ky výborná kombinácia. Teoreticky. V praxi ich kariéru stlmil chaos aj eufória desaťročia, ktoré prišlo vzápätí. Vlastne nie je žiadny príbeh tejto „stratenej generácie". Sú len príbehy jednotlivcov, z ktorých každého doba zaviala inam.
Pohromade ich viacerých vidíme vo filme Uhol pohľadu z roku 1985: v popredí mladý Martin Šulík, za ním Juraj Johanides, Vlado Fischer, Matej Mináč. V Prahe na FAMU študoval ešte Štefan Semjan, o čosi neskôr aj Miroslav Šindelka a Roman Petrenko. Jediný z nich, kto zostal pri hranom filme, bol však Šulík. Kam zmizli ambície tých ostatných?Zázraky sa diali začiatkom deväťdesiatych rokov, keď hudbu k filmu Na krásnom modrom Dunaji mal robiť Američan John Lurie. Na hudobníka, výtvarníka a herca známeho zo slávnych filmov Jima Jarmuscha spomína Štefan Semjan, ktorý snímku režíroval: „To je stará pesnička. Volali sme Luriemu do New Yorku a on, že idem do Európy, príďte na koncert do Tübingenu. V univerzitnom zákulisí sedeli The Lizards pri tučnom občerstvení. Keď ma zbadali v mojom žltom baloňáku, Lurie prestal fúkať do trúbky a hovorí, reku, ty si nám tu chýbal. Tak sme dali reč. Veď som jedenásť rokov chodil na angličtinu. Do popuku. Večer nás ledva dostali na svoj vlastný koncert, inak výborný. Márne sme Petrovi Lipovi vraveli, pozvi ich na Bratislavské džezové dni, dodnes tu nehrali, škoda. Asi dva dni na to sme Luriemu v stuttgartskom hoteli Graf Zeppelin dali exemplár mojej a Terenovej básnickej bibliofílie Nedal som ti ranu a fľašu ruskej vodky. Slivovicu sme nikde nezohnali. Neviem, či mu Laco Teren neposlal po nás aj svoju divú kravatu. Nuž, a vzájomná sympatia spolu s takými vzácnymi darmi... Ale iste, iste, urobím ti tú hudbu, vravel John do tretice, keď sme ich opäť stretli na dlhočiznej ulici, čo vedie polovicou Stuttgartu. A potom mal akési problémy, to bol už späť doma, opustila ho žena alebo čo. Hovorí: Nebudem mať na to čas, vezmite si tú hudbu z Tübingenu, Voice Of Chunk... Alebo tak nejako to celé bolo."„Snažím sa robiť film, nezabudnúť, prečo som ho začal študovať," hovorí Tomáš Krnáč, jeden z generácie filmárov po štyridsiatke. Sám s filmom začal až po tridsiatke, predtým bol profesionálnym bubeníkom. To už bola polovica deväťdesiatych rokov, teda obdobie, ktoré, ako vraví, poznačil rozpad všetkého. „Jednoducho, neboli peniaze, darmo máte projekty, nikto sa s vami nebaví. Ani v škole sa vtedy nenakrúcalo." Veľkou výzvou pre neho bol celovečerný film pre televíziu Baščovanský & zať. Hneď po revolúcii vznikol v Slovenskej televízii projekt Štefana Uhríka, ktorý mal dať príležitosť mladým režisérom a scenáristom. Neustále zmeny vo vedení televízie však projekt pochovali a zrealizoval sa len jediný film: Baščovanský & zať. Tomáš Krnáč ho nakrútil v roku 1994 a film je akousi reflexiou divokého kapitalizmu. Viacerí profesionálni herci sa zľakli scenára, ktorý bol surový a plný čierneho humoru, čo je jeden z dôvodov, prečo vo filme hrajú neherci. Televízna premiéra filmu vyvolala búrku rozhorčenia, prišlo množstvo negatívnych