Pavlovi Kohoutovi prerušila život na slovenských javiskách normalizácia, rok 1990 situáciu veľmi nezmenil. Aj preto treba za zaradenie modernej morality Erós dramaturgiu zvolenského DJGT pochváliť.
Českého dramatika žijúceho vo Viedni Pavla Kohouta zaujal devastujúci vplyv peňazí na morálku dnešných dní. Príbeh vystaval na banálnom pôdoryse: Štyri dospelé deti - úspešný architekt Egmont, priemerný maliar Eduard, obetavá stará dievka Ester a rozvedená Elvíra - berú osud svojho čerstvo zamilovaného otca Emila do vlastných rúk.
Neakceptujú, že otec môže mať s dvadsaťročnou dievčinou Eliškou ešte reálne plány do budúcnosti, či nebodaj aj dieťa. Vzťah rozbijú, Elišku za tučné odstupné donútia k potratu, otca si nasťahuje k sebe Ester. A už im nič nestojí v ceste rozdeliť si obrovské dedičstvo. Lenže otec sa nakoniec vzoprie...
Banalita príbehu i postáv je od autora zámerná. Zaujíma ho totiž anamnéza fenoménu egoizmu a procesy, ktoré takáto morálna úchylka generuje. Kohout má zjavne nadhľad nad životom i nad jeho dekadentnými prehreškami. Konanie súrodencov do istej miery akceptuje. Vie, že ich motívy sú dnes bežnou normou. Sila a závažnosť výpovede je v poznaní, že nemravnosť sa skrýva za tvár pochopiteľných a vlastne akceptovateľných postojov.
Táňa Masníková, Štefan Hudák, Katarína Holková a Egon Tomajko hľadali v predlohe konflikt čistej lásky s vypočítavosťou. Scénu Štefana Hudáka možno vnímať ako škatuľu z IKEA, do ktorej odkladáme nepotrebnosti. Civilné kostýmy Kataríny Holkovej akcentovali civilnosť (prečo iba Elvíru a sekretárku Ernu viac predznačili, nevedno).
Kohoutov nadhľad však inscenátori neprečítali presne. Súrodencov príliš démonizovali. To oslabilo mrazivé poznanie autorových morálnych paradoxov. Ester Jany Pilzovej je iba manipulátor, Elvíra Svetlany Sarvašovej nadužíva vonkajšie znaky výstrednosti, Eduard Martina Kusendu je príliš defenzívny, sekretárka Erna Dany Karolovej priskoro prezradí svoj cieľ. Ešteže Egmont Juraja Haviara, ako strojca vôle súrodencov nestráca ľudskú polaritu. Nedocenenie autorovej optiky divadelného paradoxu ochudobnilo aj otca Emila o úprimné očarenie z novoobjavenej lásky. A tak Vladovi Rohoňovi neostal priestor na plastickejší obraz obete. Gazdiná Anity Krepčárovej-Šafárikovej je iba sentimentálna. Eliška Silvie Donovej je aj od autora príliš malou postavičkou.
Napriek týmto čiastkovým výhradám treba skonštatovať, že Kohoutov Erós priniesol na javisko DJGT v ostatnom čase asi najhutnejšiu inscenáciu s podstatným posolstvom autora i inscenátorov.
