Antonín Kratochvíl: Chcel som dostať šancu aj za cenu prehry

Svetoznámy fotograf si vo filme Kawasakiho růže zahral úlohu emigranta, ktorá mu je i bytostne blízka. Odborníci i laici snímajú pred ním klobúk tým skôr, že pred filmovou kamerou stál po prvý raz.

Svetoznámy fotograf českého pôvodu ANTONÍN KRATOCHVÍL urobil na Slovensku mediálny rozruch. V najnovšom filme režiséra Jana Hřebejka Kawasakiho růže si zahral úlohu emigranta, ktorá mu je i bytostne blízka. Odborníci i laici snímajú pred ním klobúk tým skôr, že pred filmovou kamerou stál po prvý raz. Keby ste ho stretli v bežnom živote, zapôsobí na vás podobne ako na plátne: ako svojsky príťažlivý človek, ktorý sa nebojí problémov a má čo ťažiť zo svojho osudu. To nakoniec dokazujú aj jeho fotografie, ktoré dokážu hýbať svetom.

Čo vo vás nakrúcanie filmu vyvolalo?

Vynorili sa mi spomienky na Švédsko, kam postava z filmu emigrovala a kde som istý čas po emigrácii aj sám pobudol. Samozrejme, príbeh filmového hrdinu je iný, ako bol môj. Hral som však postavu, ktorá mi nebola úplne cudzia. Bolo to zaujímavé práve v tom pocite človeka, ktorý emigroval.

Boli to prvotné emócie, alebo ste sa na seba dívali zvrchu?

Na jednej strane bol scenár, a na druhej to, čo človek musel vytiahnuť pri svojej postave z vlastného vrecka. A práveže to boli, ako hovoríte, tie prvotné emócie, ktoré sa objavili. Je to ťažké opísať, lebo to celé išlo dosť z podvedomia.

Momentálne ste v centre záujmu skôr ako herec a celebrita než ako fotograf, ale mnohé svetové celebrity naopak poznajú váš objektív. Myslíte si, že pri fotení prežívajú niečo podobné ako teraz vy?

Po prvé ich nenazývam celebritami. Sú to actors, herci, speváci, pracujúci ľudia, ktorí niečo vedia. Hoci... viacerí z nich toho veľa nevedia. Niektorí majú veľký talent a niektorí malý. Tak ako vo všetkom. Tímy okolo nich všetko riadia a dávajú pozor, aby sa veci uberali vytýčeným smerom. Je to biznis. Nemajú vlastne nič svoje, len musia kŕmiť ten stroj, magazíny a publicitu. Neukáže sa tvár pravého človeka, jeho podstata. Nemôže sa ukázať. To by dopadlo ako v prípade Georgea Michaela. Keď vysvitlo, že je homosexuál, bola to bomba pre tínedžerky, ktoré ho dovtedy zbožňovali. A chudákovi Michaelovi šla popularita dolu.

V čom spočíva váš záujem o celebrity?

Pre mňa je výzva v domestifikovaní takýchto osôb. Aby trochu zliezli z pásu prefabrikovanosti, aby som ich ukázal trochu ako ľudí. Aby sa predstavili v normálnych situáciách, v normálnom svetle.

Ako ich o tom presviedčate?

Vymyslím si koncept a pracujem na tom, aby sa tá, ako hovoríte celebrita, uvoľnila, snažím sa vytvoriť príjemnú atmosféru. Nemám to síce v kontrakte, ale bez toho to nejde. Niekedy to trvá dve hodiny, niekedy štyri. Predovšetkým, nikdy som nepoužíval polaroid, takže nevedeli, čo vlastne fotím. Zvykol som to robiť aj inkognito, takže postupne mi takúto prácu aj prestali ponúkať. Ale počítal som s tým, vedel som, že je otázkou času, kedy s tým skončím. Bola to pre mňa jedna dekáda. Dekáda poznania, zábavy, výzvy.

Ako dokáže fotografovaný odhadnúť, či vám môže dôverovať, alebo nie?

Fotografia je vo všeobecnosti postavená na dôvere. A tiež na tom, že ľudia, ktorých fotím, už videli fotky, ktoré som dovtedy urobil. Aby som vás mohol vyfotografovať tak, ako chcem, tak mi jednoducho musíte dôverovať. Musím si vás získať. Je to taká psychologická hra.

obr_04.jpg

Herečka Liv Tyler

Začiatky vašej profesionálnej dráhy dnes znejú veľmi dobrodružne. Ako dvadsaťročný ste ušli z Československa a roky ste sa potĺkali Európou. Bolo to dané viac vašou povahou alebo vonkajšími okolnosťami?

