Film Zoufalci je len debutom, ale už v ňom cítiť zrelosť a veľký cit. Česká režisérka JITKA RUDOLFOVÁ ním dnes do našich kín prináša mladícky nepokoj, starosti s dospelosťou, vyrovnávanie sa so stratenými ideálmi aj novými časmi.
Vy aj vaši hrdinovia patríte ku generácii, ktorá má už vo veľmi skorom veku rozbehnutú poriadnu kariéru. Ale dozrieť v osobnom živote sa jej už tak nedarí. Čím to je?
„Hm, možno ani v práci sa nám tak nedarí. Ani jeden z mojich kamarátov, ktorí boli pred〜obrazom mojich filmových postáv, kariéru ešte zaistenú nemá. Napokon, ani ja nie... A do súkromných životov nám zasiahol rozpad vzťahov. Dnes ľudia zostávajú aj päť, sedem rokov spolu bez toho, že by sa vzali. Potom zrazu dospejú do veku, keď už nemajú kde hľadať a keď už nemajú kde stretnúť niekoho, kto by nemal za sebou históriu, dlhý, vážny vzťah. Ako môžu dvaja ľudia spolu žiť, keď si z hlavy nevedia vymazať predchádzajúcu lásku a sú pri tom majetnícki a žiarliví?“
Aké to boli časy, keď sa u vás ohlásila dospelosť?
„Cítila som sa dosť samostatná, v podstate odmalička. Možno to bude znieť aj naivne, ale už keď som mala trinásť, túžila som po vlastnom štýle. V šestnástich som skúsila akúsi prírodnú alternatívu, neskôr prišiel grunge – obliekala som sa do flanelových košieľ a počúvala Nirvanu. Potom som objavila filmovú prehliadku Projekt 100, začala som chodiť do kina, na semináre, do Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti - a rodičia stratili kontrolu. Vôbec nevedeli, kde som.“
"Môj strýko nebol desať rokov v kine a zrazu sa s celou rodinou vybral na Avatara. Počul, že to má byť niečo nové."
Mali ste na FAMU pocit, že ste so spolužiakmi spriaznení rovnakým osobnostným či spoločenským nepokojom?
„Bohužiaľ, nie. Predstavovala som si, že to tam bude ako na začiatky éry novej českej vlny. Obdivovala som, ako vtedy všetci vedeli stáť za jednou vecou - keď som prišla do školy, zistila som, že sa každý v podstate stará len o svoje témy. Jediné, čo nás spájalo, bol možno nejaký obľúbený režisér. Zo svetovej kinematografie.“
Nie je nič, čo by vašu generáciu motivovalo tak ako ľudí v šesťdesiatych rokoch?
„Prevládol individualizmus, vytvorilo sa veľa skupín a každá obdivuje čosi iné. Sú medzi nimi aj buď príliš alternatívne, alebo príliš extrémistické prúdy. V umení to platí tiež, aj umelci sú roztrieštení a je to asi pochopiteľné. Okrem toho, mám pocit, že tu už všetko bolo. Je veľmi ťažké prísť s niečím, čo by ešte ľudí zasiahlo.“
Čo by to vo filme malo byť?
„Na príklade vlastného strýka som videla, že diváci čakajú formálne novátorstvo. Desať rokov nebol v kine a zrazu vzal rodinu na Avatara. Ja to považujem za akúsi jarmočnú zábavu, jeho to však do kina pritiahlo, lebo počul, že má byť niečo nové.“
Nemal by sa filmár spoliehať skôr na svoju úprimnosť ako filmové novátorstvo?
„To bude asi jediná cesta. Práve teraz znovu objavujem filmy zo sedemdesiatych, osemdesiatych rokov, najmä z Francúzska. Veľmi odporúčam film Posledná žena so Gérardom Depardieu, nakrútil ho Marco Ferreri, autor Veľkej žranice. Je to formálne veľmi jednoduchý film, ale so silnou výpoveďou o kríze mužstva.“
Naše 70. a 80. roky boli plné filmov so schematickým socialistickým hrdinom. Akú stopu vo vás zanechali?
„Zanechali vo mne najmä nostalgiu. Boli to politické agitky a beriem to s nadhľadom. Nechcem ich odsudzovať ani posudzovať režisérov a hercov, kým nepoznám ich reálne osudy. Zároveň súhlasím s názorom, že čosi bolo na komunizme ’pozitívne’: vedeli sme, kto je nepriateľ. My tu dnes sedíme v bratislavskom nákupnom centre a ja mám pocit, že som v nákupnom centre kdesi na Zličíne. Všetko je rovnaké. Konzum sa stal bežný, sto televíznych reklám medzi jedným filmom sa nám zdá bežných. Neuvedomujeme si, akým nepriateľom je, ako nám zväzuje myslenie. Dáva nám ilúziu slobody a ilúziu voľby. Hoci už je dávno odvolené poza náš chrbát.“
Kedysi sa umelci vyčleňovali voči oficiálnej kultúre. Máte pocit, že vy ste akýmsi undergroundom voči komercii? Outsiderom v trhovom prostredí?
„Po revolúcii som sa začala zaujímať o hrdinské príbehy z čias komunizmu. Pýtala som sa, ako by som sa zachovala ja, či by som aj ja našla v sebe silu vzoprieť sa. Je možné, že by som bola sivou zónou, ktorá bola ticho. Preto teraz zvažujem, kam sa zaradiť, ako sa napríklad postaviť k televíznym seriálom a reklamám. Sú síce dobre platené, ale nie sú ony náhodou novodobou sivou zónou? Veď sa len stačí prejsť týmto nákupným centrom.“
Ale v tomto nákupnom centre budú hrať váš film.
„Ja viem. Ale to preto, že iné kiná nezostali. Ešteže zostali v malých mestách.“
Vaši filmoví hrdinovia rozmýšľajú o odchode z veľkomesta. Môže sa stať, že aj vy raz budete zvažovať návrat domov do Jablonca?
„Práve to by malo byť súčasťou môjho druhého filmu. Jeho hrdinka sa ocitá v akomsi prázdne a ťahá ju to domov. Chce zistiť, kde je prapôvod jej ideálov a predstáv o budúcnosti, vrátiť sa miesto, kde si ju vysnívala. Zisťuje pritom, aké klamlivé a povrchné boli jej predstavy ...“
