Je to paradox, ale obraz Arnolda Weisza Smutná ma okamžite rozveselil. Nepamätám si totiž, že by som na našej pôde - tentoraz v Galérii mesta Bratislavy - ako Dielo mesiaca našla taký spontánne vydarený expresionistický kus.
Arnold Weisz študoval v povojnovom Nemecku, s tamojšími expresionistami bol v Novembrovej skupine, ale vo svojej tvorbe zostával nezávislý. On zostával nezávislý aj sám pred sebou. Hoci sa o ňom tvrdí, že z jeho smutných diel cítiť schieleovskú tragiku, myslím, že jeho osamotenosť a, ako inak, aj umelecká rozorvanosť, boli iného charakteru.
Osamelosť sa síce Arnoldovi Weiszovi dá vyčítať z tváre, rovnako ako z tvárí jeho bezmocných, zúfalých hrdinov, ale pri pohľade na toto dielo som celkom nečakane začula smiech. Nachádzal sa v dynamických ťahoch výtvarníkovho štetca, v premršteno hrubých líniách hojne používaných farieb, aj v takpovediac zákernej citovej pôsobivosti.
Smutná je nádherný obraz. Má mimoriadnu silu, je esenciou Weiszovho umeleckého majstrovstva a inštinktu.
Zdá sa, že ho divoká duša ženy preťala ako blesk oblohu. Jej až picassovsky zdeformovaná tvár má masku africkej šamanky.
Čo sa pod ňou ukrýva, videl však len on.
Autor: Ada Jung
