Keby bol Berky Mrenica mladší normálny, zrejme by sme mu prepáčili, že si vzal 200-tisíc z polmiliónovej Ficovej dotácie na mikrobus Mercedes, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk cimbalista Cigánskych diablov.
Vraví sa, že Cigáni majú hudbu v krvi. Pravda alebo hlúposť?
Možno na tom niečo je, neviem, ale skôr sa mi to zdá nezmysel. Ak by to bola pravda, museli by sme uznať, že to isté majú potom v krvi aj židia a kdekto iný. Okrem toho ak dotyčný poriadne necvičí, všetko to, čo by mal mať v krvi, je mu aj tak nanič. Bez práce nie sú... veď viete čo.
Koláče. Sú Rómovia, ktorých sa bytostne dotýka, ak ich niekto nazve Cigánmi, vaša kapela sa volá Cigánski diabli. Nikdy vám to neprekážalo?
Nemalo prečo. V rodine, v ktorej som vyrastal, sme bežne hovorili, že „my, Cigáni", takže sa mi ten pojem zdá úplne normálny. Nespomínam si ani, že by sa v súvislosti s hudbou používal názov rómska, všetci poznajú len cigánsku.
Aké ste mali detstvo? Mnohí Cigáni na svoj pôvod doplácajú, ich štartovacia čiara je často horšia ako u ostatných. Vysmievali sa vám niekedy?
Ak aj môj pôvod nejaké deti zneužili, nebolo to často, a najmä to nebola ich chyba, lebo si nemohli uvedomiť dôsledky. Bola to vec tých, ktorí ich vychovávali. Rodičia ma naučili jednej veci - ak mi niekto vykričí, že som Cigán, mám povedať, že som na to hrdý. Deti mi nadávali skôr do Maďarov ako do Cigánov, lebo doma sme hovorili najmä po maďarsky. (smiech) Problémy prišli až na konzervatóriu, tam ma niektoré veci vyslovene urážali.
Konkrétne?
Ak som niečo dosiahol, alebo som niečo skvele zahral, ostatní povedali, že to mám v krvi. Štvalo ma, že neuznali, ako som na sebe musel makať. Zaujímavé však bolo, že ak sme my, Cigáni, niečo zahrali zle, ostatní skonštatovali, že Cigáni vôbec nemajú rytmus. Zle bolo teda bez ohľadu na to, aký výkon sme podali. Nebolo to však nič strašné, šlo skôr o bežné doberanie sa, aké je medzi muzikantmi bežné, hoci ma to štvalo. Určite sa nemôžem sťažovať na to, že by ma niekto na ulici napadol preto, lebo som Cigán.
Kvalitný cimbal stojí okolo desaťtisíc eur
V detstve ste začínali hrou na husle. Prečo ste prešli na cimbal?
Nechcelo sa mi cvičiť na husliach. Otec už nevedel, čo so mnou, tak sa ma pýtal, aké nástroje by ma bavili. Zaradil medzi ne aj cimbal, a ja som mu povedal, že ten by mohol byť (smiech). Pôvodne som chcel hrať na bicie, to však zase nesedelo otcovi, lebo mal túžbu, aby som sa pohyboval okolo klasiky a folklóru.
Koľko ste vtedy mali rokov?
Jedenásť.
Ako dlho trvalo, kým vás cimbal naozaj začal baviť?
Prišlo to znenazdajky po polroku cvičenia. To už nešlo o cimbal, ale o hudbu ako takú. Dovtedy mi skôr liezla na nervy. Nezaujímal som sa o ňu, prednejšie mi bolo behanie po vonku, po Dúbravke, v ktorej sme žili. Keď ma však drapol cimbal, zrazu ma už bavilo aj cvičenie na husle.
Zázračná premena?
