Skvelé vlčice a vĺčatá

Vlky sú vraj monogamné zvieratá so sociálnym cítením. Keby bola detská hrdinka príbehu Vĺčik skutočným vĺčikom, ako si to z hĺbky nemilovanej duše namýšľala, asi by sa mala lepšie ako s matkou, ktorá ju ustavične opúšťala.

Sugestívna hra Vasilija Sigareva Vĺčik sa dostáva na slovenskú scénu veľmi skoro po jej napísaní. Film, ktorý autor podľa nej sám nakrútil, len minulú jeseň s úspechom prechádzal rôzne svetové festivaly.

Ani v komornom divadelnom prostredí nestráca táto dráma rozprávaná z pohľadu zanedbávaného dieťaťa na emocionálnej intenzite. S takou dobre napísanou hrou sa človek len tak nestretne. Nie nadarmo Sigarev patrí k najlepším súčasným dramatikom.

Brutalita vzťahov aj jazyka je síce veľká, nie však samoúčelná. Každý výraz či motív má význam. Dana Košická vytvorila v postave Matky prepracovaný portrét ženy, ktorá materstvo nezvláda, ktorá chce len „žiť", hoci nevie ako. Jej vzhľadu síce chýbala prvoplánová vulgarita, herečka však dokázala trafiť do každej repliky bez akéhokoľvek prehrávania.

Autenticky pôsobili aj herecké výkony Judity Viciánovej ako Babky a Kataríny Horňákovej ako sestry. Študentka konzervatória Ivana Feníková si postavou Dievčaťa, ktoré prechádza rôznymi vekmi a polohami, poradila s prekvapujúcou zrelosťou.

K dobru inscenácie treba pripísať, že celkový autentický dojem nekazili ani menšie postavy. Skvelá bola scéna s jednorazovým milencom Koľom (Peter Cibula), či s Milenkou (Adriana Ballová). Scéna Miroslava Krála síce nie je veľkolepá, zato však účelne pracuje s priestorom. Kostýmy Annamárie Kósy boli adekvátne.

Poľka Joanna Zdrada, študujúca réžiu na VŠMU, pripravila v Košiciach inscenáciu, ktorá je výnimočná svojou apelatívnou tému i citovou zrelosťou jej spracovania.