Nedá sa povedať, že by som dobrodružstvo vyhľadával. Skôr to spôsobilo prostredie a okolnosti, v ktorých som vyrastal. Neskôr to boli ľudia, ktorí si ma najímali na prácu - mali predstavu, čo by som pre nich mohol nafotiť. Takže napríklad do Paríža ma nikdy nikto neposlal. Naopak, posielali ma fotiť mizériu – vojny, smrť. Moje dobrodružstvo sa odvíjalo od toho, ako som sa uviedol, ako som postupoval.

Dnes je to ako?

Tak, že keď si ma niekto chce najať, pozrie sa, na čo mu môžem poslúžiť. A vie, že tento človek pôjde do vojny a prinesie fotky, ktoré môže publikovať a nevráti sa odtiaľ ako zbitý pes. V hre je profesionalita a skúsenosť.

Baví vás to takto?

Je to pre mňa zaujímavejšie, ako ísť fotiť do Cannes.

S vojnou máte svoje skúsenosti z mladosti, ako utečenec ste sa kedysi dostali do francúzskej cudzineckej légie.

To bolo východisko z núdze. Ponúkli mi túto možnosť namiesto väzenia. Predtým som už väzenie okúsil. A keďže som už v tom čase bol špecialista na úteky, myslel som si, že aj odtiaľto utečiem. Lenže mi to trvalo trochu dlhšie, ako som si myslel. Ale predsa sa mi to podarilo.

Prečo ste sedeli?

Prešiel som Európou vlastne ako tulák. Proste som išiel. Dúfal som, že sa mi naskytne príležitosť zmeniť radikálne život, nejako sa zapojiť do normálneho života. Lenže, keď človek nemá papiere, nejde to. Každý policajt vám najprv povie, ukážte mi občiansky, a ak ho nemáte, berú vás do väzenia. Bol som hádam v každej deportačnej cele v Európe.

Ťažko si dnes predstaviť, že inú možnosť ste nemali.

Nemal, navyše moja pravá krajina, z ktorej som odišiel, bola kdesi za železnou oponou. Je to veľmi obťažujúce, najradšej by ste sa vrátili domov, ale to neexistovalo. To by som radšej zomrel. S tým som sa zmieril.

obr_01.jpg

Herec Willem Dafoe

Bolo vám jedno, čo s vami bude?

V takom prípade vám nezáleží na tom, či prežijete, alebo nie. Nedávno som čítal o tom, že tento jav existuje. Ľudia, ktorí sú v krajnej situácii, sa nechajú viesť akoby niečím nadprirodzeným.

Cítili ste sa ukrivdene?

Ale nie, ja sa vôbec neľutujem. Je to aj súčasť mojej povahy. A nekonformného spôsobu života. Nerád robím kompromisy.

V Československu prenasledovali vašich rodičov ako triednych nepriateľov, museli ísť do tábora na prevýchovu, vzali vám firmu. Ako na vás doliehali ich problémy?

Bol to pocit beznádeje z toho, že nech urobia moji rodičia čokoľvek, nedostanú šancu. A to sa s nimi viezlo, boli takto opuncovaní. Ja som chcel dostať šancu aj za cenu, že prehrám. Nechcel som ustupovať. Bolo to pre mňa buď - alebo.

Váš otec bol tiež fotograf. Bolo pre vás samozrejmé venovať sa fotke? Aký ste k nej mali vzťah ako dieťa?

Od otca som dostal fotoaparát ako dieťa. Vtedy som fotil samé hlúposti. Neskôr, ako trochu staršiemu, mi fotenie dalo možnosť zbaliť pár dievčat. Ako každému mladému chlapcovi.

Celkom každému asi nie, v tom čase nemal hocikto fotoaparát.

No vlastne áno. V každom prípade, fotoaparát bol dobrý nástroj. Ale môj vzťah k nemu bol taký, že som o fotení neuvažoval. Nemohol som rozmýšľať o kreativite, o štúdiu, to bol na mňa príliš veľký luxus. Riešil som, ako prežiť, neuvažoval som o spôsobe nejakej sebarealizácie. Taká príležitosť sa mi naskytla až v Holandsku. Tam som sa mohol trochu znormalizovať, zbadať nejaké svetlo vo svojom živote. A keď som tam začal uvažovať, čo so sebou, prišla fotografia. Chcel som ju študovať.

Prečo práve v Holandsku?

Lebo konečne som na úteku dorazil niekam, kde sa ma opýtali, čo by som chcel so sebou urobiť. Všade inde mi diktovali – nemáš papiere, ideš do väzenia, do lágra. Keď som prišiel do Holandska, nevyhrážali sa mi.