Asi áno. Najskôr to ale vyzeralo tak, že na konzervatóriu budem študovať úplne iný nástroj - violu, keďže ročník s cimbalom sa pôvodne nemal otvárať. Našťastie sa tak stalo, a tak som robil prijímačky na oba nástroje.
Zrejme ste prvý, kto u nás preniesol cimbal na koncertné pódiá. Čo je na ňom také lákavé, ak pripustíme, že sa dosť blbo nosí k táborákom?
To sa nedá opísať, tie pocity by ste museli zažiť. Otec mi púšťal rôzne nahrávky, zamiloval som si hudbu, začal cvičiť a už to šlo. Páčilo sa mi aj to, že ide o mimoriadne efektný nástroj. Ak na ňom svoju hru zrýchlite, laici často nechápu, čo všetko zo seba dokáže vylúdiť. Mojou výhodou bolo, že som nezačínal ako väčšina cimbalistov, teda ľudovými pesničkami, ale vďaka pedagógom som na ňom hrával klasiku. Kto zistí, že sa na cimbale dá zahrať všetko od klasiky až po džez, už sa ho nevzdá. Dokonca k nemu nepotrebuje ani kapelu, všetko potrebné si zahrá sám.
Koľko váži?
Okolo 100 kilogramov, má viac ako 140 strún. Len pre zaujímavosť - predchodca cimbalu existoval už v 9. storočí pred naším letopočtom, mal tuším len deväť strún a hralo sa na ňom pierkami. Klasický cimbal, ako ho poznáme dnes, sa začal vyrábať v 18. storočí.
Pradstavuje cimbal v kapele typu Cigánski diabli to isté, čo bicie alebo basa v populárnych kapelách, teda rytmiku?
Ani by som nepovedal, cimbal tú muziku skôr vypĺňa, skrášľuje, prípadne prináša zvláštnu farbu v sólových partoch. Samozrejme, v prípade potreby môže výrazne pomáhať aj rytmicky, ale primárne obohacuje zvuk kapely ako takej. Rytmus v našom orchestri robí najmä kontrabas a viola.
Čo má cimbalista v rukách? Drevené paličky?
Áno, ale na ne treba ešte ďalšie doplnky - najskôr ich obalíte vatou a potom ešte niťou.
Stáva sa, že ich pri hre polámete?
(smiech) Jasné, kedysi som ich lámal požehnane, ale dnes mám, chvalabohu, výborného výrobcu, a tak sa to stáva len občas.
Mnohí bubeníci pre efekt zdvihnú ruku a točia paličkou medzi prstami. Zvyknú podobné fóry robiť aj cimbalisti?
Ani nie, my máme skôr iné fóriky, napríklad hranie s tromi paličkami naraz a podobne.
Koľko stojí kvalitný nástroj?
Okolo 10 tisíc eur.
Ján Berky Mrenica chcel, aby sme mu zahrali na pohrebe
Aký bol Ján Berky Mrenica starší, skvelý husľový virtuóz, ktorý v roku 1991 založil Diabolské husle, predchodcu Cigánskych diablov?
Fantastický človek. Poznal som ho od detstva, lebo kedysi s ním dlhé roky hrával aj môj otec. Brali sme ho ako člena našej rodiny, veľa som o ňom počul bez toho, aby som si vtedy uvedomoval, o akú osobnosť ide. Keď som k nemu ako osemnásťročný nastúpil, ukázal a naučil ma veci, o ktorých som ani nesníval. Všetkým nám bol vzorom v tom, ako sa správať na pódiu, ako naň preniesť folklór, či vystavať skladby tak, aby im rozumeli aj tí, ktorí dávajú prednosť iným žánrom. Bol priateľský a navyše sa správal inak ako väčšina profesionálov, ktorí v istej fáze začnú mať pocit, že už sú za vodou.
Čo tým myslíte?
