Stará fráza hovorí, že lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. U nového albumu Pata Methenyho to platí špeciálne. Hlavný rozmer tejto hudby je v koncertnom prevedení. Tú možnosť máme už zajtra v Bratislave.
Keď sa spojí džezová tradícia s latinskými rytmami a so slabosťou pre rôzne netypické hračky, väčšina ľudí hneď vie, že ide o Pata Methenyho. Americký gitarista už je na scéne takmer štyri dekády a stále dokáže prekvapiť niečím novým.
Orchestrion je jeho v poradí štvrtá sólová nahrávka v pravom slova zmysle. Pre nás je zaujímavé, že už zajtra vďaka nej Methenyho konečne prvýkrát uvidíme naživo aj na Slovensku.
One-man-bandKaždý z tých štyroch albumov je iný. Na debute New Chautauqua (1979) sa pohral s možnosťami meditatívneho vrstvenia gitár v štúdiu, miestami to znie ako novodobé folkové pesničky bez slov.
Nasledoval Zero Tolerance for Silence (1994), kde tento džezmen surovo hobľuje hmatník elektrickej gitary na spôsob skupín Red Hot Chili Peppers či Sonic Youth, čo mu dodnes mnohí jeho fanúšikovia nevedia odpustiť. Po tomto úlete pripravil jemnú akustickú kolekciu One Quiet Night (2003).
Kým za túto nahrávku dostal Grammy v kategórii Najlepší new age album, s novinkou Orchestrion by mal šance uspieť aj na vedeckých konferenciách o robotoch. Ide totiž o unikátny one-man-band: jeden hudobník obsluhuje naraz viacero nástrojov. Gitary, klavír, marimby a všeličo iné majú na sebe pripevnené najrôznejšie mechanické tiahla a paličky, ktoré Metheny spúšťa a kontroluje nohami pomocou niekoľkých MIDI pedálov.
Celé je to zosynchronizované tak, že hoci na pódiu stojí jediný hudobník, počujete viacerých hráčov. No práve to je slabina tejto nahrávky.
Stále to istéPo hudobnej stránke album Orchestrion neprináša nič nového, či nečakaného. Päť skladieb sa strieda kontrastným spôsobom rýchla–pomalá. Je to stále typický Metheny, ako ho pozná väčšina ľudí. S nezameniteľným tónom bez ostrých hrán, gitarista, ktorý má v svižnejších pasážach bližšie skôr k hráčom na dychové nástroje než k iným gitaristom, inokedy zase zároveň lyrik, hľadajúci krásne melódie a harmónie.
Odpichnutý riff z titulnej úvodnej skladby evokuje postupy minimalistu Stevea Reicha, na ploche pätnástich minút však Metheny poslucháča odvedie aj do iných svetov.
Melanchólia nasledujúcej balada Entry Point zase niekomu môže evokovať skladbu Olhos de Gato Carla Bley, ale na súde by to určite neprešlo. Je to ukážka schopnosti melodicky a dynamicky vygradovať tému.
Najchytľavejšia je záverečná vec Spirit of the Air. Metheny k činelom šuštiacim v latino rytme postupne pridáva ďalšie nástroje, kým spustí na gitare. Výborné načasovanie a striedanie hlavnej témy s niekoľkými medzihrami sú majstrovské.
Ďalší krokPrečo to vlastne nie je ďalší album Pat Metheny Group? So svojou skupinou naposledy nahrával pred piatimi rokmi, potom trávil čas najmä s klaviristom Bradom Mehldauom. Gitarista v rozhovore pre SME povedal, že si chcel vyskúšať totálnu kontrolu nad hudbou.
Hlavný problém sa však dá sformulovať trochu inak. Keď niekto nepozná pozadie celého projektu, z nahrávky nemá šancu poznať, že v štúdiu nesedela celá skupina. Akurát pri pozornejšom počúvaní zaregistrujete, že zvuk je trochu tlmenejší a že s výnimkou gitary znejú nástroje občas trochu neprirodzene.
Metheny mal odjakživa slabosť pre rôzne netypické veci. Barytónové gitary, 42–strunová Pikasso gitara, syntetizátory. Toto bol pre neho ďalší krok v tomto smere. Revolučná je však len forma – orchestrióny existujú už od 19. storočia a môžete na ne stále občas natrafiť. Sú to tie putovné skrine, z ktorých sa ozýva cirkusová hudba.
Toto nie je žiadny cirkus, ale poctivá, príjemná hudba. Jej pravý zmysel je v živom prevedení. Zajtra sa o tom môžete presvedčiť v bratislavskej Inchebe, kde sa Metheny zastaví v rámci európskeho turné.
