Dnes, keď existuje toľko umeleckých dokumentárnych filmov, aj plno televíznych pseudodokumentov, a keď každý druhý človek má kameru a nakrúti si, čo len chce, sa už nepovažuje za zvláštne zachytávať život ľudí či iných tvorov v ich prirodzenom prostredí. Americký režisér Robert J. Flaherty v roku 1922 však nakrútil na svoju dobu niečo celkom unikátne a spolu so sovietskym režisérom Dziga Vertovom sa navždy zapísal do dejín kinematografie ako otec dokumentárneho filmu. Nanook of the North - tak sa volá prvý dokumentárny film. Film, v ktorom nepočuť nijaké dialógy a hovorené slovo, dodnes nestratil zo svojej umeleckej ani ľudskej kvality.
Paradoxom je, že jedno z najvzácnejších diel kinematografie dnes dostanete doslova za pár eur v Lacných knihách. To však skutočnú hodnotu tohto filmu a v ňom obsiahnutého úžasného ľudského príbehu nijako neznižuje, aj keď pre mnohých zostane „nanuk" navždy iba zmrzlinou. Štyridsaťpäťminútový nemý čiernobiely film podfarbený prevažne klavírom, je dnes možno naozaj iba lahôdkou pre fajnšmekrov a milovníkov dokumentu. No napriek tomu zostane skvelým svedectvom o živote človeka - človeka severu, z pre nás tak vzdialeného kúska Zeme.
Prvý etnografický film
Nanuk je pôvodne inuitský boh, pán medveďov či inuitský ľadový medveď. Nanook of the North alebo ako sa zvykne prekladať - Nanuk, človek primitívny - nie je iba reportážnym záznamom skutočnosti. Je symbolom, fascinujúcou ukážkou ťažkého ľudského údelu. Aj keď nepatríte k filmovým fanúšikom, možno ste známe zábery, ako si Nanuk stavia iglu alebo loví mrože, videli niekedy v televízii. Určite odvtedy vzniklo mnoho filmov alebo záberov, ktoré približujú život Inuitov (ako sa má správne hovoriť Eskimákom), tie Flahertyho však zostanú jedinečné.
Predstavme si, že vznikli v ťažkých prírodných podmienkach, v časoch, keď ešte filmová technika nebola taká dokonalá ako dnes a keď Inuiti o kamere a filme vôbec nechyrovali, takže presvedčiť ich, aby vo filme účinkovali, bolo oveľa ťažšie ako dnes, keď už pred kamerou pózuje kdekto. „Je to pravdepodobne prvý film o vzťahu človeka k prírode a prvý etnografický film. Archetypálny obraz muža bojujúceho o prežitie je zároveň archetypom dokumentárnej tvorby," píše sa v Československej filmovej databáze.
Flaherty
Zvečniť pre nás obraz Inuitov a ich každodenného života sa podujal Američan írskeho pôvodu Robert Joseph Flaherty. Narodil sa 26. februára 1884 v Iron Mountain, v americkom štáte Michigan, a zomrel 23. júla 1951 v Bratteleboro, v štáte Vermont. Práve tento mesiac uplynulo 126 rokov od jeho narodenia. Inuiti fascinovali Flahertyho už od detstva, pretože jeho otec, banský inžinier, ho často bral so sebou na dlhé cesty na sever.
Po roku 1910 sa zúčastnil na niekoľkých významných výpravách na americký sever, podnikaných spoločnosťou Hudson Bay Co. Na svoju tretiu expedíciu v roku 1913 si vzal aj kameru, aby sa pokúsil nakrútiť to, čo uvidí a zažije. Väčšinou šlo o prírodné zaujímavosti, navyše, negatív získaného materiálu sa mu nešťastnou náhodou zničil. Flahertymu zostala iba jediná kópia, ktorú premietal po návrate na niekoľkých prednáškových večeroch, ale aj tá sa mu nakoniec stratila.
Nanukova manželka Nyla so synom. Flaherty bol pri filmovaní obmedzený veľkou
a ťažkopádnou technikou, preto Inuiti museli postaviť špeciálne iglu, aby sa tam
so štábom vošiel a aby jeho objemná kamera mala dosť svetla na nakrúcanie
A vznikol film
V roku 1918 sa Flaherty opäť vypravil na ďaleký sever, tentoraz už so zámerom nakrútiť o živote Inuitov film. Celých pätnásť mesiacov žil medzi nimi v Hudsonovom zálive a dobre sa oboznámil s ich zvykmi. Film Nanuk, človek primitívny je teda výsledkom jeho dlhoročného poznania života ľudí v kraji večnej zimy. Flaherty ním vzdal hold ich kultúre, ktorú hlboko obdivoval a zobrazil ich život ešte pred príchodom civilizácie. No mnohí jeho súčasníci podrobili film kritike, vyčítali mu romantizujúci pohľad na domorodcov, ako aj to, že scény vo filme inscenoval, a nezachytil v nich „pravdu".