Že sme cvičili a hrali aj tesne pred koncertmi, priamo na mieste predtým, ako sme vyšli na pódium. Jednoducho chytil husle a šli sme na to, žiadne flákanie sa, vysedávanie v šatni, ale poctivá práca, aby sme ľuďom ukázali čo najlepší výkon. Husle boli pre neho životom, poctivo cvičil aj doma. Žiadna frajerina, že už to nepotrebuje, lebo čosi dokázal.
Ne cestách sme spolu strávili tisíce kilometrov. Často sme spolu chodili autobusom do Nemecka, a hoci som mal len 18 a on 55 rokov, debatovali sme o všetkom možnom.
Asi vás ranilo, že ste mu nemohli ísť na pohreb, keďže predtým nastala roztržka kapely s jeho synom, Berkym Mrenicom mladším.
To áno, navyše predtým sme s Berkym starším rozprávali a on si našu účasť na pohrebe vyslovene želal. Chcel, aby sme mu na ňom zahrali.
Berky mladší sa vyjadril opačne - že jeho otec by si tam účasť členov vášho orchestra neželal.
Na Vianoce sme jeho otcovi volali celá kapela, zaželali všetko dobré, a mne aj mojej manželke vtedy doslova povedal: „Prosím vás pekne, keď zomriem, príďte mi na pohreb a zahrajte." Ten telefonát trval asi dve hodiny.
Mrenica mladší dostal od Fica 500 tisíc, nám priznal len 300 tisíc
K všetkému došlo kvôli tomu, že Diabolské husle sa rozišli s Berkym Mrenicom mladším kvôli prevaleniu sa polmiliónovej dotácie, ktorú ste dostali z rezervy premiéra Fica na kúpu Mercedesu. Mrenica potrebu finančnej pomoci odôvodňoval tým, že zle platení hudobníci nemajú ako cestovať do práce, Ficova hovorkyňa Glendová zase tvrdila, že Mercedes je „nevyhnutným prostriedkom na to, aby bol orchester plne mobilný..." Naozaj bola kapela so solídnymi honorármi odkázaná na takéto dotácie?
Vedeli sme o tom, že Berky v mene kapely požiadal o dotáciu, mikrobus totiž nie je lacná záležitosť a každému by prišlo vhod, keby dostal pomoc. Premiéra by som teda zo zlého úmyslu nevinil. Potom prišiel Berky s tým, že nám pridelili 300 tisíc korún, že máme na akontáciu, čím to pre nás zhaslo, považovali sme to za vyriešenú vec. Potešili sme sa, že bude nový mikrobus a to bolo všetko.
Vysvitlo však, že dotácia bola oveľa väčšia.
Áno. Novinári zistili, že šlo o 500 tisíc korún. Pýtali sa, prečo sme ich dostali, a my sme im prekvapene odpovedali, že to nie je pravda, že šlo len o 300 tisíc.
Berky Mrenica teda dostal 500 tisíc a v kapele oznámil 300 tisíc korún?
Áno.
Kde skončil ten rozdiel?
Neviem.
Neverím, že by iní muzikanti odmietli dotáciu na mikrobus
Potrebovali ste vôbec pri počte kšeftov, ktoré hrávate, a pri vašich honorároch, dotáciu na mikrobus?
Ale áno. V tom čase sme naozaj veľa cestovali a predchádzajúci mikrobus už bol malý.
Nemohli ste si ho kúpiť za vlastné?
Mohli, ale neverím, že by niekto z muzikantov odmietol takúto možnosť. Takýto mikrobus stojí 1,5 milióna. Tá dotácia bola len akontácia na jeho kúpu, k tomu sme mesačne splácali viac ako 20 tisíc korún.
Z médií ste sa vraj tiež dozvedeli aj to, že iná dotácia z roku 2005 na kostýmy kapely nebola vo výške 80 tisíc, ale 150 tisíc korún.