listov, ktoré označovali film za protislovenský, čo napokon bolo dôvodom na vyhodenie skúseného dramaturga Vladimíra Hanuliaka. Pôvodne zabudnutá snímka nedávno ožila na internete. „Na Facebooku si fanúšikovia vytvorili stránku, kde to žije, ľudia opakujú hlášky z filmu, čo je veľmi príjemné," hovorí režisér Tomáš Krnáč.On sám momentálne pracuje na filme Jazzus. Je to príbeh zrenia jedného muzikanta, v ktorom sa objaví aj hudobná legenda, svetoznámy džezový saxofonista Maceo Parker. „Je to komediálna dráma, kde je hudba organicky prepojená s dejom a kombinuje fiktívny príbeh a reálnu postavu Macea Parkera, čo môže byť zaujímavé pre divákov. Časť filmu sa odohráva v Írsku, kam si hlavný hrdina ide zarobiť na svoju cestu do Ameriky," prezrádza. Vo februári 2011 by JAZZUS mohol byť v kinách.MARTIN ŠULÍK (1962)Ako študent sa objavil v hlavnej úlohe filmu Vlada Balca Uhol pohľadu (1985). Po hranom debute Neha (1991) nakrútil filmy Všetko, čo mám rád (1992), Záhrada (1995), Orbis Pictus (1997), Krajinka (2000), Slnečný štát (2005). Filmárom novej vlny venoval dokumenty Kľúč k určovaniu trpaslíkov alebo Posledná cesta Lemuela Gullivera, Nenakrútené filmy Juraja Jakubiska a seriál pre Českú televíziu Zlaté šesťdesiate.JURAJ JOHANIDES (1962)Po absolvovaní VŠMU v roku 1988 nakrúcal dokumenty, reklamné šoty, sporadicky hral vo filmoch (Na krásnom modrom Dunaji, Babie leto). Za svoje reklamné šoty získal množstvo ocenení a je jediným dvojnásobným držiteľom reklamného ocenenia Filip za výnimočnú kreativitu. S Marekom Škopom v roku 2005 režíroval celovečerný dokument Slávnosť osamelej palmy, ktorý je poctou filmárovi Elovi Havettovi. Často režíruje spoločenské eventy a minulý rok mal premiéru ako divadelný režisér.VLADO FISCHER (1962)Po revolúcii pracoval pre televíziu a nakrúcal zábavné programy, napríklad Večer Milana Markoviča, Promülle s Richardom Müllerom. Jeho prvým filmom pre kiná bol Polčas rozpadu (2007), novinkou je televízny rodinný film Chuť leta (2009). V súčasnosti je jedným z režisérov televízneho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade.TOMÁŠ KRNÁČV polovici deväťdesiatych rokov ako študent nakrútil filmy Ambro (krátky, 1992), Baščovanský & zať (1994), Vyššia moc (1996). Medzičasom v Nemecku študoval réžiu a produkciu, venoval sa aj točeniu reklám a réžii dabingu. Momentálne pripravuje svoj debut pre kiná JAZZUS.VLADIMÍR BALKO (1965)Vyštudoval ekonómiu a filmovú a televíznu žurnalistiku, v rokoch 1988 - 1996 pôsobil v Slovenskej televízii, potom pripravoval zábavné, hudobné, publicistické formáty na voľnej nohe. Ocenený bol jeho dokument z cyklu o deťoch s HIV z africkej Kene, Aurela z roku 2002 klip k piesni Milana Lasicu. Vlani mal premiéru jeho hraný debut Pokoj v duši.