Ako to prebehlo?

Keď som bol ešte v légii, náhodou som natrafil na jeden francúzsky časopis. Prečítal som si v ňom reportáž o Holandsku, veľmi sa mi páčila, bola o mladých ľuďoch, o zábave a podobne. Tak som si ho ukradol. Neskôr, keď som sa dostal naspäť do Marseille, kde bola naša pevnosť, som odtiaľ utiekol.

obr_05.jpg

Spevák David Bowie

Vraj ste utiekli na lane?

Áno, ale to lano bolo dosť krátke (smiech). Takže som tvrdo dopadol. Našťastie, nezlomil som si hnáty. A zamieril som si to do Holandska. Bol som vtedy v dobrej kondícii, takže som napríklad bežal dvadsať kilometrov bez zastavenia.

Mali ste sa na koho obrátiť, keď ste dorazili do Holandska?

Nie, šiel som na políciu. Povedal som im, že som utečenec. Chceli papiere, ktoré som nemal, a tak ma zase museli zavrieť. Našťastie, medzitým ako rozhodovali, čo so mnou a vyšetrovali môj prípad, ma pustili na slobodu. Mal som to pripravené tak, že som im povedal, že som utiekol rovno z Československa, nepriznal som sa, že už mám v nohách celú Európu. Tri roky potulovania som zatajil. Vtedy sa to dalo, nemali to ako zistiť. Dnes by to už bol problém. Vlastne som taká rarita, dinosaurus, ulita z praveku.

Uvedomujete si jedinečnosť svojho príbehu?

Skôr je to tak, že môj príbeh je príbehom určitej doby. Tá sága je spojená s obdobím, keď nikde nevedeli zistiť, kto vlastne som. Keďže som nebol v žiadnej databáze s odtlačkami prstov a údajmi a nenaháňal ma Interpol, tak sa o mne v medzinárodnej súvislosti nevedelo nič.

Ako fotograf-žurnalista ste pred rokmi začali pracovať na miestach vojnových konfliktov. Spomínate si na svoju prvú pracovnú cestu do takéhoto terénu?

Bolo ich dosť. Asi najdôležitejší bol Irak, tam som vlastne musel oprášiť všetko, čo som sa dovtedy naučil. Nechceli tam počas vojenských operácií nezávislých žurnalistov, ale vydržali sme to, hoci pár z nás tam i zahynulo.

Nikdy ste nemali pocit, že to je na vás príliš, a že by ste radšej zase ušli?

Nebolo kam.

Ako rozlišujete fotenie vojnových konfliktov a celebrít?

To je most, ktorý sa dá prejsť. Fotíte tak, ako sám chcete, a ste tým ohraničený. Neexistuje radikálna medzera medzi mojou fotoreportážou a portrétom nejakej osobnosti.

obr_08.jpg

Svetoznámy režisér Bernardo Bertolucci (vľavo) a francúzsky herec Jean Marais (2005)

Kde presnejšie je to spojenie?

Že fotím ľudí, ktorí reprezentujú istý segment society, čiže svojím spôsobom vystupujú ako idol. Akurát, že sa to môže zvrátiť na nebezpečnú propagandu. Ktovie, možno som súčasťou propagandy...

Máte niečo ako morálnu zábranu pri fotení, hranicu, za ktorú už nejdete?

Isteže, ja nie som zviera. Niekedy prichádza moment, keď si treba položiť otázku – mám alebo nemám. Cítim, keď si to ľudia neželajú. Napríklad, keď som mal fotiť herca Johnyho Weismüllera, bývalého Tarzana. Viete, aký to bol krásny človek. Mal som ho fotiť vo veku, keď už sedel skrútený, po mŕtviciach na vozíku a nemohol hovoriť. Stál som pred ním s aparátom, díval som sa mu do očí a vtedy som vedel, že nechce, aby som ho fotil. Nechcel, aby ho svet takto videl. Z bulváru mi vtedy jeden človek povedal, ty si sračka, nie profesionál, ty nie si žurnalista. Povedal som mu, že to robiť nebudem. Že toho človeka rešpektujem.

A čo pri reportážnej fotke, keď fotíte nešťastie, vojnu a smrť?

Keby sa tam dostavil pocit, že si to dotyčný človek neželá, tak ho nebudem fotografovať. Ale spravidla to tak nie je. Tí ľudia sú v situácii, keď sú mimo. Vy ste tam a je dôležité fotiť. Mnohí vaši známi i neznámi povedia – ty si upír, ty z toho nešťastia žiješ. Ale to nie je len tak. Obete nešťastia mi nikdy nebránia vo fotení. Naopak, chcú, aby som o nich ja ako človek podal správu, aby som zviditeľnil ich problém. Johnymu Weismüllerovi po toľkých mŕtviciach tá fotka nepomôže. Ale keď vidíte človeka, ktorý je vyhladovaný a umiera na nejakú chorobu, ktorej sa dá zabrániť, je namieste, že to podáte ďalej. A moje fotografie sa aj na tento účel použili.