Áno, o nejakej dotácii sme dozvedeli z internetu, akurát už neviem presné roky, lebo si na všetko nepamätám. Keď prepukol škandál okolo mikrobusu, začali sme surfovať po internete a zistili, že nevieme mnohé iné veci. Spomínam si, ako nám Berky povedal, že si musíme ísť kúpiť nové kroje, lebo pôvodné sú už ošumelé. Každý z nás dal z vlastných peňazí tuším po 8 tisíc korún, pričom Mrenica si od nás potom vypýtal faktúry a neskôr na ne dostal dotáciu.
Čiže vy ste si to zaplatili z vlastného a on si to dal preplatiť s tým, že peniaze si nechal?
Zrejme áno. Ten človek nás veľmi sklamal, dlho sme boli presvedčení, že je to správny človek na svojom mieste. V kapele dokonca odjakživa platilo, že všetky honoráre si delíme spravodlivo, rovnakým dielom.
Keby bol Mrenica ml. normálny, prepáčili by sme mu, že si nechal peniaze
V každom prípade po celej kauze Mrenica vyhlásil, že rozpúšťa Diabolské husle.
Iste, akurát nikto dodnes nevie, že všetko bolo úplne inak.
Môžete to vysvetliť.
On nám o odchode z kapely povedal už predtým, ako sa verejne prevalila tá dotácia. Dnes si myslím, že to urobil preto, lebo vedel, že čoskoro s tým vyjdú novinári. Navyše už vtedy sme tušili, že chodí hrávať aj s inou kapelou, takže mal bočné kšefty, o ktorých nám nepovedal.
Na základe čoho ste to tušili?
Nápadne ubudlo akcií, na ktorých sme vystupovali. Asi ich odmietal, lebo už hral s inou kapelou. Začal nahrávať aj album, a keď sme sa pýtali, prečo už päť rokov nenahrávame nové CD aj my, odpovedal, že na to nemáme. Keď som CD vybavil ja, začal to ignorovať. Neostávalo nám iné, než sa s kolegom ujať kapely a začať organizovať veci, aby sme mali nejakú prácu, aby sa kapela nepoložila.
Samozrejme, Mrenicovi sa to nepáčilo, najmä ak sme vybavili nejaké hrania. Padali reči typu „prečo volajú v kapele tým posledným a nie mne" a podobne, a keď si vypil, začal dokonca rozprávať, že je líder, Boh, že môže hrať aj s drevorubačmi a stále to bude dobré. Prestávalo sa nám to páčiť, chýbala v tom pokora.
Mrenica bol v kapele primášom. Ako ste reagovali na jeho oznámenie o odchode?
Nechápali sme to. Mali sme stretnutie s manažérmi, ktorí nás mali zastupovať, a bolo treba podpísať zmluvu. Všetko bolo dohodnuté, keď zrazu prišiel Mrenica, manažér mu podal ruku a on povedal, že ho nepozná, že nič nepodpíše, že v kapele aj tak končí.
Toto sa udialo tesne pred prevalením sa Ficovej dotácie v médiách?
Áno, deň predtým. Keď povedal, že končí, pred pánmi, ktorí tam boli, sme sa dosť hanbili. Manažérov sme sa teda spýtali, či sú ochotní zastupovať nás aj bez Berkyho. Súhlasili a vtedy sme pochopili, že môžeme fungovať aj v novej zostave a nikomu sa viac neprosiť.
Dnes to vyzerá, že sa vám darí oveľa viac ako Mrenicovi.
Sťažovať sa určite nemôžeme.
Je pravda, že vám chcel predať značku Diabolské husle?
Áno. Keď som mu povedal, že na úspechu tej značky sme makali všetci, odpovedal, že nám ju odpredá. Oháňal sa tým, že si ju zaregistroval a preto mu patrí.