ŠTEFAN SEMJAN (1960)Režíroval klipy pre hudobné skupiny Bez ladu a skladu a Vidiek, po dokumentoch a experimentálnom filme nakrútil celovečerný debut Na krásnom modrom Dunaji (1994). Po dvadsiatich rokoch mal v televízii premiéru dokument Čertovo kolo z roku 1989. V súčasnosti sa sporadicky venuje tvorbe pre televíziu.PAVOL KOREC (1958)V rokoch 1983 - 1986 pracoval na Kolibe, neskôr študoval VŠMU, ktorú absolvoval v roku 1993. Pre televíziu nakrúcal dokumenty aj hrané projekty, napríklad seriál Lord Norton a sluha James, cyklus o mládežníckych subkultúrach Propeler. Od roku 2005 je vo výrobe jeho debut pre kiná Keep Smiling.MIROSLAV ŠINDELKA (1963)Režisér a producent vyštudoval dokument na pražskej FAMU, krátko pracoval v Krátkom filme na Kolibe. Nakrútil dva hrané filmy Vášnivý bozk (1994) a Zostane to medzi nami (2003). Založil kreatívne a produkčné štúdio Film Factory, kde sa venoval reklame a dokumentu, inicioval napríklad cyklus portrétov známych osobností Tucet. Pripravuje hraný film Výstrel.ROMAN PETRENKO (1965)Réžiu študoval v Prahe na FAMU, začínal v Slovenskej televízii. V roku 1995 debutoval hraným filmom Hazard. V súčasnosti sa venuje réžii zábavných televíznych programov (Udělám cokoliv, Star Dance, odovzdávanie cien TýTý, galavečer Miss).MATEJ MINÁČ (1961)Vyštudoval VŠMU, od deväťdesiatych rokov žije v Prahe. Venoval sa cyklu dokumentov Gen a Genus, nakrútil portrét Juraja Jakubiska. Úspech dosiahol v roku 2002 dokumentom Nicolas G. Winton: Sila ľudskosti, za ktorý má cenu Emmy. Na rovnakú tému - záchranca židovských detí počas druhej svetovej vojny - nadviazal v hranom filme Všetci moji blízki, a ďalších projektoch (Anglická rapsódia). Minulý rok mala premiéru jeho rozprávka Šťastný smoliar.
Silná generácia
Atmosféru na VŠMU pamätníci osemdesiatych rokov opisujú ako fantastickú, predrevolučnú, spomína s úsmevom Oľga Hromkovičová, ktorá sa ako produkčná zúčastnila na výrobe mnohých filmov: „Boli sme mladí, drzí, mysleli sme si, že nám patrí celý svet." Filmová a divadelná fakulta vtedy neboli oddelené, všetci sa navzájom poznali a spoločne trávili celé dni. „Nemali sme na výber. Bol socializmus, všetci sme boli na jednej lodi, hlavne, že bola zábava. Tie tisíce hodín strávených filozofickými debatami o filme niekde pri poháriku!" Silnú generáciu bratislavskej VŠMU posilňovali Slováci, ktorí študovali v Prahe. „Keď sa v piatok večer rútili dolu Ventúrskou v baloňáčikoch a čiernych okuliaroch, hovorili sme, že FAMU ide!" smeje sa.
Skúsenosti z reklamy využil Miroslav Šindelka pri filme Zostane to medzi
nami (2003), ktorý sa z veľkej časti odohráva v nákupnom centre. Oba jeho
filmy zrejme najviac prispeli k tomu, že diváci prestali dôverovať slovenským
filmom, zato húfne navštevovali české
Posledný zakázaný film
Jedným z nich bol režisér Štefan Semjan. K spomienkam si neberie servítky: „Môj pražský pedagóg Ludvík Ráža mi navrhoval, aby som zostal v Prahe, ale robiť niekomu asistenta, to nebolo pre mňa. Navyše ma volal do strany, to už čo bolo? Boli sme nabití energiou, chceli sme im to natrieť tu doma. Poslať do zadku všetkých kolaborantov z Koliby." To, napriek uvoľneniu, nebolo jednoduché. Príkladom je Čertovo kolo, snímka, ktorú Semjan s kamarátmi nakrúcali v uliciach Bratislavy a na rovnomennom hudobnom festivale na jeseň 1988.
