Všetky Minárikove obrazy spája okrem netradičného maliarskeho prístupu aj jeho „hrôza z jednoduchosti“.
BRATISLAVA. Rozprávanie o džeze určite nie je najobvyklejším úvodom textu o výtvarnom umení, no v prípade výstavy Igora Minárika v bratislavskej Galérii Z to zasa až tak veľmi neprekvapuje. Jeho náruživý vzťah k džezu je všeobecne známy, sám je stabilným členom dlhoročnej kamarátskej formácie Naivný džez, ktorá, samozrejme, nemohla chýbať na vernisáži.
Hudobné kompozície
A hoci netvrdí, že medzi jeho láskou k hudbe a výtvarnou činnosťou je priamy vzťah, rád spomína na dávnu historku so zakladateľom slovenského geometrického umenia Alojzom Klimom. Ten v rámci svojich pochvalných slov na Minárikovu tvorbu, nič netušiac o jeho muzikantskom koníčku, povedal: „Igor, však to je ako taká džezová kompozícia."
A inokedy zasa Etienne Cornevin, priateľ, filozof a výtvarný kritik o ňom povedal, že džez hrá síce naivný, ale výtvarná hudba, ktorú komponuje, hoci aj jej základom je improvizácia, znesie porovnanie s najkomplexnejšou a najzložitejšou vážnou hudbou.
Minárikovu „výtvarnú hudbu" predstavujú na výstave až na pár výnimiek diela z posledných rokov. Dominujú esteticky bohaté obrazy, ktoré môžeme so zjednodušením rozdeliť podľa dvoch spôsobov ich vzniku - buď sú ich komponenty jedinečné, teda každý sa absolútne líši od toho druhého, alebo sú rozdiely medzi nimi nenápadné, skryté. Jedno však majú spoločné - umelcovu „hrôzu z jednoduchosti", ktorá mu nedovolí nechať hladký a jednofarebný čo len jediný štvorcový milimeter plochy.
„Tie prvé, viactematické obrazy, kde sa v jednotlivých políčkach nachádzajú akoby samostatné kompozície, sú na prvý pohľad vizuálne zaujímavejšie," hovorí Minárik. „Na druhej strane monotematické maľby, kde prevažuje jeden druh výtvarných prvkov, sú akoby vôľovým cvičením, čo človek pri tvorbe vydrží. No paradoxne práve tie nenápadné diela sú pre mňa často dobrodružnejšie."
Časové názvy obrazov
Maliarsky výsledok tu dosahuje autor kresebnými prvkami, keď v tenučkom štetci si tempera dokáže udržať potrebnú hustotu na vytváranie neuveriteľne bohatého a precízneho šrafovania. Proces trpezlivého skladania dokumentuje aj časový údaj o trvaní tvorby. Ním je každý obraz „pomenovaný", ako však hovorí Minárik, hlavným dôvodom, že obrazy nemajú iné označenie, je snaha nevnucovať svoje asociácie divákovi. „Ak sa niekomu obraz nepáči, aspoň vidí, koľko ten chudák nad ním sedel."
„Farba je najneracionálnejší prvok v maľbe," povedal kedysi slávny Paul Klee. Kým jedni špekulujú, ako to myslel, druhí súhlasia a niektorí neveria, že to vôbec vyslovil, Minárik originálnym spôsobom nasycuje svoje obrazy ohňostrojom farebných nápadov, žiarivých či zámerne stíšených. To vtedy, keď si zmyslí z krikľavých prvkov vytvoriť nenápadne krásnu výslednú plochu, trebárs obľúbenú „sivkastú".
Asambláže z lesa
Bez trpkosti a závisti však zdôrazní, že aj obyčajný hrdzavý plech má v sebe množstvo pôsobivých odtieňov, farebnosťou prevyšujúcich to, čo človek bežne maľuje. A tak ten plech za odmenu zakomponuje do svojich asambláží, spolu s ďalšími najrôznejšími odloženými, stratenými či vyhodenými predmetmi. „Nevytváram si z nich systematickú zbierku, väčšinou si zoberiem len vec, o ktorej viem, ako ju asi použijem," hovorí. „Veľmi často sa to deje v lese."
Tam je naozaj často, Minárikove malokarpatské takmer denné výlety sú povestné. „Nejde ani tak o konkrétny zážitok z lesa, hoci aj tam sa udeje všeličo zaujímavé, dokonca ani inšpirujúca vizuálna pestrosť nie je prvoradá. Ale tá bohatosť a vzájomný vzťah najrôznejších prvkov, ktorú zažijem už aj za jedinú hodinku, je svojím harmonickým výsledkom podobná zložitej kompozícii obrazu," vysvetľuje umelec, o ktorom už citovaný Cornevin povedal, že vo svojej tvorbe „nenapodobňuje" prírodu, ale prechádzky v nej.
