Tento rozhovor sa mal uskutočniť na jeseň, pri príležitosti 85. narodenín JOSEFA ŠKVORECKÉHO. Zdravotné problémy spisovateľa, ktorý už štyridsať rokov žije v zámorí, zmarili nádej nielen na osobné stretnutie, ale aj na emailovú formu rozhovoru. Dnešné internetové stretnutie s autorom, ktorý si punc klasika získal už prvým románom Zbabelci, je tak súčasne aj oneskorenou gratuláciou.
Zbabelcov ste napísali hneď po februárovom prevrate v roku 1948, no vydavateľovi ste knihu ponúkli až o desať rokov neskôr. Aj tak však recenzentov pobúrila. Čakali ste to?
„Počítal som s tým, že ma niektorí, možno mnohí recenzenti napadnú, ale myslel som si, že ma budú napádať za prehrešky literárne; ale že budem obvinený súčasne zo sionizmu a z antisemitizmu, okrem mnohých iných politických i zoologických chýb, mi ani nenapadlo."
Medzičasom ste napísali Koniec nylonového veku, ktorý vám cenzúra nepustila...
„No práve. Koniec nylonového veku som napísal až po Zbabelcoch, zdal sa mi oveľa horší, a cenzorská charakteristika, že ide o román politicky kontroverzný a pornografický, ma na to nebezpečenstvo neupozornila. Pornografia tohto, po tejto stránke celkom nevinného románu, spočívala v tom, že cenzorka mi vyčítala používanie slova, ktoré vraj ako žena nemôže vysloviť. Jej kolega ju oslovil: Daj to sem, Božka, chvíľu čítal, a potom sa opýtal: Ktoré slovo to je? Práve si to čítal, odpovedala a kolega zrozpačitel. V jednej scéne som písal, ako si Irena ľahla v trblietajúcich sa večerných šatách na gauč a fajčila cigaretu, pričom ako vdychovala a vydychovala dym, prsia sa jej vždy zaleskli. Hádajte, ktoré slovo sa cenzorka zdráhala vysloviť?"
Vráťme sa k Zbabelcom, nemali ste potom strach?
„Mal. Ľudia ma, ako je známe v takýchto situáciách, prestali zdraviť, a raz pribehla k nám do podnájmu svokra a vydesene mi oznámila: Hovorí o tebe prezident! Daj mi vkladné knižky, ja ich schovám! Knižky som jej nedal, zato moja žena Zdena vzala moje rukopisy, odviezla ich do Náchoda k môjmu otcovi, a ten ich odovzdal svojmu priateľovi, ktorý býval vysoko v Orlických horách na samote."
Do akej miery mal hrdina knihy Danny Smiřický stelesňovať vaše túžby alebo sny?
„Je to literárna postava, kde niečo, podľa Goetheho, je Wahrheit a niečo Dichtung. Danny túži po dievčatách, ale pretože mu príliš pozornosti nevenujú, tak o nich aspoň sníva."
Danny ako vaše alter ego potom žil aj v ďalších knihách, v čom to bolo výhodné? Takýto model má určite výhodu napríklad pri detektívkach, kde sa okolo vyprofilovanej postavy točia rôzne príbehy, u vás to bol poručík Borůvka.
„Výhodné to bolo v tom zmysle, že ich forma najlepšie umožňuje mať osobitý hlas. V detektívkach môj hrdina síce tiež prechádza z jedného dobrodružstva do druhého, ale pretože to moje alter ego nie je, píšem to v tretej osobe. Napísal som napríklad tri detektívky s Janom Zábranom, kde Veľký Detektív bola jeho milá. So ženou teraz píšeme detektívny seriál, kde rovnakú funkciu má grófka Anna, majiteľka salónov krásy v Toronte. Takže tiež tretia osoba. Borůvka má zo mňa len kladný pomer ku katolíckej cirkvi; profesorom telocviku som nikdy nebol, rovnako ako som sa nepokúšal stať detektívom."
Spomenuli sme detektívky, ktoré tvoria významnú časť vašej tvorby. Čo si myslíte o názore, že ide o tzv. úpadkový a nie umelecký žáner? Kde je tá hranica, odkedy je to „už umenie"?
„Ja prirovnávam detektívky k reprodukčnému umeniu, kým tzv. vážna próza je umenie tvorivé. V detektívke sú isté pravidlá a postupy, ktorými sa autor musí riadiť, ak nechce napísať nejaký hybrid. Je to trochu podobné hudbe. Sú skladatelia, a sú virtuózni klaviristi. Tvorivé a reprodukčné umenie. Lenže. V tom reprodukčnom umení nie je len reprodukcia, ale tiež značný kus tvorivého umenia. Virtuózny umelec hrá Bacha trochu inak než ostatní virtuózi, o amatéroch nevraviac. Dobrá detektívka je niekedy umenie, často lepšie než tzv. vážna próza. Chandler vedel písať lepšie než nejeden spisovateľ, ktorý nad detektívkami ohŕňa nos. Rovnako tak vážna próza v rukách amatéra alebo babráka často nestojí za nič."