Azda posledný zakázaný film obsahoval zábery undergroundových kapiel Půlnoc, Garáž, Laura a její tygři či Už jsme doma - aj preto ho museli strihať neoficiálne, čo zabralo celý rok. Oľga Hromkovičová spomína, ako sa chodbami strižne plazili po nociach. „Zatemňovali sme okná, lebo oproti cez kopec býval šéf a sledoval nás ďalekohľadom. Raz nás prichytil, dobehol v župane," smeje sa. Obnovená premiéra filmu, ktorý sa stratil, bola o dvadsať rokov neskôr, po tom, ako ho pri príležitosti výročia novembra objavili v archíve. Bola to aj príležitosť zamyslieť sa. Kam za ten čas dospela mladá generácia filmárov? Kam sa podeli ich nádeje?
Veľké očakávania?
„Boli sme šialene rozhodnutí nakrúcať, každý z nás, samozrejme, veľký autorský film," tvrdí po rokoch Vlado Fischer. „Z nášho ročníka som sa ja dostal do televízie, Martin Šulík na Kolibu, Juro Johanides si šiel svojou cestou." Tak ich zastihla revolúcia. Dnes to laik vidí jednoducho: po páde totalitného režimu príde boom, ôsmy div sveta, akým budú filmy bez cenzúry. V skutočnosti sa nič také nestalo a ani sa nemohlo stať. Filmári mali oveľa ťažšiu situáciu ako výtvarníci či spisovatelia. Film je nákladný druh umenia, závislý od základne, ktorou je priemysel. Navyše, šuplíky plné scenárov, o ktorých sa toľko hovorilo pred rokom 1989, sa ukázali prázdne.
Veľké očakávania boli dôvodom, že sa filmári báli niečo urobiť, domnieva sa Vlado Fischer. „Viacerí sa utiahli do seba, dlho sa hľadali, spamätúvali. Myslím, že je to prirodzené po každej revolúcii." Sám debutoval v hranom filme až v roku 2007 snímkou Polčas rozpadu. Podobný prípad je Pokoj v duši jeho rovesníka (hoci nie spolužiaka) režiséra Vladimíra Balka. Ten spomína: „Pamätám si opatrné debaty či vôbec máme odstup od komunizmu. Možno to pôsobí ako smiešna výhovorka, ale hádam aj preto u nás dodnes nevznikol film o tom, čím sme žili."
Keď prišiel so svojím prvým filmom Pokoj v duši, mal Vladimír Balko štyridsaťštyri rokov.
Vyzerá to, že sa mu oplatilo čakať – u nás film videlo viac ako stotisíc divákov.
Doba temna
Ako o každom občanovi, aj o režiséroch mal režim nalinkovanú predstavu. Keď padol, padli aj pravidlá hry, bez toho, aby boli nové. „Revolúcia bola krásna, ale čo prišlo, mohlo byť aj nepríjemné," vysvetľuje Fischer. „V televízii bol úzus, že ste najprv dva roky robili asistenta réžie. A keď som si ich odasistoval, zrazu bolo všetko inak." Dokonca aj rozkrútené projekty dostali stop, čakalo sa, čo bude ďalej.
Podobná situácia bola na Kolibe. Režisér Eduard Grečner vo svojom internetovom blogu spomína, ako tam po roku 1989 „dokončovali staré projekty, do nových sa nechceli pustiť". Šancu z mladej generácie ako jediný dostal Martin Šulík s filmom Neha. To však už bol čas, keď hraným filmom politici škrtili dotácie a hustlo napätie, ako ich financovať, píše Grečner. Obdobie, ktoré sa začalo, označuje za „jedno z najtemnejších a najčudnejších v slovenskom filme."