Nejde vraj o skutočný život Inuitov, ale o život, ktorý žili pred Flahertyho kamerou. Napríklad Allariallak, ktorá sa vo filme objaví ako Nanukova žena, v skutočnosti nie je jeho ženou, zhostila sa tejto úlohy len pre účely filmu. Takisto jedna z najslávnejších scén, lov mrožov, je zinscenovaná. V skutočnosti však Flaherty svojím prístupom položil základy réžie dokumentárneho filmu.
Smrtiaca zima
Všetko, čo sa deje pred kamerou, deje sa podľa jeho pokynov a na jeho popud, ale je to zároveň absolútne autentické, pretože Flaherty najprv veci zo života odpozoroval. Nič neprebieha nasilu, podľa vopred napísaného scenára, a Inuiti sa do ničoho nemusia nútiť, robia len to, čo robia v bežnom živote, všetky úkony sú im prirodzené. Lovia mrože a ryby, chytajú líšku, zapriahajú psy, stavajú si iglu, líhajú si spať všetci spolu vedľa seba v kožušinách a vstávajú ako v bežný deň - všetko je ako naozaj, nejde o pretvárku. Nebyť Flahertyho záberov, nemali by sme zrejme o kultúre a spôsobe života Inuitov zo začiatku 20. storočia žiadnu predstavu. Ako sa uvádza v titulkoch, bola tam smrtiaca zima, čo na severe platí doslova. Nanuk v roku 1922, pár mesiacov po nakrútení filmu, naozaj zomrel na smrť hladom. Za nakrúcanie v takýchto podmienkach patrí Flahertymu náš obdiv.
Film sponzorovala francúzska kožušinová spoločnosť Revillon Freres, ktorá Flahertymu poskytla 50 000 dolárov. Film však už v prvý týždeň premietania zarobil v Paríži a v Berlíne 40 000 dolárov. Komentár k filmu nahovoril až v roku 1938 americký herec Berry Kroeger. Pôvodnú hudbu k filmu zložil v roku 1947 Rudolph Schramur a v roku 1976 ju reštauroval Stanyley Silverman. Dnes si môžete pozrieť film s hudbou, ktorú v roku 1999 nahral Christian Leroy.
Príbeh pokračuje
Po úspechu Nanuka dostal Flaherty zákazku od spoločnosti Paramount Pictures na nakrútenie ďalšieho filmu v štýle Nanuka. Odcestoval na ostrov Samoa a tam nakrútil film Moana o živote samoánskych Polynézanov. Flaherty začal nakrúcať až po roku strávenom na ostrove, pretože mal vo zvyku zžiť sa najprv s prostredím a až potom vystavať okolo svojich postáv príbeh. V tomto prípade však nenachádzal konflikt, ktorý by mohol tvoriť základ príbehu, a tak sa rozhodol rozprávať o rituáloch, v priebehu ktorých sa z chlapcov stávajú muži.
Novinkou tentoraz bolo, že pre film bol vytvorený scenár. Film sa do kín dostal v januári 1926. Nedosiahol však taký úspech, ako mal Nanuk. Po neúspechu Moany sa Flaherty podieľal na niekoľkých filmoch odlišných žánrov, ako boli Biele tiene (1928), Tabu (s Murnauom, 1929 - 1931) a napokon sa vrátil k dokumentárnemu žánru filmom Priemyselná Británia, ktorý nakrútil spolu s britským režisérom dokumentárnych filmov Johnom Griersonom.
Robert J. Flaherty s manželkou Frances v roku 1939
Arainn Mór
K svojej téme, teda - život človeka v prostredí drsnej prírody - sa Flaherty vrátil v úspešnom zvukovom dokumente Muž z Aranu. Aranské ostrovy sa nachádzajú západne od Írska, ide o tri ostrovčeky Inishmore, Inishmaan a Inisheer. Prvý z nich sa írsky volá Arainn Mór a od neho jeho odvodený aj názov filmu. Film rozpráva o írskych rybároch, ktorí tu vedú tvrdý život uprostred nehostinnej prírody, útesov a skál, naplnený bojom s prírodným živlom, ktorým je oceán. V tom čase bol ostrov Aran ťažko dostupný a ľudia tam museli žiť v ťažkých podmienkach veľmi sebestačne.