Vy ste už v časoch tuhého stalinizmu prinášali do literatúry prvky západnej civilizácie. Kde sa to vo vás vzalo?
„Bol som odjakživa amerikanofil. Začalo sa to americkým filmom, môj otec bol premietačom, ja som mu pomáhal a bol som presvedčený, že sa musím stať režisérom. Potom prišiel džez, ktorý som prvýkrát počul na platni, kde hral bigband Chicka Webba skladbu I've Got A Guy, a mne sa zdalo, že počujem hudbu z iných sfér. To som prvý raz počul päticu saxofónov. Tak som sa zasa chcel stať barovým saxofonistom, naučil som sa hrať na tenorsaxofón, ale nikdy nie tak, aby som mohol byť profesionálom. Tiež to neprospievalo môjmu zdraviu, poznačenému zápalom pľúc v čase, keď ešte neboli antibiotiká. K tomu pridajte čítanie americkej literatúry."
Možno ani neprekvapuje, že ste nechýbali ani v legendárnom príbehu československého pobytu Allena Ginsberga v polovici 60. rokov...
„Keď Honza Zábrana prebásňoval Ginsbergovo Kvílenie, vypomáhal som mu, pretože on vtedy ešte po anglicky veľmi nevedel a text tej básne je nesmierne ťažký. Niektorým veciam som tiež nerozumel, napríklad narážkam na mne neznáme osoby alebo udalosti a slangovým výrazom, ktoré sa nedali nájsť v slovníku. Tak som niekoľkokrát napísal Ginsbergovi a žiadal ho o vysvetlenie. Preto som bol jediný, kto ho v Československu poznal, i keď len z listov. A raz neskoro večer zazvonil telefon, volal Ginsberg. Opýtal som sa, či volá z New Yorku a on že z Prahy, z letiska. Sedeli sme s ním až do rána. Potom sme ho dopravili taxíkom do hotela, a tam si to všetko zapísal do notesu, ktorý neskôr 'stratil' a poctivý nálezca ho doniesol na ŠtB. Neskôr sme Ginsberga predstavili vo Viole, a už to šlo bez nás."
Ale v jeho účasti na majálese ste mali prsty, nie?
„Asi po dvoch týždňoch letel do Moskvy, tam sa mu nepáčilo, tak sa vrátil. Vtedy sa pripravoval prvý študentský majáles, každá fakulta navrhla svojho kandidáta na Kráľa majálesu. Zavolal som ľuďom na fakulte, ktorá chcela kandidovať mňa, a ponúkol som im, či by sa im skôr nehodil Allen. A tak v slávnom a slávnostnom sprievode šiel Prahou Ginsberg. Ešte niekoľkokrát sme sa stretli, potom raz neskoro večer prišiel k nám a hovoril, že sa bojí, pretože ho v noci prepadol nejaký človek a nadával mu do buzerantov. Rozlúčili sme sa, a sotva vypadol, zazvonil zvonček a prišli dvaja páni, ktorí hľadali 'toho amerického básnika'. Druhý deň mi volal priateľ zamestnaný na letisku, že práve prišli policajti a vliekli so sebou Ginsberga. V lietadle do Londýna napísal potom báseň Kráľ Majáles."
Stretli ste sa ešte?
„V tom čase som mal ísť s Josefom Nesvadbom na literárny kongres na Longislandskej universite. Bol čas uvoľnenia, pustili ma za sľub, že v New Yorku Ginsberga nevyhľadám. Žena doma robila rukojemníčku. Samozrejme, stretol som Ginsberga v metre."
V 60. rokoch ste sa stali predstaviteľom symbiózy čitateľského úspechu i uznania odbornej kritiky. Spisovatelia vo všeobecnosti vtedy mali výnimočné postavenie akéhosi „svedomia národa". Ako si na to spomínate?
„Ja som sa za žiadne svedomie národa nepovažoval. A ani som nebol členom zväzu spisovateľov, do toho ma dostal až Jaroslav Seifert, keď sa stal predsedom po sovietskej invázii, lenže čoskoro zväz rozpustili a ja som sa odsťahoval do Kanady. "
Bolo ťažké rozhodnúť sa pre emigráciu?
„Ťažké to bolo, ale bolo to bez sentimentality. Obával som sa, že so svojou kvalifikáciou (angličtina, filozofia) tam nenájdem poriadne miesto. Že by som ja, cudzinec, hovoriaci síce po anglicky, ale s prízvukom a s obmedzenou slovnou zásobou, mohol niekedy učiť na univerzite, mi nenapadlo. Do Kanady ma pozval Jirka Gibian, ktorého židovská rodina sa pred nacistami vysťahovala do USA. Ten ma predstavil Kathryn Feuer, ktorá bola šéfkou slovanského oddelenia, a tá ma odporučila na oddelenie anglické. Na svoje prekvapenie som sa tam stal profesorom literatury. A pretože Kanaďania sú väčšinou dobrí ľudia, rýchlo zo mňa spadla akákoľvek nostalgia, a dnes sa tu cítím ako doma. Mám však ešte iný domov, môjmu srdcu ešte bližší, než je Kanada. Českú literatúru."