Koliba
To je aj moment, keď sa spomienky na staré časy zrazu zvrtnú inam. Nevinná téma stratenej generácie narazí na zamotaný námet pre investigatívu. Jeho meno je Koliba. Privatizácia filmových štúdii, ktoré sa prakticky rozkradli, je dodnes pre filmársku obec traumou. Deväťdesiate roky, keď sa všetko udialo, sú stále živé, komunita je príliš malá, verzií, čo sa stalo, príliš mnoho. Privatizácia za vlády Vladimíra Mečiara bola katastrofou, to tvrdí každý, no málokto sa zhodne na tom, ako inak mala prebehnúť. Viacerí oslovení nechcú hovoriť, túžba otvoriť debatu nanajvýš zaznieva „off record". Rovnako sa objavujú narážky na bojujúce skupinky filmárov či majiteľov pravdy, ktorí vraj pre seba anektovali priestor na úkor ostatných. Žiadne mená, dôkazy, nanajvýš pocity. Tie však nie sú námetom článku - ide o dôsledky.
S Kolibou sa z nášho filmu vytratilo zázemie, zmizli celé profesie, Kto mohol - ako kameraman Martin Štrba - odišiel do Prahy alebo do reklamy, odkiaľ sa k hranému filmu ťažko vracia späť. „Náš film žije, ale tak virtuálne, akoby desať centimetrov nad zemou," prirovnáva Vladimír Balko, ktorému chýba inštitúcia: „Aj články do novín môžete posielať e-mailom, ale dôležitý je pocit, že existuje redakcia, kde môžete prísť, zaklopať. Vo filme niečím takým bola Koliba."
Pomocným režisérom pri filme Na krásnom modrom Dunaji bol v roku 1994
Vlado Fischer. Ako sa odvtedy zmenilo hlavé mesto, ukázal jeho úspešný
celovečerný hraný debut Polčas rozpadu (2007). Na snímke z nakrúcania
s Dianou Mórovou a Klárou Pollertovou
Pretrhnutá kontinuita
Tým, kto na zánik filmových štúdií na Kolibe azda najviac doplatil, je práve generácia režisérov, ktorí vtedy mali okolo tridsiatky. Pravidelne nakrúcal jedine Martin Šulík, ktorý mal šťastie na prvého nezávislého producenta u nás, bol ním Rudolf Biermann. Spoločne urobili filmy Všetko, čo mám rád, Záhrada, Orbis Pictus, Krajinka, čo boli akési výnimky, ktoré potvrdzovali pravidlo tých čias. Najhoršie bolo, že sa pretrhla kontinuita, myslí si o deväťdesiatych rokoch v našom filme Fischer. „Potrebná je umelecká výpoveď, aj komercia, napríklad hlúpe komédie. V Česku pokračovali, nakrúcali oboje a občas sa podaril prienik." Dodnes sú u nás prekliatím prehnané očakávania: čím menej filmov, tým väčší tlak na umelecké ambície aj návštevnosť. Miesto čistých žánrov potom vznikajú kŕčovité tragikomédie, ktoré chcú plniť resty a silou-mocou vypovedať o svete. Zákonite zlyhávajú - a čo je horšie, sú bez šance na reparát. Známe pravidlo hovorí, že z desiatky filmov budú kvalitné jeden - dva, takže nie div, že sú režiséri pod tlakom.
Krásny modrý Dunaj
Nadšenie raných deväťdesiatych rokov je presne tým, čomu za vznik vďačí snímka Na krásnom modrom Dunaji Štefana Semjana. Bol rok 1994 a v nej sa mladí filmári prvýkrát prihlásili o slovo ako generácia. Sotva v našom filme nájdete zvláštnejšie dielo. Kriminálna zápletka - krádež obrazu Andyho Warhola zo Slovenskej národnej galérie - je iba rámcom pre generačnú výpoveď. „Je to do istej miery vyznanie dnešných tridsiatnikov. O tom, že príde deň, keď treba rozhodnúť ako ďalej," povedal v dobovom rozhovore herec Ady Hajdu.
