Myslela som si, že keď znesie komunistických poslancov Japonsko, azda to vydrží aj Rakúsko. Splietla som sa. Lenže to sa spozná vždy až spätne. Keď sa na lodi všetci posadia na jednu stranu, utekáte na druhú, aby ste ju vyvážili. Inak sa prevrhne."
Prečo ste k Rakúsku taká veľmi kritická?
„Rakúsko sa v roku 2000 stalo prvou krajinou, ktorá prijala do vlády extrémnu pravicu. Pre mňa to bol civilizačný zlom, ktorý sa už nikdy nezacelí. Pri voľbách pravidelne získavajú tretinu hlasov slobodní. Bývalému spolkovému kancelárovi Schüsselovi sa pripisovalo, že pravicu zbavil čara tým, že ju z jej heroickej opozičnej úlohy priviedol do vlády, no nestalo sa. Naopak, urobil ju akceptovateľnou. To je jeho veľká vina."
Považujete vôbec Rakúsko za svoj domov?
„Samozrejme, je to môj domov. Prekrásna krajina. Ale milovať ju nemôžem."
Vaše dospievanie poznačila autoritatívna výchova matky Tvrdíte, že v detstve vás zachránilo písanie. Čo vás pri ňom drží dnes?
„Musím niečo hovoriť, inak by som praskla. Keby som v sebe nemala tú nutnosť, nepísala by som. Je to tlak. Vždy hovorievam, že je to ako zvracanie, keď sa prejete alebo vypijete zlý alkohol. Takmer podvedomý akt. Zachraňuje mi moje duševné zdravie."
Stále sa snažíte zbaviť tradičného rozprávania, vaše divadelné hry sú často iba dlhé monológy. Ako je pre vás dôležitý divák alebo čitateľ?
„Myslím na nich až v poslednom rade, priznávam. Ale inak to neviem. Dlhé monológy potrebujem, aby som sa voľne pohrávala s jazykom. Možno som ko patológ, ktorý jazyk rozpitvá až na najprimitívnejšiu slovnú hru, až na kosť. Slovné hračky milujem obzvlášť, pretože v nich jazyk musí vypovedať pravdu proti svojej vôli."
Verejnosti sa vyhýbate, no máte jednu z najlepších webstránok medzi spisovateľmi. Prečo ste uverejnili najnovšie texty iba na internete?
„Bolo to úľava písať si sama pre seba, podobne, ako keď si píšete denník. Aj keď je moja webstránka prístupná každému, obsahuje zároveň čosi privátne, dokonca intímne. Písala som tam o osobných veciach, ktoré by som do knihy nikdy nedala. Nikdy by som si za to nevzala honorár. Bolo to totálne oslobodenie. Ale k tomu ma priviedla až Nobelova cena, ktorá mi poskytla finančnú nezávislosť. Teraz môžem svoje texty darovať. Môžem z koláča ujedať a zároveň ho uchovať. To je pekné."
Často zdôrazňujete, že náš súčasný život určujú médiá, hlavne televízia. Považujete v dnešnom svete vôbec niečo za skutočné?
„Považujem za nemožné získavať v tomto uzavretom systéme individuálne skúsenosti. Druhá príroda, tým myslím médiá, prekryla tú pôvodnú prvú bez toho, aby si to mnohí všimli. Vyrástla som bez televízie. Intenzívne som ju začala sledovať až ako dvadsaťročná, no potom som s tým nadlho prestala."
Vašou veľkou témou je zlo. Myslíte si, že vás to niekedy omrzí?
„Nepripadám si ako zlý človek, či ako niekto, koho fascinuje zlo. No zlo tu stále vládne. Dokážem písať len proti niečomu, dobro nikdy nebola moja téma. Ale práve preto s námetmi tak skoro problém mať nebudem."
Autor: Alice Horáčková