Keď sa na ďalší deň prevalilo, že dostal väčšiu dotáciu ako nám priznal, ostali sme v šoku. Museli sme však ešte odohrať posledný koncert v Trenčianskych Tepliciach. Po ňom sme mu povedali, že sa s ním chceme rozprávať. Odvetil, že vie, o čo nám ide, pochytili sme sa, začal byť hysterický, spýtal sa, či sme spolu skončili a keď mu kolega odpovedal, že on skončil už dávno, odišiel. Keby bol normálny, zrejme by sme mu prepáčili aj to, že si vzal tých 200 tisíc korún. Lenže prišli sme domov a na internete sme sa dočítali, že rozpúšťa kapelu. Pravda pritom bola taká, že sme sa akurát pohádali, v skutočnosti nič nerozpustil.
Smutný koniec legendárnej kapely.
Iste, ale v skutočnosti pokračujeme. Už na druhý deň sme hrali v Handlovej. Jednoducho sme v noci zavolali dnešnému primášovi Štefanovi Banyákovi, aby si vzal naše cédečká a celú noc cvičil. Ráno o desiatej sme sa stretli, šli na koncert a dopadlo to dobre.
Publikum vám nedalo najavo, že mu chýba dovtedajší líder?
Práveže nikto akoby si nič nevšimol. Čakali sme, že sa bude každý pýtať, kde je Berky, ale nič také sa nestalo. Bolo to pre nás veľkým povzbudením.
Páčia sa mi telenovely, lebo sú ako zo života
Čo najviac živí Cigánskych diablov?
Najmä koncerty. Len v decembri sme mali 40 koncertov, niektoré dni sme odohrali aj dva alebo tri. Do roka vystupujeme asi na 200 akciách. Predaj CD by nás neuživil.
Na príjmy sa teda nesťažujete.
Určite nie, môžeme normálne žiť, a na to, že patríme k najväčším kapelám - máme osem členov - je to v pohode. Máme totiž výhodu, že nie sme odkázaní len na slovenský trh.
Kde všade ste hrali?
Prakticky všade - v Európe, Ázii, Amerike, Austrálii, Afrike. Cigánska muzika zaujme de facto vždy, v tomto to máme - na rozdiel od populárnych kapiel - ľahšie.
Na stránke vašej kapely som sa dočítal, že máte rád telenovely. To vážne?
Jasné, asi som veľmi romanticky založený človek. Telenovely mi pripadajú ako zo života, hoci pripúšťam, že mnohé veci v nich sú prehnané. Verte či neverte, boli sme v Mexiku a veci, ktoré ukazujú telenovely, sa tam naozaj stávajú. Nám sa to zdá hlúpe, ale pre nich je to bežná vec. Koniec koncov, neraz si poplačem aj pri rôznych filmoch. Smutný však bývam najmä z chorých ľudí. Bolí ma ich utrpenie, zažil som umieranie otca aj svokry na rakovinu. Neviem, či existuje niečo horšie ako choroby.
Ak manželka nie je so mnou, hneď jej volám, kedy sa vráti
Vaša manželka Silvia hrá v Cigánskych diabloch na violončelo, ste teda spolu doma aj v práci. „Ponorka" sa vám vyhýba?
Jednoznačne, mám skôr opačný problém - keď manželka nie je so mnou, ale niekde v meste, už jej vyvolávam, kde je a kedy sa vráti. Chýba mi. (smiech)
Ste žiarlivý?
Ani nie. Kedy by som žiarlil, keď sme stále spolu? Sme študentská láska, zoznámili sme sa ešte na konzervatóriu.
Rád počúvate Chopina. Prečo klasika?
Fascinuje ma svojou precíznosťou a čistotou. Ja v tej muzike cítim dojmy autora, jeho zážitky, výbušnosť, melanchóliu. Nemám rád stereotypy v živote ani v hudbe, pričom klasika sa im spoľahlivo vyhýba.
Ako vzniká definitívna podoba skladieb Cigánskych diablov? Ak sa nemýlim, máte na starosti aranžmány.