Spolu s Marošom Kramárom a Jurajom Johanidesom si zahral sám seba pri nakrúcaní, ktoré pripomínalo veľký happening. „Bol to prvý film po roku 1989, kde znie slang, otvorene sa nadáva, priznáva improvizáciu a popiera viaceré konvencie," vysvetľuje študent filmovej vedy Marek Švajdlenka. Sám snímku považuje za kultovú, navzdory dobovej kritike. Tej prekážal amaterizmus, nekvalitný zvuk, nejasný príbeh. Čo sa však po rokoch nedá poprieť, je, ako film zachytil súdobú Bratislavu. „Atmosféra hlavného mesta bola o čosi znesiteľnejšia ako vo zvyšku tejto nešťastnej krajiny. Alebo sme si to aspoň mysleli," hovorí Semjan.
Dnes to znie neuveriteľne, ale pôvodná verzia Na krásnom modrom Dunaji mala okolo piatich hodín. Semjan bol nešťastný: „Celé scény sme pre distribúciu museli vyhodiť, čo logike príbehu nepridalo." Inou kuriozitou je hudba, kde znejú skladby Američana Johna Lurieho a jeho kapely The Lounge Lizards. Hudobník a výtvarník, známy z raných filmov slávneho nezávislého filmára Jima Jarmuscha mal dokonca pre film zložiť pôvodnú hudbu - o tom viac v spomienke, ktorú uverejňujeme samostatne.
Juraj Johanides zatiaľ celovečerný hraný film nenakrútil, s Markom Skopom však
v hranom dokumente Slávnosť osamelej palmy zložili poctu filmárovi Elovi Havettovi.
Debut a dosť?
„Na krásnom modrom Dunaji bol film o tom, čím sme žili. Dodnes ho mladí žiadajú vo filmových kluboch, asi cítia, že je to čosi iné, nie páčivé," spomína s nostalgiou produkčná Oľga Hromkovičová. Za pravdu jej dáva 57-tisíc divákov, čo je číslo, aké snímku radí medzi desať najúspešnejších filmov, aké u nás vznikli. Nič podobné sa však neopakovalo. Typické pre deväťdesiate roky bolo, ak filmár so šťastím nakrútil debut a tým sa jeho kariéra v hranom filme začínala aj končila.
Ďalej robil dokumenty, reklamy, prípadne ho doba zaviala do iných profesií. Prípady takých osamelých debutov sú filmy Vášnivý bozk Miroslava Šindelku (1994) alebo Hazard Romana Petrenku (1995). Dnes sa k nim ťažko dostať, nevyšli na DVD a televízie ich vysielajú zriedka, ak vôbec. „Ani odborníci toto obdobie ešte nemajú zmapované, nikto sa ním systematicky nezaoberá," hovorí Marek Švajdlenka, ktorý sem ako jeden z mála študentov situoval svoju ročníkovú prácu. Resty si filmári - štyridsiatnici plnia až v poslednom čase, keď sa náš film pomaly stavia na nohy. Musia však súťažiť s novou ambicióznou generáciou režisérov, ktorá je už poučená a má vlastný pohľad na výrobu filmov.
Starí alebo mladí?
„Stratená generácia, to je výstižné," súhlasí Vlado Balko. „Mám po štyridsiatke, čo znamená, že na debutanta som starý a na skúseného filmára zase mladý." Napriek tomu ambície väčšine filmárov jeho generácie ostali, a tak ktovie, čo v najbližších rokoch uvidíme v kinách. Skeptickejšie to vidí azda len Štefan Semjan. „Dôležitý je naliehavý dôvod, prečo rozprávať príbehy," hovorí. „Kedysi naliehavosť tkvela v túžbe robiť svet lepším. Čím je človek starší, čoraz viac pochybuje, že je to možné. Na druhej strane, snívať je úžasné. Aj keď neviem, či pre sny nie je výhodnejšie ľahnúť si do postele."
Hudba k Dunaju
Baščovanský & zať
PROFILY