Ste známy svojimi čiernobielymi portrétmi aj fotografiami z reportáží. Podľa čoho sa dnes rozhodujete, kedy ísť na farbu a kedy nie?

Keď robím na digitál, môžem robiť na farbu a potom to, samozrejme, premeniť. Takže voľba je reflexia a túto dilemu už neriešim. Momentálne vlastne vôbec neriešim black and white. No a niektoré veci sú lepšie vo farbe, nie? Napríklad Haiti. Krv nie je dobrá v čiernobielej, ťažšie sa jej verí. To hovorí môj agent. Nemôžeš fotiť krv na čiernobielo. To nikto nekúpi.

obr_03.jpg

Osem až deväť mesiacov do roka trávi Antonín Kratochvíl na cestách ako reportážny
fotograf. Šesť mesiacov v kuse strávil napríklad v Iraku, kde fotografoval vojakov
v akcii, mŕtvoly vzbúrencov i utečencov zo svojich domovov

Čo s vami spravil príchod digitálnej fotografie?

Zničil mi život. Vážne (smiech). Lebo redakcie odvtedy chcú fotky hneď. Dnes sa veci okamžite posielajú. A o čom to vlastne celé je, to vyrobia potom editori. To je všetko na hovno.

Robíte proti tomu niečo?

Poviem, že na to potrebujem viac dní.

Nie sú to hviezdne maniere?

Jednoducho musia počkať. Spočiatku som na to nabehol, posielal som fotky hneď, a potom aj tak vyšli neskôr, niekedy aj o tri týždne, kým sa k tomu dostali. Zavolajú vám, kde ste s tými fotkami z Haiti, a medzitým niekto niekoho pretiahne, a hneď sú priority iné. A vy sa niekde naháňate ako taký... To sa mi naozaj stalo. S Clintonom a Monikou Lewinsky. Žiaľ, ako žurnalisti sme súčasťou určitej agendy, ktorú médiá majú. A do nej buď pasujeme, alebo nie.

Dnes fotí naozaj skoro každý. Čo dnes z vášho pohľadu znamená fotografia?

Myslím si, že sa musí nanovo prehodnotiť. Ale veľmi o tom nepremýšľam. Kedysi sa k nej mnohí nedostali, lebo to bola drahá záležitosť. Dnes stačí vytiahnuť telefón a byť v správny čas na správnom mieste.

Degradovala fotku digitálna technika?

V určitom momente áno, ale teraz sa to už trochu vyrovnalo. Prišli napríklad nové programy, ktoré nahradili zrno, takže túto akúsi tretiu dimenziu do digitálnej fotky už dostanete. Niektorí mladí sú v tom absolútni majstri. Ale zároveň sa už ide proti tomu. Všímajú si to napríklad na World Press Photo.

Nie je pre vás fotka pokušením klamať?

Chcem byť vždy pravdivý v rámci možností, ktoré na danom mieste v danom čase mám. To je moje krédo. Aranžmán využívam pri portréte, nie pri reportážnej fotke. Raz mi do Iraku poslali depešu, že by chceli vidieť, ako šiiti vítajú amerických vojakov. Ale ja som tam nič také nezažil a nevidel, takže som také fotky ani nemohol urobiť. Istý fotograf to tam nafotil. Hovoril som si, ako to spravil? Možno im zaplatil, neviem.

obr_09.jpg

Ak sa také veci stávajú, tak prečo?

To sú ambície spojené s aroganciou. A propagandou. To nemám rád.

Máte ešte vysnívanú predstavu, čo by ste chceli fotiť alebo kam vycestovať?

V rámci možností. Veľa vecí mi aj utieklo. Napríklad maliar Francis Bacon. Najprv sme sa dohodli a potom mi na letisko zavolali, že z toho nič nebude, lebo sa opil, spadol a musíme počkať. A on medzitým zomrel. Takže som sa ho nedočkal, čo je smutné. Ale chystám sa ešte na Haiti. Už je po zemetrasení a nastupuje tam obdobie re-buildingu, prestavby, lenže to je úplný nezmysel. Na Haiti som fotil už päťkrát a viem, čoho sú tí ľudia schopní. Myslím si, že len teraz príde dôležitá fáza, skutočný boj o prežitie. Teraz sa to vyhrotí. A to chcem fotiť.