V prvom rade si vezmem tému, ktorá ma práve nadchla, začnem ju harmonizovať, v počítači rozpíšem jednotlivé nástroje, prídem na skúšku a tam sa to všetko zmení. (smiech) Stáva sa aj to, že sa dohodneme na definitívnej podobe, stokrát tú vec odohráme na koncerte a nakoniec zistíme, že predsa len by mala znieť inak.
Veľa známych ľudí je arogantných, namyslených a hlúpych
Je výhodou mať klasické hudobné vzdelanie? Kdesi som počul argument, že je to zbytočné, veď ani Lucie Bílá nepozná noty a ako ďaleko to dotiahla.
Klasické vzdelanie je vždy výhodou. Rozdiel medzi nami a Luciou je v tom, že ona nemusí nič robiť, len prísť a zaspievať. Na to, aby však mala čo spievať, jej niekto musí tú skladbu zložiť a zaranžovať. Keby autori piesní nemali hudobné školy, mnohí speváci by nemali čo spievať. Žiadne vzdelanie predsa nemôže byť na škodu. Keď dnes vezmem do rúk partitúru, presne viem, ako má vyzerať výsledok. Môžem sa tak učiť veci, ku ktorým ľudia bez hudobnej školy nemajú prístup.
Zahrali ste si aj s Gypsy Kings. Zachutilo vám to?
Určite, veď koho by nepotešilo, keď si s ním zahrajú svetoznámi muzikanti? Pri kontakte s nimi sa nám potvrdilo, že čím väčšia osobnosť, tým prirodzenejší a príjemnejší človek. Prišli, pozvali sme ich na večeru, a potom sme až do rána nešli spať, lebo na hoteli vytiahli gitary a hrali zároveň s nami. Poznám veľa slovenských aj českých hviezd, ktorých sláva spočíva len v známom mene, pričom s osobnosťami nemajú nič spoločné. Bežní ľudia do toho nevidia, ale čudovali by sa, koľko známych ľudí je arogantných, namyslených a hlúpych.
Napríklad?
Nechcem ich menovať, škoda času. Gypsy Kings sú iná liga. Príjemní a skromní ľudia, s ktorými je radosť sa stretnúť.
Údajne boli aj na vašej zvukovej skúške, kde vám tlieskali.
Áno. Aj tým sa nám potvrdilo, že ich prístup nie je o tom, že „prídeme na Slovensko, rýchlo odohráme koncert, zhrabneme melón a utekáme preč". Hudba ich vyslovene zaujíma, veľa sa pýtali, ľudsky sme si sadli.
Ak zaplatia, zahráme akejkoľvek strane
Ste veriaci?
Veľmi verím v Boha, ale po svojom. Kostoly a cirkev nemusím, nemám rád pretvárku. Keď zomrel môj otec, bol som na omši a odišiel som úplne rozhorčený.
Prečo?
Farár tam kázal o tom, že ľudia nemajú chodiť do práce, hnať sa za majetkami a kariérou, že sa majú venovať len viere a podobne. Vzápätí na to povedal, že sa modlí za sponzorov cirkvi. Dnes chodím do kostola len občas, mimo omší, keď tam žiadny farár nie je, a ak tam je, tak len preto, že do kostola chodí moja dcéra Vanesska, a ja si ctím jej želanie chodiť tam. Má totiž právo rozhodnúť sa inak ako ja.
Sú Cigánski diabli kúpiteľní do volebnej kampane politických strán?
Áno.
Zahráte komukoľvek, kto zaplatí?
Určite.
Je to v poriadku? V politike sú aj strany, ktoré nie sú práve čisté.
Poviem vám, kedy by som do volebnej kampane nešiel hrať - keby noviny povedali, že odmietajú peniaze za reklamu politickým stranám, keby pekár povedal, že politici nebudú jesť jeho chlieb a keby mäsiar povedal, že im nepredá mäso. Kým všetci žijeme aj z politikov a z peňazí, ktoré nám platia, nevidím problém v tom, aby som im zahral aj ja. Je mi predsa jedno, čo si o mne myslí nejaký politik, hudba je tu pre každého.