Podobne ako v prípade Nanuka a Moany, aj tentoraz strávil Flaherty v prostredí pred nakrúcaním dlhý čas - až dva roky od novembra 1931 do jari 1933. Objavujú sa tu neherci a príbeh mal len bodový scenár. Išlo už o zvukový film, ale stále mal blízko k nemému filmu. Flaherty opäť čelil kritike, vraj rekonštruuje a idealizuje minulý, už neexistujúci život obyvateľov ostrova. Snaha o zachovanie kolektívnej pamäti jeho obyvateľov vraj viedla k mýtizácii skutočnosti. Flahertyho fanúšikovia však chápali, že jeho snahou nebolo vytvoriť etnografický film, ale opäť dokument o ľudskom údele.
Louisiana Story
Manželkou Roberta Flahertyho bola spisovateľka Frances H. Flahertyová, ktorá s ním spolupracovala na niektorých filmoch. Za scenár k Flahertyho filmu Louisiana Story z roku 1948 bola dokonca nominovaná na Oscara. Šlo o fiktívny dokument rozprávajúci o stavbe ropnej plošiny v močariskách v americkom štáte Louisiana. Film financovala ťažiarska spoločnosť Standard Oil a zdôrazňoval bezproblémové súžitie ropného priemyslu s okolitým prostredím. Hlavnou postavou bol mladý chlapec, podľa kritikov však v tomto filme bola poetika detstva a prírody zneužitá na obraz zakrývajúci vykorisťovanie človeka.
Napriek rôznym výhradám zostane Robert Joseph Flaherty legendárnym filmovým tvorcom a spolu s Davidom W. Griffithom, Erichom von Stroheimom a Charlesom Chaplinom si ho pripomíname ako jedného z režisérov, ktorí najvýraznejšie ovplyvnili vývoj filmovej réžie v prvých tridsiatich rokoch kinematografie. Hoci mu neskôr niektorí vyčítali, že jeho filmy nie sú veľmi dokumentárne, platí, že Flaherty sa rozišiel so svetom filmových kulís a profesionálnych hercov. V jeho vykresľovaní života obyčajných ľudí v ich prirodzenom prostredí, v najrôznejších kútoch sveta zostal vždy rozhodujúci prvok inscenácie.
Niekedy viedla k silnej dramatizácii akcie a vraj k celkom nedokumentaristickému budovaniu napätia, ako napríklad v Mužovi z Aranu. Keby sa však Flaherty dožil dnešných čias, nikto by sa tým nezapodieval, pretože u mnohých tvorcov sa hranice medzi hraným a dokumentárnym filmom stierajú a považuje sa to za celkom legitímny, či dokonca originálny prístup k tvorbe.
Nanuk s údivom počúva hudbu z gramofónu, ktorý priniesol Flaherty. Aj táto scéna je
inscenovaná, obyvatelia osady už v tom čase gramofón poznali
Flahertyho odkaz
Aký vlastne bol Robert Joseph Flaherty? „Flahertyho život, rovnako ako jeho filmy, svedčia o zvláštnej tvrdohlavosti, ak vo svete, ktorý jedinca zaplieta do čoraz zložitejších závislostí, ďalej trvá na poriadku „férového" boja. Predburžoázny, predpriemyselný svet Eskimákov či juhomorských ostrovanov a obyvateľov louisianských Bayov predstavoval pre Flahertyho zdravú alternatívu voči zvrátenej priemyselnej spoločnosti," napísali vo svojej knihe známi filmoví kritici Ulrich Gregor a Enno Patalas.
„V Nanukovi vytvoril zároveň nový žáner aj štýl, ktorého majstrom zostal. Neprichádzal do prostredia s hotovým príbehom, ani sa neuspokojoval s jeho všeobecným vykreslením, ale v danom prostredí nachádzal individuálny príbeh, ktorého hrdinovia majú meno a priezvisko, ako to bude v povojnovom neorealizme vyžadovať Cesare Zavattini." Flahertyho Nanuk je človekom ukazujúcim nám primitívny spôsob život, ale určite to nie je človek primitívny. A celkom určite naňho platí ono biblické „v pote tváre budeš dobývať svoj chlieb".