Koľko času trávite na cestách?

Asi tak osem-deväť mesiacov do roka, na jednotlivých reportážach tak mesiac-dva. V Iraku som bol napríklad v kuse šesť mesiacov. Pobyty sú však postupne čoraz kratšie, lebo magazíny nemajú peniaze a veci odtiaľ sa vlastne posielajú okamžite. Odkedy sa cestuje s komputerom, práca sa zmenila. Paradoxne, práve táto technológia žurnalizmus zachraňuje, lebo môže konkurovať televízii. A to je revolúcia v komunikácii.

Antonín Kratochvíl (1947)
Narodil sa v českých Lovosiciach ako tretie dieťa a jediný syn manželov Kratochvílovcov. Otec mal v tom čase prosperujúci fotografický ateliér, mama bola v domácnosti. Po februárovom puči v roku 1948 boli rodičia označení za triednych nepriateľov, vzali im firmu a odsunuli ich do tábora na prevýchovu v blízkosti Prahy. V roku 1953 sa smeli presťahovať do Karlína, kde Antonín chodil do základnej školy. Neskôr sa učil za zámočníka, pracoval ako zvárač, plavčík či rekvizitár v televízii. V roku 1967 emigroval.

Putoval cez Juhosláviu do Rakúska, chvíľu pôsobil vo Švédsku, vo Francúzsku sa nechal naverbovať do cudzineckej légie. Po zranení utiekol z nemocnice v marseillskej pevnosti a vydal sa do Holandska, kde ho po talentových skúškach prijali na štúdium fotografie v Utrechte. Vtedy začal fotiť sociálne ladené témy, ľudí na okraji spoločnosti, vojnu, vysťahovalectvo. Bakalársky titul získal na Gerrit Retveltd Art Academy v Amsterdame. V roku 1972 odišiel do USA, kde začal pracovať pre prestížne noviny a časopisy (Playboy, Penthouse, Vogue, Rolling Stone, Los Angeles Times Magazin, Newsweek).

Postupne si získal uznanie, fotografoval i mnohé celebrity z umeleckého sveta (Jean Marais, Bill Gates, Bernardo Bertolucci, Johnny Depp, Bob Dylan, Liv Tyler či David Bowie). V polovici sedemdesiatych rokov začal zachytávať život za železnou oponou, o čom v roku 1997 vydal knihu Broken Dream: Twenty Years of War in Eastern Europe. V roku 2000 sa stal zakladajúcim členom agentúry VII Photo Agency. Ako žurnalista pôsobil na miestach vojnových konfliktov, zaznamenal genocídu v Zaire i Rwande, utečencov v Bosne, Afganistane, obete epidémie AIDS v Zimbabwe či pašerákov drog v Guatemale.

Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení, cenu World Press Photo získal napríklad v kategórii portrétov za podobizeň Williama Defoea, v kategórii Hlavné správy za snímku obchodníkov s narkotikami vo väzení v Barme. Jeho práce boli vystavované v mnohých metropolách sveta a sú súčasťou významných zbierok. Časopis American Photo ho zaradil medzi sto najvýznamnejších fotografov USA. Je štvrtýkrát ženatý, má dvoch synov Michaela (43) a Waynea (17).

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  2. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  3. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  6. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  9. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  10. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 11 567
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 441
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 168
  4. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 6 646
  5. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 6 377
  6. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 5 772
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 661
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 5 107
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 3 280
  10. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 778

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Minúta po minúte: Polícia má meno podozrivého

K útoku sa prihlásil Islamský štát.

KULTÚRA

Dominik Dán o knižnom trhu: S mafiánskymi praktikami som sa nestretol

Najčítanejší spisovateľ má so slovenskými podnikateľmi zlú skúsenosť.

SVET

Café Európa: Ako dopadne Európa po francúzskych voľbách

Francúzsko má nového proeurópskeho prezidenta.

Neprehliadnite tiež

Existoval len jeden James Bond, ktorý mohol hrať sám seba

Roger Moore stvárňoval agenta 007 najdlhšie, no zmysel života našiel až v charite.

Preletel okolo neho Usain Bolt. A on pochopil, že na ceste k dokonalému sci-fi zaostal

Dvadsiate výročie Piateho elementu oslávi Luc Besson najdrahším európskym filmom.

Zomrel predstaviteľ Jamesa Bonda Roger Moore

Herec zomrel na rakovinu vo veku 89 rokov.

Proti stereotypu treba bojovať. Archívny chlapec preto zahodil hotový album

Slovenský folker namiesto toho vydal výbornú nahrávku Tranzit.