Nie je to ponižujúce? Politik chce získať hlasy voličov aj tým, že si v kampani zaplatí známych ľudí. Možno by som rozumel, ak by umelec robil niekomu kampaň z presvedčenia, nie tomu, kto dá viac.
Osobne si nemyslím, že by občania vo voľbách niekoho volili len preto, že mal na mítingu známych umelcov. Aspoň dúfam, že ľudia sú natoľko inteligentní.
U nás teda nie je strana, ktorej by ste odmietli zahrať?
Nie je.
Neodmietli by ste teda, aj keby ste teoreticky mali naraz hrať pre koalíciu aj opozíciu?
Určite nie. Ak má nejaká strana o mňa ako o muzikanta záujem, je to pre mňa česť. Takto sme hrali už pre HZDS, HZD, v komunálnej kampani pre KDH a tuším aj iných.
Smerovanie krajiny určuje osud, nie politici
Chodíte voliť?
Nie.
Prečo?
Lebo si myslím, že je úplne jedno, kto bude vládnuť. Z politiky som sklamaný, sledujem ju dlhodobo a nerobím si ilúzie, že jedna alebo druhá strana by tie veci spravovala lepšie.
Ako teda vnímate smerovanie našej krajiny od rozdelenia s Českom? Mali sme tu Mečiara, potom Dzurindu, aktuálne vládne Fico.
Myslím si, že smerovanie krajiny je určené osudom a politici na tom nemôžu veľa zmeniť. Jednoducho je to dané.
Ste teda fatalista?
Asi áno. Tak, ako je dané, kedy a kde sa človek narodí a umrie, tak je dané aj to, kam dospeje krajina.
Vy neveríte, že človek má slobodnú vôľu, že môže ovplyvňovať to, čo robí? To, ako prepláva život, je na ňom.
Podľa mňa žiadny politik nemá takú moc, aby mohol ovplyvniť, kam dovedie túto krajinu. Určite nie.
Medzi svojimi záujmami uvádzate gastronómiu a dobré jedlo. Vaša postava je neprehliadnuteľná. Máte takú už od detstva?
Nie, tá sa vyvinula až ako dôsledok dobrého jedla, najmä granadíru a francúzskych zemiakov. (smiech) Mal som ich tak rád, že mi ich mama musela robiť každý deň. V puberte som schudol, počas štúdií som bol v dobrej forme, lebo sa človek musel hýbať, ale v osemnástich som si kúpil auto a už to išlo až do súčasnej podoby.
Korpulentné postavy bývajú terčom posmeškov. Obišlo vás to?
Nie, lebo sú ľudia, ktorým to prekáža. Mňa osobne ale netrápia tí, ktorých jediný úspech spočíva v tom, že sú chudí. Nemám sa na čo sťažovať. Mám peknú ženu a keď ma chce ona, ostatné nie je podstatné.
Zrejme sa držíte toho, čo mi kedysi vravel Peter Dvorský - že existujú len dva typy ľudí: štíhli a šťastní.
Asi tak. (smiech)
Aktuálne ste sa vrátili z Vancouveru. Ako dopadli tamojšie vystúpenia?
Aj v Kanade sa nám potvrdilo to, čo zažívame všade na svete - našu hudbu milujú ľudia bez ohľadu na to, akým jazykom hovoria. Na koncerty prišlo množstvo rodených Kanaďanov, ktorí absolútne netušili, do čoho idú, a už po tretej skladbe sme mali prvé „standing ovation". To poteší každého. Ak všetko dobre pôjde, budúci rok sa do Kanady vrátime a absolvujeme turné s Filharmóniou Toronto.
Rozhovor bol autorizovaný, Ernest Šarközi v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