Je pravda, že ste založili v Toronte vaše slávne vydavateľstvo, v ktorom vyšlo vyše 230 titulov, pôvodne pre vydanie Tankového praporu?
„Nakladateľstvo založila moja žena. Z Czechoslovak Society of Arts and Sciences mi ponúkli, že vydajú Tankový prapor, práve v Československu zakázaný. A raz v noci mi Zdena povedala: Prečo by si to dával im? Tu si môže založiť nakladateľstvo každý. A na druhý deň to dokázala. Šla na úrad a za päť dolárov kúpila nakladateľskú licenciu. Tak prišlo na svet Sixty-Eight Publishers, Corp. a prežilo komunizmus.“
Vaším prvým dielom, napísaným v Kanade, bol Mirákl. Ten bol v Československu prijatý disidentmi trochu rozpačito pre zobrazenie Pražskej jari. Prekvapilo vás to?
„To teda áno. Nikdy som nechápal, prečo sa ľudia neustále pre niečo rozčuľujú. A ako inak som mal Pražskú jar opísať? Udivilo ma už, že zo Zbabelcov urobili politickú aféru, nie literárnu. Pritom sa mi zdalo, že som koniec vojny a koniec socializmu s ľudskou tvárou napísal úplne rovnako. Podľa toho, ako sa mi to javilo, podľa pravdy, ako som ju zažil.“
V Kanade ste sa aj rozlúčili s Dannym. Aká to bola rozlúčka?
„Rozlúčením bol román Obyčajné životy. Titul som zvolil podľa Čapka, obsah je podobný, lenže v množnom čísle. Danny príde z Kanady na stretnutie svojej triedy z gymnázia a potom si uvedomí, že tie obyčajné životy jeho spolužiakov boli vlastne drámy. S tým poznaním sa vracia do Kanady.“
Ako ste prijali rozdelenie Československa a ako sa vám javia oba nové štáty z hľadiska vyrovnávania sa s dedičstvom komunizmu?
„Rozdelenie spoločného štátu som neuvítal, ale nevylučujem, že to bolo dobré rozhodnutie. Neviem. Rozhodne bolo realistické. Žiaľ, nesledujem už českú a slovenskú politiku, len ak môžem, literatúru. Pokiaľ ide o slovenskú, mám tu neďaleko dobrú radkyňu a dávnu kamarátku Járinku Blažkovú. Javí sa mi, že Slovensko sa s dedičstvom komunizmu vyrovnáva lepšie. Česká republika má stále komunistickú stranu v parlamente a infiltrácia komunistov do iných strán a do vládnych úradov nevyzerá pekne.“
S tým súvisí aj „kauza Kundera“. Je známy váš odmietavý postoj k jeho obvineniu, mali ste aj osobnú skúsenosť s obvinením vašej manželky z údajnej spolupráce s ŠtB, ktoré sa ukázalo ako neopodstatnené.
„Neopodstatnené nebolo len obvinenie mojej manželky. Stavil by som sa, že väčšina ľudí na tých zoznamoch nerobila fízlov. Zdá sa mi, že si málokto uvedomuje, že podpis ’dobrovoľného’ spolupracovníka ŠtB bol vynútený veľmi nedobrovoľne. Metódou bolo obyčajné vydieranie. Napríklad. Manželka jedného slovenského umelca nemala deti, pretože ich nemohol mať jej manžel. Potom sa jej naraz narodilo dieťa, aj druhé, a udrela na ňu ŠtB, pretože ju sledovala. Manžel, ktorý sa z mužskej hrdosti nedal nikdy vyšetriť sexuológom, bol presvedčený, že sú jeho. Neboli. ŠtB teda na úbohú ženu zaútočila známym spôsobom: Buď podpíšete, alebo sa to dozvie váš manžel. Tú dilemu pochopiteľne nevydržala a podpísala. Túto historku nemám z počutia, ale z úst vysokého eštebáckeho dôstojníka, ktorý toho už mal dosť a uchýlil sa do Kanady. Podobných prípadov je veľa. Presne rovnakým spôsobom získali jedného môjho priateľa, ktorý mi to rozpovedal. Skrátka vydieranie, ktoré sa všade v demokracii pokladá za najťažší zločin po úkladnej vražde.“
Nedávno vyšli v Česku Zbabelci prvý raz v pôvodnej rukopisnej podobe z roku 1948, bez následných vynútených úprav. Kam zaraďujete tento román v bohatom spektre vašej tvorby, máte vôbec akýsi pomyselný rebríček?
„Rebríček nemám. Literatúra nie sú preteky. Myslím, že Zbabelci nie sú zlý román. Asi preto som práve podpísal zmluvu na ich sfilmovanie.“
Považujete sa za šťastného človeka?
„Zatiaľ áno.“
